Pôvodným povolaním ste psychologička. Ako ste sa dostali do domova pre seniorov?
Po skončení štúdia som najprv pracovala ako školská psychologička stredného odborného učilišťa. Venovala som sa dorastu vo veku od štrnásť do devätnásť rokov. To sú, ako im ja hovorím, motýlikovia, ktorí začínajú rozpínať krídelká a treba im ich opatrne pofukovať, aby sa neporanili. Profesia školskej psychologičky bola v tom čase takpovediac v plienkach. Možno práve to ma na nej priťahovalo, môcť si vyskúšať niečo, čo sa len začína rozvíjať. Venovala som sa jej až do chvíle, keď sa moja rodina sťahovala z južného Slovenska do Bratislavy a ja som si musela hľadať nové zamestnanie. Vtedy ma oslovila problematika seniorov, ktorá u nás tiež nebola veľmi prepracovaná. Jednoducho, zaujala ma ďalšia málo prebádaná oblasť, ktorá si podľa mňa žiadala pozornosť.
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Takže od adolescentov ste prešli k starým ľuďom. Nebola to príliš veľká zmena?
Môj syn sa ma raz spýtal: Mami, teba zaujímajú kontrasty? Buď sú to mladí, alebo starí ľudia. (smiech) Ale ja to vnímam tak, že podstatné ani tak nie je, komu sa venujete, ale či ste mu schopný pomôcť. Potreba pomáhať bola u mňa prioritná, už keď som sa rozhodla študovať psychológiu. A pokiaľ ide o problematiku seniorov, tá mi bola blízka od detstva. Vyrastala som v trojgeneračnej rodine, kde boli starí rodičia vždy chránení, ostatní členovia rodiny sa im snažili vyhovieť v ich požiadavkách a aktívne ich zapájať do života. Už vtedy som chápala, aké je dôležité, aby starý človek dostal od ostatných úctu a pocit, že je potrebný. V starobe je najdôležitejšie mať zmysel života a byť užitočný.
Z pozície psychologičky ste sa posunuli na post riaditeľky domova seniorov Archa. Nemrzí vás, že vaša práca je teraz viac organizačná ako terapeutická?
Celkom tak to nie je. Pri svojej práci musím byť aj psychológom. Seniori, o ktorých sa staráme, prechádzajú dôležitým obdobím, podľa mňa vývojovým, aj keď niekto by so mnou mohol polemizovať, že o aký vývoj už len môže ísť v tejto životnej etape. Keď som nastupovala do tohto odvetvia, tak mi viacerí kolegovia vraveli: Ty ideš do domova pre seniorov – a čo tam budeš robiť? Veď tam sa nič nedeje... Ale to je omyl, u nás sa dejú veľmi dôležité veci, pre človeka rovnako dôležité, ako je jeho zrod. Ide o záver života, o jeho bilancovanie a o to, aby bol koniec, ktorý je pre každého z nás nevyhnutný, čo najdôstojnejší a aby prebiehal v prostredí, ktoré pripomína domov. Je dôležité, aby bolo toto prostredie nielen funkčné, ale aj pekné. Už starí Gréci vraveli, že krása uzdravuje, ja tomu tiež verím a denne sa presviedčam, že to funguje.
Akí sú ľudia, o ktorých sa vo vašom domove staráte?
Sú to ľudia vo vysokom veku s najvyššími stupňami odkázanosti na pomoc, čo so sebou prináša potrebu celodennej starostlivosti. Každý z nich má svoj individuálny problém. Aby ste ho pochopili, potrebujete poznať jeho anamnézu, akýsi strom života, čo je tiež otázka psychológie. Okrem toho treba pracovať aj s príbuznými seniora. Keď si dieťa musí priznať, že sa nevládze postarať o rodiča a musí ho zveriť do rúk odborníkom, môže to pociťovať ako vlastné zlyhanie. Je potom na nás, aby sme ho uistili, že je to takto pre všetkých najlepšie. Napokon umiestniť rodiča do domova seniorov neznamená, že by ste sa oňho museli prestať zaujímať. Práve naopak, u nás sú návštevy vždy vítané a rodiny našich obyvateľov to aj hojne využívajú.
Takže nie je pravda, že zlé deti dávajú rodičov do domova?
Ja som sa počas svojej praxe nikdy nestretla so zlými deťmi. Mnohí z nich sú už tiež seniori a starostlivosť o rodiča, ktorý má napríklad deväťdesiat rokov a vysoký stupeň demencie, je naozaj nad ich sily.
Zdravý človek sa k vám do domova nedostane?
Kým je človek zdravý, mal by byť doma. Pre tých, ktorí nemajú najvyššie stupne odkázanosti, ponúkame dennú starostlivosť, čo je akási paralela škôlky pre seniorov. Do denného stacionára môžete rodiča priviesť ráno a po práci si ho odviesť domov. Medzitým viete, že bude oňho dobre postarané, že dostane lieky, bude mať k dispozícii aktiváciu, rehabilitáciu a zároveň sa dostane medzi ľudí, čo je vo vysokom veku tiež dôležité.
Ako sa mení osobnosť človeka, keď sa zrazu stane odkázaný na pomoc okolia?
