Lucia Kupčíková: Zo ženského basketbalu sa vytráca prefíkanosť

V rámci Európskej ligy ste v Jekaterinburgu obsadili 4. miesto. Je náročné byť kapitánkou takého úspešného klubu?

Kapitánka nemá v basketbale až takú zásadnú rolu. Dôležitejší je pri hre tréner. Ja mám viac povinností, čo sa týka komunikácie s novinármi, ale inak je to rovnaké ako v každom inom klube.

Ale minimálne ste líderkou, ktorá drží kolektív pokope.

Nie som hlavnou líderkou, v družstve máme viaceré typy dievčat, ktoré sú staršie, majú viac skúseností. Je to skôr kolektívna záležitosť, vodkyňou nie som ja. Mojou úlohou je viac komunikovať s trénerom, ak sú nejaké problémy v tíme alebo sme unavené. Byť pre mladé hráčky radkyňou. Keďže som zo starších skúsenejších dievčat jediná Slovenka, často je to aj spomínaná práca s médiami.

Aký ste kolektív?

Dobrý, tento rok máme v klube veľa mladých dievčat, tak je to také veselšie, družnejšie. Každým rokom je to iné, ako sa mení kolektív, dievčatá prichádzajú, odchádzajú...

Na Slovensku ste zatiaľ najlepším klubom. Koľko úsilia vás stálo, kým ste sa dostali tam, kde ste?

Ťažké bolo získať prvý titul a hlavne udržať si ho. Desať rokov byť na čele je krásny úspech a stalo nás to veľa síl, ale dôležité bolo aj úsilie nášho manažmentu, trénerov. Každým rokom sa nám náš najväčší rival Ružomberok snaží zobrať „skalp“.

Aká je podľa vás úroveň basketbalu na Slovensku?

O ženskom basketbale môžem povedať, že máme tento rok štyri, päť družstiev, ktoré sú kvalitné. Tým, že slovenské kluby hrajú stredoeurópsku súťaž, ich kvalita sa zvýšila. Sú konkurencieschopné, majú o čo bojovať.

Kam by ste to chceli dotiahnuť s basketbalom? Uvažovali ste o pôsobení v zahraničí?

Pre mňa sú Košice druhým domovom, cítim sa tam veľmi dobre aj vďaka zázemiu okolo. Hráme najvyššiu súťaž na vysokej úrovni, nemám ambíciu ísť do zahraničia. Keď som bola mladšia, bolo to iné, ale nakoniec karty zahrali tak, že som zostala doma na Slovensku. Možno by som sa ešte chcela dostať do finále Európskej ligy a bojovať o prvé miesto, minulý rok sme hrali o tretie.

Aké je zákulisie profesionálneho basketbalu? Pre laikov sa totiž často vníma ako prestížny šport.

Veľmi veľa sa cestuje, no z cudzej krajiny uvidíte len letisko, halu, cestu autobusom a telocvičňu. Vždy je presne určený program – tréning, večera, oddych, tréning, zápas. Od klubu a od toho, kde sa hrá, závisí, aké je zázemie. Napríklad, keď my hráme v Maďarsku, cestujú za nami aj fanúšikovia zo Slovenska. Muži však majú väčšie fankluby.

Ktorá európska krajina hrá najlepší ženský basketbal?

Španielsko, Francúzsko, Turecko. Rusko trochu ustúpilo z pozície favorita. V tamojších kluboch momentálne skôr dopĺňajú hráčky zo zahraničia.

Hľadáte partnera?

SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.

Zaregistrujte sa zadarmo

Seriózne zoznámenie

Basketbal je tvrdý kontaktný šport. Asi to nie je nič pre jemné ženy...

Za posledné roky sa ešte viac zagresívnil a stal sa tvrdším. Efektívnejšie hráčky sú tie, ktoré sú silnejšie, vyššie a atletickejšie, vytráca sa prefíkanosť v hre a taktika. Basketbal je to podľa mňa dosť kontaktný šport, po každom zápase sú nejaké boľačky, ale s tým sa počíta, už sme si na to zvykli. Našťastie som vážnejší úraz nemala. Nebola som mimo hry dlhšie ako dva, tri týždne. Veľa hráčok má počas kariéry roztrhnuté achilovky, zranenie chrbta, kolena. Som vďačná, že mne zdravíčko zatiaľ slúži a hádam ešte aj dlho bude.

Mužský basketbal je charakteristický aj vešaním sa na koše a rôznymi trikmi s loptou. Robia to aj ženy?

Sú také typy basketbalistiek, ktoré sú viac chlapčenské typy a chcú sa viac zabávať, a to sa potom dostáva aj do zápasov, ale nestáva sa to často. Ja napríklad som skôr taktický typ, obdivujem, keď je dobre zahraná akcia, to je pre mňa pekný basketbal.

Kedy ste začínali s basketbalom?

V druhom ročníku na základnej škole, ale prvý rok to bola skôr atleticko-gymnastická príprava. Ako osemročné sme sa začali s loptou trochu hrať a pohltilo ma to, mali sme stále plný program.

