Po Silvestri sa sociálne siete premenili na galériu zážitkov. Kto nemá exkluzívnu fotku z poslednej noci roku 2013, privítal Nový rok pravdepodobne doma pred televízorom. Aj to je výsledok dnešnej internetovej doby.
Kým kedysi sme sa o zážitky delili pri pive, či na káve s kamarátmi, dnes ich mnohí z nás ukazujú celému svetu na sociálnych sieťach. A navyše s dobrým pocitom. Čím to je, že sme zahodili akékoľvek zábrany a stali sme sa virtuálnymi exhibicionistami, ktorí si svoj život nevedia predstaviť bez každodenného informovania o tom, čo majú nové?
Keď je sebaprezentácia lepšia ako sex
Britský denník Telegraph priniesol informáciu o zaujímavom výskume Harwardovej univerzity. Neurológovia zistili, že ľudia, ktorí často hovoria o sebe a prezentujú sa, zažívajú rovnaké potešenie a rozkoš, aké vyvoláva jedlo, čokoláda, peniaze alebo dokonca sex. Výskumníci dospeli k záveru, že všetky tieto činnosti vyvolávajú podnet v časti mozgu, ktorá reaguje na odmeny.
Pozri si môj profil, zistíš, aký som
„Najčastejším dôvodom sebaprezentácie je prozaické získanie pozornosti, ocenenia a potvrdenia. Túžba byť pre druhých viditeľný a neupadnúť do zabudnutia,“ vysvetľuje psychológ Richard Gróf.
„V druhom rade je to budovanie obrazu, v ktorom chceme, aby nás druhí videli. Sebaprezentáciou si môžeme budovať imidž krásavca, intelektuála, dobrodruha, tragéda, ktorý chce vzbudiť súcit, žartiara, drsniaka, „nezávisláka“, casanovu, boháča, spoločenského bohéma, umelca, dobrého rodiča... Tvárí, ktoré ľudia radi ukazujú svetu, je nespočetné množstvo.“
Dôležité je poznamenať, že túto činnosť robíme dobrovoľne a zadarmo, aj keď nás denne stojí nemalé úsilie. V normálnom živote by to malo fungovať tak, že nás naše skutky, správanie a aktivity prezentujú samy osebe, bez toho, aby potrebovali mediálny priestor.
Tým, že o sebe šírime verejne informácie, neumožňujeme druhému spoznať nás naozaj a pravdivo. „Pozrite sa na zverejňované príspevky na sociálnych sieťach niekoho zo svojich známych a zistíte, čo chce, aby ste si o ňom mysleli, nie to, aký je v skutočnosti,“ poznamenáva psychológ.
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
„Potreba sebaprezentovania nesúvisí so sebapoznaním. Prezentujeme len to, čo chceme, aby o nás vedeli druhí, nie to, čo chceme o sebe vedieť my. Takmer vždy však súvisí s naším sebaobrazom, našou sebahodnotou a sebavedomím.“
Neotravovať iných
Americkí Indiáni hovoria, že človek, ktorý potrebuje prezentovať sám seba, pravdepodobne nevie, kým v skutočnosti je. Podľa nich treba o sebe začať hovoriť až vtedy, keď sa iní pýtajú. Viac zaujmete druhého, keď nehovoríte len o sebe, ale keď mu poviete to, čo ho naozaj zaujíma.
Najlepším spôsobom, ako nadviazať hlbší kontakt, je viac klásť otázky a prejavovať úprimný záujem o druhú osobu. Sociálne siete vo svojej podstate nie sú nič iné ako online komunikácia.
Odborníci na ich výskum tvrdia, že ak sa chcete na internete prezentovať, mala by to byť len jedna pätina z celej vašej komunikácie, ktorú iniciujete, v opačnom prípade sa vám totiž môže stať, že vaši online priatelia úplne o vás stratia záujem, a to veľmi rýchlo.
