Dávate viac, ako je zdravé?

K téme sa vyjadruje psychológ Richard Gróf, www.onlinepsycholog.sk.

Keď pred časom Švajčiari skúmali účinnosť rôznych zbraní proti detskej nadváhe, zistili, že najefektívnejšou metódou je priamy úplatok. Rodičia, ktorí za každé zhodené kilo sľúbili deťom peniaze, sa dopracovali k neporovnateľne lepším výsledkom ako tí, čo potomkov motivovali cestou osvety. Švajčiarska skúsenosť poukázala na známy problém. Sladké či finančné odmeny za splnenie banálnych úloh, ktoré voľakedy boli samozrejmosťou, sú účinnejšie než bežné výchovné metódy.

„Jasná hranica zdravej miery odmeňovania nejestvuje. V princípe však platí, že odmena má nasledovať po zvládnutí nadštandardných povinností,“ konštatuje psychológ Richard Gróf. Je na rodičoch, ako budú posilňovať dobré správanie, ich postupy však podliehajú spoločenským zákonitostiam. „Väčšina akcií je založená na systéme ‚niečo za niečo‘ a bartrovanie učí deti, že svojím správaním môžu získať alebo stratiť isté výhody,“ pokračuje psychológ. Ak si dieťa prostredníctvom odmien osvojí normy a bude schopné dodržiavať ich v neskoršom veku bez nároku na „honorár“, hovoríme o pozitívnom riešení. Dokáže však takto motivovaný jedinec konať sám za seba?

V dnešných časoch zostáva čoraz viac mladých ľudí veľmi dlho materiálne závislých od rodičov. Napriek mýtu o nezištnosti rodičovskej pomoci z psychologického hľadiska ide väčšinou o výmenný obchod založený na podvedomom pragmatizme. „Získavajú obe strany. Rodičia nadobúdajú pocit kontroly nad životom dieťaťa. Môžu za svoju pomoc žiadať protislužby, citovo vydierať alebo mať pocit užitočnosti. Dospelému dieťaťu to prináša praktický osoh, okrem materiálnych výhod si zabezpečuje isté pohodlie,“ konštatuje Richard Gróf.

Takáto forma spolužitia rodičov a detí nesie v sebe zárodok nezdravej závislosti. „Potomok prichádza o pocit vlastnej kompetentnosti, schopnosti a nezávislosti, sprevádza ho strach ísť do životných výziev na vlastnú päsť. Rodičia zase strácajú čas riešením života niekoho iného namiesto naplnenia toho vlastného,“ pokračuje odborník.

S ručením neobmedzeným

Pani Gabika sa ocitla v osídle krehkého vzťahu s dospelou dcérou. Trpela pocitom, že sa prestanú vídať, že ju stratí a po nečakanom rozvode sa všetko ešte skomplikovalo. Dcéra sa stala jej bútľavou vŕbou a postupne nadobudla pocit, že matka je vlastne jej dlžníčkou. Napokon prišli na rad peniaze. Pani Gabika nenávratne požičiavala vyššie sumy na podnikateľské aktivity, na úkor vlastného súkromia nechala u seba bývať najprv jednu, potom druhú vnučku s priateľom, len aby sa zavďačila a odbremenila dcéru.

Čo najviac prekvapuje, stále zotrváva v presvedčení, že vlastne konala správne. „Žiadosť o pomoc nevedia odmietnuť nedostatočne asertívni ľudia. Úraduje v nich strach, že odmietnutie poškodí ich vzájomný vzťah so žiadateľom o pomoc, že sa daný človek na nich nahnevá alebo urazí,“ popisuje psychológ.

S podobnými príbehmi sa stretávame bežne nielen vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, ale aj v iných rodinných, napríklad súrodeneckých vzťahoch. Finančnej spoluúčasti na nevydarenom podnikaní nedokázal predísť ani za iných okolností racionálne uvažujúci Peter. Nebyť jeho ochoty pomáhať, bratov biznis by skončil po pár mesiacoch.

Takto sa dlhová agónia pretiahla o niekoľko rokov, ešte stále zostávajú nevyriešené dve exekúcie a 40-ročný Bratislavčan si vyčíta, že všetkému neurobil rázny koniec skôr: „Keby sa mi s podobnou skúsenosťou pochválil kamarát, otvorene sa ho spýtam, či je normálny. Brata mi však bolo ľúto, zároveň som bojoval sám so sebou. Tušil som, že obstáť v podnikaní je pre ľudí s jeho povahou nemožné,“ hodnotí vyštudovaný ekonóm.

Zaujímavé fakty o rodinnej výpomoci:

• Českí rodičia priznávajú, že dospelé deti finančne podporujú aj za cenu osobného odriekania. Z odborných štúdií vyplýva, že vo finančnú pomoc od detí vôbec nečakajú.

• Podľa prieskumov ČSOB až 32 percent Slovákov býva u rodičov.

• Podľa štúdie Výskumného ústavu práce a sociálnych vecí je až tretina českých matiek odhodlaná podporovať svoje dospelé deti. Finančnú pomoc im nikdy neposkytlo 71 percent dcér.

„Čeliť úpadku svojho blízkeho je pre niekoho horšia alternatíva než nekonečný kolotoč finančného dotovania. Ide o pomerne častý fenomén. Vina, ktorá odopretie pomoci sprevádza, je veľmi intenzívna a nie každý jej je ochotný čeliť,“ konštatuje Richard Gróf.

Rodinné bartrovanie

Petra k pomoci bratovi neviedla len povinnosť pomôcť. Vyčítal si, že absolvoval štúdium na úkor súrodenca a neskôr jeho murárske schopnosti využil pri rekonštrukcii bytu. Navyše, brat sa rozhodol pre život u rodičov, čím Petrovi mnoho vecí uľahčil. „Takýto barter je v súrodeneckých vzťahoch prirodzený pri veľkých ústupkoch alebo dlhotrvajúcej pomoci z jednej strany. Je to však veľmi závislé od špecifických okolností. Tou najhlavnejšou je, či druhá strana disponuje komoditou, ktorú môže poskytnúť na revanš,“ vysvetľuje psychológ.

Vypomáhanie a prijímanie pomoci v rodine by malo podliehať istým pravidlám. Problém nastáva, keď sa z rodinného príslušníka stáva „spotrebiteľ“, ktorý pomoc prijíma automaticky, bez ohľadu na dôsledky. Ostatní členovia rodiny to môžu vnímať ako nespravodlivosť a táto skutočnosť často prerastá do dlhodobého až neriešiteľného konfliktu.

„Rodinná súdržnosť nie je len o vypomáhaní. Je to živé prepojenie naprieč spektrom rôznych pocitov. Schopnosť tešiť sa, vedieť pochopiť, súcitiť pri strate, dokázať prejaviť hnev alebo opačný názor a napriek všetkému vedieť rešpektovať individuálnu cestu každého člena,“ uzatvára tému odborník. Nezištná pomoc je prirodzenou súčasťou rodinných väzieb, treba si však dávať pozor, aby neprerástla do nezdravých rozmerov.

Kedy sa treba zamyslieť nad tým, či je pomoc príbuzného opodstatnená?

• Keď máte pocit, že viac dávate, ako dostávate.

• Keď vaša pomoc nedokáže vyriešiť podstatu problémov toho, komu pomáhate.

• Keď dávate s nechuťou, lebo druhá strana prijíma vašu pomoc ako samozrejmosť.

Autor: Dana Miháliková