Teda ste odmalička boli športový typ dievčaťa?

Myslím, že áno. Keďže som začala tak skoro, nič iné som nevyskúšala. Nebola som taký ten sídliskový typ. Rodičia mňa ani súrodencov neťahali k športu, robili sme ho dobrovoľne – sestra bola gymnastka, brat hral futbal a ja som sa dala na basketbal.

Až ste to nakoniec dosiahli na najlepšiu basketbalistku Slovenska. Potešilo vás toto ocenenie?

Jasné, že potešilo. Bolo to aj prekvapenie, pretože nie som strelecký bodový typ. Pri rozhodovaní zjavne zohralo úlohu viac faktorov, ktoré sa hodnotili – efektivita pri hre, reprezentácia, sympatie. Možno som tušila, že to môže vyjsť, potešilo ma to, ale zároveň to bola aj zodpovednosť, výzva, aby som sa viac snažila, lepšie hrala.

Čo je vašou silnou stránkou?

Obrana, zisky, útočné a obranné doskoky, veľakrát samá čierna robota.

A slabou?

To nemôžem prezradiť, aby o tom nevedeli súperky (smiech), ale myslím si, že streľbu nemám práve najsilnejšiu. Keď je vyšší hráč, tak má výhodu výšky a ľahšieho presadenia sa pod košom, keď je nižší, tak je zase rýchlejší.

Ale vy patríte pravdepodobne medzi tie vyššie hráčky (pozn. redakcie 184 cm )...

Mladšie hráčky, ktoré prichádzajú, sú čoraz vyššie. V európskych kluboch sú aj také, ktoré majú na mojom postemeter deväťdesiatpäť.

Tento rok budete mať tridsať. To zvykne byť prelomový vek v živote ženy. Chystáte vo svojom živote zmenu?

Väčšinou si to neuvedomujem. Tým, že máme mladý kolektív, tak ma to skôr sťahuje k nim, k mladšiemu zmýšľaniu. Neberiem to tak, že tridsiatka musí so sebou priniesť nejakú zmenu. Rozmýšľala som už aj nad dieťaťom, tak uvidíme, ako veci zapadnú do mozaiky.

Po dieťati sa už asi nedá robiť basketbal profesionálne.

Veľakrát sa dievčatá po prvom dieťati vracajú k basketbalu a hovorí sa, že sú oveľa efektívnejšie ako predtým. Basketbal sa dá hrať tak dlho, kým zdravie vydrží. Najstaršie hráčky majú aj po štyridsiatke, ale to už je extrém, veľakrát dievčatá končia aj v dvadsaťpäťke pre zdravie. Záleží tiež na tom, na akej úrovni hrajú basketbal. Často po vysokej škole sa rozhodnú s ním skončiť a nájsť si normálnu prácu.

Keď som si pozerala váš rozpis zápasov na január, tak pomaly každý druhý deň hráte. Nie je takéto nasadenie náročné na psychiku?

Zápasy sú niečo, čo robíme rady, skôr je náročné cestovanie. Odohrať zápas a ráno cestovať na ďalší je veľmi náročné. Vtedy sa netrénuje až tak veľa, dôležitý je aj oddych, regenerácia.

Stíhate popri basketbale aj osobný život?

Áno, ale je to náročné. Ak hráme len v sobotu, tak vždy cestujem z Košíc a užívam si nedeľu s priateľom na chate v lese so psíkmi a takisto každý voľný deň, ktorý sa vyskytne. Často on prichádza za mnou do Košíc. Aj sestrička mi býva v Košiciach, tak tam mám kúsok domova stále. V lete mám po reprezentácii niekedy aj päť týždňov voľno, tak ho vypĺňam naplno s rodinou, priateľom a kamarátmi.

Priateľ je tiež basketbalista?

Nie, nikdy som nechcela športovca,pretože viem, koľko času sa tomu musí obetovať.

S vašou výškou asi ani nemusíte nosiť opätky. Nikdy ste neuvažovali, že by ste napríklad popri basketbale robili modelku?

Nie, lebo mám pocit, že stáť niekde hodiny a usmievať sa, by bolo pre mňa náročné.

Kam budú vaše kroky smerovať, keď skončíte s basketbalom?

Chcela by som mať rodinku a potom robiť niečo okolo športu. Možno by sa mi páčila nejaká práca s deťmi.

Lucia Kupčíková (29) pochádza z Popradu. Basketbalu sa venuje už od základnej školy. Najskôr začínala v školskom klube v Poprade, potom tri roky hrala za Ružomberok, neskôr jej basketbalová cesta viedla do Košíc, kde už pôsobí piatu sezónu. Je kapitánkou momentálne najúspešnejšieho slovenského klubu Good Angels. Minulý rok sa mu podarilo v rámci Európskej ligy obsadiť štvrté miesto. V roku 2012 sa stala najlepšou basketbalistkou Slovenska. Žije v Poprade, má dvoch súrodencov – brata Dušana (32) a sestru Vierku (28).