Je to individuálne, existujú šesťdesiatnici, ktorí vykazujú určité znaky senilných príznakov, ale aj osemdesiatnici, ktorí majú stále skvelú pamäť a dokážu samostatne existovať. Záleží na viacerých faktoroch – na genetike, životnom štýle aj chorobách, ktorými človek počas života prešiel. Veľa dokáže prevencia. Existujú napríklad lieky, ktoré pomáhajú prekrveniu mozgu, je však dôležité, aby boli podávané včas, keď na sebe človek spozoruje prvé zmeny v správaní. Keď sú už zmeny výrazné a nezvratné, je neskoro. Treba si uvedomiť, že problémy v oblasti psychiky sa s pribúdajúcim vekom zvládajú oveľa ťažšie než fyzické obmedzenia.
Aké sú varovné príznaky, ktoré by sme si mali všímať na starých ľuďoch?
Zábudlivosť, určité spomalenie, uzavretosť, strata orientácie. Ak napríklad mamička odbočí doma, kde sa doteraz dobre orientovala, doprava namiesto doľava. Niekto možno povie, že takéto správanie patrí k staršiemu veku a mávne nad tým rukou. Príznaky môžu byť spočiatku nepatrné, postupne sa však môžu výrazne zhoršiť, preto je lepšie vyhľadať odbornú pomoc, kým nie je neskoro. Pokiaľ ide o prevenciu, vždy sú na tom lepšie ľudia, ktorí vedú čulý spoločenský život, sociálne kontakty nás doslova udržujú v kondícii. Keď sa človek začne uzatvárať pred svetom, môže to znamenať, že pociťuje istú záťaž pri komunikácii, a tak sa jej radšej vyhýba. To však vedie k strate záujmu o okolie a napokon aj o život ako taký. Nedostatok podnetov prináša celkovú apatiu a oslabenie. A, samozrejme, dôležitý je pravidelný pohyb a kvalitná strava. Hovorí sa, že starý človek už nepotrebuje veľa jesť. To je síce pravda, ale z hľadiska výživovej hodnoty by mala jeho strava obsahovať všetky dôležité živiny. Iba s rožkom a kávou si organizmus rozhodne nevystačí.
Ako by sa podľa vás mali do spoločenského života zapájať seniori, ktorí už nepracujú?
Kým je človek zdravý, môže sa venovať napríklad dobrovoľníckej činnosti. V zahraničí som videla v domovoch, ktoré boli podobné ako ten náš, pomáhať dôchodcov v práčovni alebo v kuchyni. Práca je dôležitá, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je finančne ohodnotená. Dáva nám totiž taký potrebný pocit užitočnosti. Veľký význam majú aj kluby dôchodcov a denné stacionáre, kde môžu seniori navzájom komunikovať. Alebo si človek môže zaobstarať psíka a chodiť s ním na prechádzky, stretávať sa s ďalšími psičkármi. Najhoršie je zavrieť sa doma a smútiť nad tým, koľko mám rokov. To je vždy začiatok niečoho zlého.
Aké podnety ponúkate ľuďom, ktorí sú vo vašom domove?
Ľudia vo vysokom veku, navyše s vážnymi zdravotnými obmedzeniami už nepotrebujú veľké podnety. V ich živote rozhodujú maličkosti. Stačí, ak sa na nich usmejete, prihovoríte sa im a dáte im tak najavo, že sú pre vás dôležití. Alebo im pripomeniete, napríklad v rámci logoterapie, činnosť, ktorou sa kedysi zaoberali. Ak človek kedysi pracoval so slovom, necháte ho skladať vety, ak pracoval s číslami, dáte mu niečo vyrátať. Tak to v starobe chodí. Malé veci zrazu nadobúdajú veľký význam.
Zamýšľate sa aj nad vlastným starnutím?
Určite, veď už som sama pomaly v seniorskom veku (smiech). Snažím sa športovať, relaxovať pri hudbe alebo pri dobrej knihe, kvôli vnukovi oprašujem nemčinu. Dúfam, že mi to pomôže dlho sa udržať v dobrej kondícii.
Zmenila vám vaša práca pohľad na smrť?
Mám pocit, že sa smrti nebojím, beriem ju ako prirodzenú súčasť života. Zároveň si však uvedomujem, ako veľmi záleží na podmienkach, v akých človek odchádza. Ak sú dôstojné, ak vieme, že sme človeku dali všetku opateru, ktorú pri svojom odchode potreboval, potom si môžeme povedať, že naša práca mala zmysel.
Nemali ste nikdy chuť zmeniť profesiu a robiť niečo menej náročné?
Za celé tie roky sa mi to nestalo ani raz. Napriek tomu, že táto práca je naozaj náročná. Nielen preto, že pracujem s ľuďmi vo veľmi vysokom veku, ale aj preto, že manažujem sedemdesiatčlenný kolektív opatrovateliek, zdravotných asistentiek, zdravotných sestier, logoterapeutiek a fyzioterapeutiek. Mnohé z nich k nám dochádzajú z iných miest, možno im ráno meškal vlak alebo bol nevykúrený a ony musia napriek tomu odviesť dobrý výkon, byť trpezlivé a láskavé. To naozaj nedokáže hocikto. Ale ak v našej práci nájde niekto hlbší zmysel, môže mu dať nesmierne veľa poznania o živote. A to je niečo čo má pre mňa obrovskú cenu.
Anna Hazuchová (63) vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Po štúdiu pracovala ako školská psychologička v strednom odbornom učilišti. V roku 1994 nastúpila ako psychologička do domova dôchodcov v Bratislave. Pred šestnástimi rokmi sa stala riaditeľkou domova seniorov Archa v Bratislave, kde vypracovala vlastnú koncepciu systému starostlivosti o seniorov odkázaných na cudziu pomoc.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
