Rebeka Poláková: Zahrať femme fatale bolo utrpením

Vždy ma zaujímalo, či herci počas predstavenia vnímajú publikum. Všímate si, či náhodou diváci nezaspávajú?

Neviem to presne definovať, ale cítime energiu z publika. Niektoré hry sú takmer závislé od reakcie divákov, potlesk a smiech dodávajú predstaveniu tempo a švih. Pri vážnych, komplikovanejších vzťahových drámach je to inak. Herec sa musí sústrediť na dej a repliky, pretože akékoľvek vyvedenie z konceptu by mohlo pokaziť vybudované napätie. Ja síce energiu cítim, ale väčšinou hrám vo vážnych predstaveniach a hľadisko si veľmi nevšímam. Mám aj malú výhodu – v bežnom živote nosím okuliare, takže na divákov aj tak nevidím (smiech).

Hľadáte partnera?

SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.

Zaregistrujte sa zadarmo

Seriózne zoznámenie

Mávate pred predstavením trému?

Och, áno, som strašná trémistka, najhoršie je to pred premiérou a generálkami! Vždy radím všetkým svojim známym a rodine, nech tam, preboha, nejdú, nech si predstavenie radšej užijú na repríze, keď sa budem cítiť na javisku slobodnejšie.

Nezlepšuje sa to skúsenosťami?

Možno trochu. Teraz už mám o niečo pozitívnejšiu trému, už sa mi napríklad nestane, že sa mi na javisku trasie ruka a nedokážem uchopiť pohár... Aj keď vlastne, teraz pripravujeme novú hru Kométa a už sa mi podarilo rozbiť na skúškach dva poháre, tak neviem, či sa to zlepšuje...

Na druhej strane, keď hráte nejaké predstavenie päťdesiatykrát, nie je to otrava?

Je pravda, že niektoré hry sa zmenia na rutinu, ale nemalo by to tak byť. Nestáva sa to vtedy, ak je predstavenie režijne dobre spracované a keď mu herci dokonale rozumejú. Jasné, že občas nie je niekto vo forme, no ostatní ho počas predstavenia podržia. A sem-tam v šatni všetci skonštatujeme, že dnes to bolo katastrofálne. Ale zasa, nie je každý deň nedeľa, však?

Často hosťujete v iných divadlách. Vnímate rozdiely medzi divákmi?

Ak si porovnám slovenských a českých divákov, tak áno. Mám pocit, že Česi vnímajú predstavenie úplne inak, dokonca reagujú na úplne iných miestach. Toto je možno hrozné, čo poviem, ale zdá sa mi, že český divák nereaguje až tak na prvoplánové žartíky než slovenský.

Stáva sa vám niekedy, že sa až priveľmi vžijete do predstavenia?

Hm... Raz som hrozne zmlátila Roba Jakaba, čo ma doteraz mrzí. Mala som ho na scéne zbiť a trochu som sa do toho viac vžila. A on držal statočne, lebo musel (smiech)!

Na televíznych obrazovkách hráte vyšetrovateľku v seriáli Kriminálka Staré Mesto. Ako ste sa pripravovali na túto rolu?

Pozrela som si prvú sériu, prečítala som veľa detektívok a pobehovala som po byte s hračkárskou pištoľkou.

Pochádzate z divadelnej rodiny. Otec vás neodhováral od herectva?

Nebol zvlášť nadšený, ale dúfam, že teraz už je spokojný...

Roman Polák je známym divadelným režisérom, takže predpokladám, že ste sa niekedy stretli s nálepkou „protekčná“.

Doteraz je to tak, že keď niekam prídem, nie som Rebeka Poláková, ale dcéra Romana Poláka. A, áno, je mi jasné, že si veľa ľudí myslí, že som sa na školu a do divadla dostala len vďaka otcovi. Vnútorne s tým bojujem, ale vysvetľovať a dokazovať niekomu, že to tak nie je? To sa mi naozaj nechce, aj tak si každý myslí svoje. Málokomu napadne, že moje priezvisko môže byť aj príťažou. Spolužiaci prišli do školy s čistým štítom a vždy boli zodpovední len sami za seba. Ja som vždy pociťovala obrovský tlak – som „tá“ dcéra režiséra, ktorá predsa nemôže zlyhať, sklamať očakávania či, nebodaj, zahanbiť rodinu.

Ako sa vám vlastne pracuje s otcom?

Znie to asi prehnane, ale myslím si, že robiť s ním je neskutočná škola pre každého herca a, samozrejme, aj pre mňa. Mám možno maličký osobný problém navyše. Chcem mu tak trochu dokázať, že na to mám, že herectvu rozumiem a že viem splniť všetko, čo žiada. A keďže má vysoké nároky, na skúškach občas prežívam stres. Asi je to nezmysel, mala by som ho brať normálne, ako každého iného režiséra. Na druhej strane si myslím, že aj preňho je to náročné – režírovať dcéru. Naozaj sa treba odosobniť, pretože je to niekedy čudné, do čoho vás režisér núti a pritom je to váš vlastný otec! Ale musím povedať, že ma zatiaľ nevyzliekol, pritom sa o ňom hovorí, že by najradšej vyzliekol všetky herečky (smiech).