„Reakcie na vašu sebaprezentáciu môžu byť rôzne. Ak druhá strana motívy zvýšenej sebaprezentácie prečíta, môže si k prezentujúcemu sa človeku vytvárať odstup, najmä ak sa cíti manipulovaná alebo podvedená,“ vysvetľuje Richard Gróf.
„Rovnako však môže mať s prezentujúcim akýsi súcit a zhovievavosť, alebo ho brať takého, aký je, aj s touto špecifickou stratégiou. Vidieť toto sebaprezentačné snaženie je v takom prípade pre druhú stranu skôr úsmevné. Nikoho predsa v skutočnosti nezaujíma, kde ste včera žúrovali, alebo aké ste si kúpili tričko.“
Narcis a pózer
Niektorí teoretici sa zhodnú na tom, že za každou prezentáciou je prirodzená ľudská túžba po uznaní. Psychológ Richard Gróf si však myslí, že to tak vôbec nemusí byť: „Neverím tomu, že existuje akási prirodzená potreba sebaprezentácie.
Ide o cestu, za ktorou je vždy hlbší motív. Najčastejším zámerom je získanie pozitívnej spätnej väzby.“ V praktickom živote to znamená, že sa občas potrebujeme popýšiť dosiahnutým úspechom.
Problém nastáva, ak to robíme stále a okolie tým často otravujeme. Vtedy už môže ísť o nedostatok sebavedomia „Táto vnútorná neistota môže byť dobre kamuflovaná narcizmom, pomocou druhým, skromnosťou, pózerstvom alebo aroganciou,“ pripúšťa psychológ.
„Skutočne sebavedomý človek sa nepotrebuje prezentovať, nemá hlad po častom ocenení alebo podpore. Jesť si pýta len ten, kto je hladný alebo mlsný. Keď sa začneme prezentovať, aby nás druhí nejako videli, znamená to, že si nie sme istí, že nás tak naozaj vidia.“
Závislosť od prezentovania
Potreba prezentovať sa môže často prerásť až do rozmeru závislosti. Takýto človek nedokáže večer zaspať bez toho, aby neoznámil ostatným, čo „zaujímavé“ prežil, aj keď to bol len obyčajný deň v práci a ráno, len čo otvorí oči, už premýšľa napríklad o tom, akú fotku cez deň uverejní na svojej sociálnej sieti. Často sa prezentuje aj svojím partnerským vzťahom a nemá problém si s partnerom vyznávať lásku verejne.
Sebaprezentovanie sa však netýka len uverejňovania príspevkov na sociálnych sieťach, ale aj v rámci písania blogov, prispievania na rôzne fóra alebo napríklad v poslednom čase na obľúbené módne blogy, kde mladé ženy prezentujú svoje outfity.
Psychológ Richard Gróf ako najlepšiu prevenciu na závislosti od ocenení druhých na sociálnych sieťach považuje zdravé sebavedomie.„Keď vieme svoju rodinu, vzťah, dovolenku, prácu alebo úspech oceniť sami, nepotrebujeme pravidelné ocenenie ešte aj od iných.
Keď sme v súlade s tým, kým sme, nepotrebujeme druhým zvýrazňovať, že práve toto sme my, aby si náhodou nemysleli niečo iné, alebo aby na to nezabudli,“ dodáva.
Stratégia sebaprezentovania
Zavďačenie – Aby nás ľudia mali radi a pripisovali nám pozitívne vlastnosti.
Zastrašenie – Aby dotyční uverili, že sme silní a máme vplyv.
Sebapovýšenie – Presvedčenie okolia o svojej kompetencii a výkonnosti.
Príkladnosť – Jedinec vystupuje ako ten, od ktorého sa môžu ostatní učiť, je príkladom.
Pokorné správanie – Vyvolať v ostatných vedomie zodpovednosti alebo pocitu viny za vlastnú slabosť.