Pátra po knižniciach, archívoch, múzeách aj starých šatníkoch a postupne zliepa jagavý módny svet z čias našich prababičiek.
Odmalička vás bavila móda?
Asi áno. Ako štvorročná som ju začala vnímať, keď som robila detskú modelku v časopise Móda a pamätám sa, že som si mala obliecť šaty, ktoré sa mi vôbec nepozdávali. Narobila som im tam dosť veľkú scénu. Nechápala som, prečo mám mať oblečené niečo, čo sa mi nepáči. Ešteže mali s malým tvrdohlavcom trpezlivosť (smiech).
Máte vyštudované dve vysoké školy. Ste skôr teoretičkou alebo praktičkou?
Síce som vyštudovala aj výtvarnú teóriu, napriek tomu som sa viac videla v dizajnérskej brandži. Osud to zariadil tak, že som dostala ponuku na doktorandské štúdium, kde som mohla prepojiť obe školy a venovať sa dejinám módneho dizajnu. Vydala som sa pomerne nevychodenou cestičkou. Zaoberať sa u nás v rámci doktorandského štúdia niečím takým „povrchným“, ako sú dejiny módy, by bolo ešte pred takým desaťročím dosť nereálne.
Zrejme máte aj pozitívny vzťah k pátraniu po archívoch a knižniciach.
Výskum som začala s veľmi hmlistou predstavou, sama som netušila, čo nájdem. Začala som napríklad s adresárom firiem, kde bolo tristo krajčírov - čo s tým narobíte? Tak som pokračovala prehliadaním inzerátov v dobovej tlači, podľa ich periodicity sa dala odhadnúť dôležitosť jednotlivých salónov. V adresári z roku 1914 som napríklad našla reklamu, kde sa firma Tausky a synovia označuje za najväčší módny salón horného Uhorska. Krajčírstvo malo dokonca vlastný telefón už v záznamoch z roku 1909, čo bolo na to obdobie veľmi zriedkavé.
To je ako práca detektíva alebo skladanie mozaiky. Aký je výsledný obraz módy v medzivojnovom období?
Dvadsiate roky sú pre dejiny módy zásadným obdobím. Menilo sa sociálne postavenie ženy, aj preto bola módna premena najdynamickejšia v novodobej histórii. Samozrejmým bolo prepojenie s Prahou, ale i s Budapešťou a Viedňou. Salóny si i v menších mestách objednávali zahraničné časopisy, takže aj krajčírka v Považskej Bystrici presne vedela, čo práve letí vo Francúzsku alebo v Anglicku. Ale fungovalo to aj naopak a slovenské značky expandovali do sveta, napríklad spoločnosť Detva exportovala do Ameriky, Ázie aj do Afriky.
Natrafili ste aj na rubriky typu módna polícia, kde sa kritizovalo oblečenie?
Takéto články sú skôr fenoménom nedávneho obdobia, ale je to paradoxné, pretože kedysi bola móda oveľa väčším diktátom. Keď si napríklad v medzivojnovom období pozriete tri rôzne magazíny z jedného roku, v každom nájdete sukne rovnakej dĺžky. V dvadsiatom piatom roku sa zrazu skrátili po kolená a akoby uťalo, krátke sukne boli vo všetkých časopisoch. Pluralita nastúpila až oveľa neskôr, lenže pozor, napríklad ešte do sedemdesiatych rokov boli nohavice v divadle alebo na spoločenskej udalosti len veľkou raritou.
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk. Zaregistrujte sa zadarmo.
Vráťme sa do medzivojnovej éry. Existovala už vtedy typická slovenská móda, napríklad s ľudovými prvkami?
Na vidieku bol v roľníckom prostredí kroj samozrejmosťou. V meste sa začali folklórne prvky akcentovať najmä v období prvej republiky. Ale jednou z prvých priekopníčok bola arcikňažná Izabella Habsburská, ktorá ešte koncom devätnásteho storočia založila ženský spolok na podporu ľudového umenia. Sama nosila blúzku, charakteristickú módnou secesnou líniou, ale s lokálnou ľudovou výšivkou.
Natrafili ste pri svojom pátraní na niečo, čo vás prekvapilo alebo emotívne zasiahlo?
Často bolo fascinujúce vidieť, ako sa v „povrchnej“ móde odrážajú veľké dejiny. S hrozbou druhej svetovej vojny sa dostávali do popredia praktické odevy, v Živene sa napríklad v roku 1938 priamo píše, že v tom období sa nepatrilo písať o paráde. Zaujímavým momentom bolo aj čítanie korešpondencie v národnom archíve. Potenciálni arizátori sa v listoch bili o to, kto sa dostane k významnému textilnému podniku, čo sa nezaobišlo bez vzájomných udaní. Pre mňa to bolo až neskutočne živé svedectvo o tom, ako ľahko sa spoločnosť dostane na úplné morálne dno.
Prečo upadli slávne módne značky do zabudnutia? Bolo to práve pre arizáciu?