Máte problémy s nahotou?

Ak si to hra naozaj vyžaduje, tak by som to asi nejako prežila, ale nie som typ herečky, ktorá príde na skúšku a dokáže sa vyzliecť na počkanie. Ja sa hanbím aj v lete vyzliecť do plaviek!

Sú herci zvyknutí na krik režiséra?

Treba vedieť rozlíšiť, či má ten krik význam pre našu prácu, alebo nie. Niekedy na vás režisér nakričí len preto, že vás chce vyburcovať, zapáliť pre danú scénu, vtedy je to v poriadku. Iné je to vtedy, keď po vás ziape, pretože má zlú náladu, alebo je skrátka márnomyseľný a potrebuje demonštrovať moc nad hercami. S takýmto režisérom som sa, našťastie, ešte nestretla.

Takže sa stáva, že sa na skúškach aj rozplačete?

U mňa je tuším každá hra vykúpená plačom! Naposledy to bolo pri predstavení Idiot, kde hrám krásavicu Nastasiu Filippovnu. Je tam jeden moment, pri ktorom prichádzam na scénu, všetci mlčia, len ja mám dlhý monológ. Popritom má zo mňa vyžarovať obrovské sebavedomie, mám provokovať svojou krásou, užívať si ju. Lenže ja vôbec nie som takýto typ ženy, neviem trebárs prísť do krčmy a tešiť sa z toho, ako svojím príchodom vzbudím pozornosť. Jednoducho, zahrať femme fatale bolo pre mňa utrpením! Všetci mi do toho hovorili, režisér Krobot stále opakoval: Ješte ne, ješte to není ono Rebeko, skus to znovu,“ až som sa zrútila na zem a začala plakať a kričať: Ja jej nerozumieeeeeem! Ja nie som Nastasia, ja sa jej bojíííííím!

Väčšina ľudí pozná Miroslava Krobota ako herca. Akým je režisérom?

Je úžasný! Vie presne, čo od herca chce a postupne ho k tomu dostane. Vníma veci úplne inak... My herci si myslíme, že pri tejto scéne by sme mohli napríklad zvýšiť hlas alebo začať plakať. Lenže on zákonite vykríkne, že scéna bude pokojná a že tam plač nepatrí. Zakázal nám hrať, naučil nás na javisku žiť. A ešte mu vďačíme za jeden zázrak – že nás až neuveriteľne stmelil do jedného kolektívu, až sme sa všetci do seba navzájom zamilovali.

Na toto sa musím spýtať – nestáva sa herečkám, že sa zaľúbia do režiséra?

Do Krobota som zamilovaná!

Haha. Stavím sa, že toto mi pri autorizácii zmeníte, veď máte frajera.

Ale on to vie! Nie, nie, teraz vážne – v našej profesii sa naozaj občas pohybujeme na tenkom ľade. Hrozí to nielen medzi režisérom a herečkou, aj medzi hercami navzájom. Na druhej strane, rizikové sú aj ďalšie povolania, nemajú to lekári a sestričky horšie?

Partner ani trochu nežiarli?

Našťastie to chápe. Veď je to len „divadlo“, aj keď je to moje zamestnanie. Ale veľa ľudí s tým má problém a ja im rozumiem. Sama si neviem predstaviť, že by som mala partnera herca.

Zlé jazyky hovoria, že herci majú tendenciu predstierať aj v reálnom živote. Je to tak?

To ani nie, ale občas sa stane, že v reálnom živote pochytím náladu svojej postavy. Ale neviem, či je to podvedome, alebo si to privodím sama, pretože na tú postavu často myslím a premýšľam nad jej pohnútkami. Niekedy, keď som s kamarátmi na káve, vznikne nejaká situácia a ja si uvedomím, že niečo podobné sa stane aj v predstavení. No to neznamená, že sa premením na postavu a začnem hrať, skôr možno potichu pozorujem a snažím sa ten moment vstrebať, aby som ho mohla neskôr na javisku využiť.

Rebeka Poláková (27) – vyštudovala Divadelnú fakultu VŠMU v Bratislave pod pedagogickým vedením Vladimíra Strniska a Ingrid Timkovej. V divadle ASTORKA Korzo 90 hosťovala už počas štúdií, po škole nastúpila do Astorky ako stála členka súboru. Jej prvým predstavením bola hra Vražda sekerou vo Svätom Peterburgu v réžii Romana Poláka, v súčasnosti ju môžeme vidieť napríklad v hrách Rómeo a Júlia, Mesiac na dedine, Platonov, Kométa, Tolstoj a peniaze, Gazdova krv, Idiot. Hosťuje aj v divadlách Aréna a Malá scéna STU, na televíznych obrazovkách stvárňuje vyšetrovateľku Terezu v seriáli Kriminálka Staré Mesto. Zahrala si v Šulíkovom filme Cigán a tiež v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Gympl. Je dcérou režiséra Romana Poláka a divadelnej publicistky a recitátorky Žarky Ambrušovej-Polákovej.