Neprežili roky nula. Takto nazývam všetky obdobia, keď sa násilne pretrhla kontinuita, všetko sa rozmetalo na kusy a začalo sa budovať od začiatku. Rokom nula pre celý módny priemysel bol napríklad rozpad Rakúsko-Uhorska. Ďalším reštartom bol začiatok druhej svetovej vojny. Veľa majiteľov textilných obchodov malo židovský pôvod, boli deportovaní do Osvienčimu a ich podniky skončili v rukách arizátorov. A po vojne sa opäť budovalo všetko nanovo.
Socializmus bol asi najmä o nedostatkových tovaroch, či nie?
Enormný bol najmä dopyt po luxusných tovaroch, špecifických veľkostiach alebo detských odevoch. Obľúbeným symbolom sú džínsy, ktoré si ľudia nosili zo zahraničia, prípadne z tuzexu. Koncom sedemdesiatych rokov ich začali vyrábať aj tunajšie podniky, ibaže s kvalitou a dizajnom socialistických džínsov to spočiatku nebolo veľmi slávne. Ale v osemdesiatych rokoch sa v prešovských Závodoch kapitána Nálepku rozbehla licenčná výroba značky Lee Cooper.
A potom prišiel ďalší bod nula – novembrový prevrat.
To bolo asi najväčší reštart. Niektoré renomované salóny, ako napríklad Podolská, prežili v transformovanej podobe rok 1939, prežili aj komunistický prevrat a položili ich až 90. roky s divokou privatizáciou. Kedysi mal každý región svoj výrobný textilný závod, dnes tu nezostalo takmer nič, všetko sa zrútilo ako domček z karát.
A čo napríklad Ozeta alebo Makyta?
Zostali, aj keď zhruba 90 percent produkcie je určených pre zahraničné značky. Niektoré textilky sa preorientovali trebárs na náplne do paplónov a matracov, ďalšie podniky zachránil aspoň automobilový priemysel a teraz šijú poťahy na sedačky.
To je dosť smutné.
Je to taký paradox, že po nežnej revolúcii sme sa dostali do absolútneho protipólu – kedysi sme túžili po veciach z cudziny, dnes sme na módu zo zahraničia doslova odkázaní.
A zároveň začíname prahnúť po domácich výrobkoch, často s nádychom socializmu.
Áno, bude to nostalgiou, ale možno aj tým, že sme presýtení nekvalitným tovarom z východných trhov.
Myslíte, že naši súčasní módni dizajnéri by obstáli v zahraničnej konkurencii?
Myslím si, že z odevov dnešných módnych tvorcov nekričí provinciálnosť. Mnohí dnešní absolventi VŠVU majú absolvované stáže v zahraničných značkách, medzi ktorými nechýba Alexander McQueen, A. F. Vandevorst, Adidas, Zara, Charles de Castelbajac a ďalšie, takže by sa v zahraničí asi nestratili.
Nemáme tu žiadne nafúknuté bubliny v podobe dizajnérov, ktorých tvorba za nič nestojí?
Ja som celkom tolerantná a mám rada pluralitu. Je pravda, že niektoré šaty na plesoch na mňa pôsobia ako zo zaprášenej požičovne alebo z roku 85, ale je ich stále menej, nehovoriac o tom, že keď sa samotnej nositeľke páčia, je to úplne v poriadku.
Netreba si klientov aj vychovávať?
Samozrejme, treba pracovať aj na tom, aby bol zákazník dostatočne vzdelaný, aby mal rozhľad a aby si vedel vybrať. Je to ale beh na dlhé trate a je to v podstate tá najťažšia úloha pre návrhára. Niekedy mám pocit, že by mnoho vyriešila aktívnejšia vzájomná komunikácia, i to by pomohlo nájsť cestu k novému zákazníkovi.
Spomínali ste plesy. Ako vlastne vyzerala fašiangová sezóna spred niekoľkých desaťročí?
Etiketa bola prísnejšia, ale ľudia sa možno vedeli viac odviazať. Najviac sa to prejavovalo na maškarných báloch, kde bolo vidieť naozaj sureálne výčiny. Napríklad v Pressburger Zeitung som čítala článok o pitoreskných prestrojeniach, až som si chvíľu myslela, že neviem text správne preložiť. Niekto bol prestrojený za glóbus, iný napríklad za prestretý stôl.
Ako prežívate fašiangy vy?
Nie som veľmi plesový typ, ale obrovským zážitkom bol pre mňa napríklad karneval, ktorý som zažila pred dvoma rokmi v Kolíne nad Rýnom. Pôvodne som očakávala decentne veselý maškarný sprievod, no privítal ma absolútny spoločenský ošiaľ. Prídete do metra, a všetci majú masky vrátane šoféra. Obyvatelia si berú na karneval niekoľkodňovú dovolenku, počas ktorej sa úplne odviažu. Tento „ventil“ trvá niekoľko dní a skončí sa pálením panáka, ktorý sa podobá našej morene. V ohni skončia aj všetky hriechy prehýrenej oslavy, potom sú všetci opäť pedantnými Nemcami (smiech).
Na ktoré obdobie módnych dejín si plánujete najbližšie posvietiť?
Kedysi som v diplomovke skúmala stredoveké textílie, potom som prešla k medzivojnovému obdobiu, a teraz k obdobiu, na ktorú sa dokonca pamätám... Je to obdobie socialistického Československa, takže dúfam, že pátranie pôjde ľahšie (úsmev).
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
