Ako ste sa dostali k Petrovi Bičovi?
Peťo nahrával debutový album, na ktorom mal hostí ako Petra Lipu, Peťa Cmoríka, Adama Ďuricu a chcel urobiť aj jednu skladbu pre speváčku. Vraj to plánoval pre Janku Kirschner a potreboval nejakú ženskú hlasovú predlohu, aby počul, ako to znie. Vtedy s ním nahrával v štúdiu zvukár, ktorý bol môj známy a dohodil ma Peťovi. Predtým som nikde nespievala, iba v sprche, doma a v kostolnom zbore. Prvýkrát som improvizovala, hrali sme asi pol hodiny, nakoniec som naspievala pesničku Dážď, a keďže Peťovi sa to páčilo aj v mojom podaní, nechali sme to tak. Nakoniec sme s ňou šli aj na slovenské kolo Eurovízie. Mala celkom dobrý ohlas a pre mňa to bol hlavne osobný úspech – odhodlala som sa vystúpiť pred publikom.
Ako ste zvládli ten skok, keď ste zrazu stáli na skutočnom pódiu pred fanúšikmi?
Vtedy som ešte študovala právo a stretávala som sa len s právnikmi a mojimi kamarátmi z detstva, absolútne nikto z nich nerobil v šoubiznise. Nevedela som, ako sa robí hudba, ale našťastie som pracovala s profesionálmi. Samozrejme, že som mala trému, zároveň som cítila veľkú zodpovednosť, že sa na mňa ľudia z kapely spoliehajú a nemôžem im to pokaziť. Časom som zistila, že trému vôbec netreba mať, lebo keď ma hudba baví, ľudí pod pódiom o tom musím presvedčiť.
Myslíte, že pieseň mala úspech aj vďaka tomu, že bola naspievaná v angličtine?
Určite úspech je aj vďaka angličtine, ale myslím si, že hlavne v tom, že sme veľmi experimentovali so zvukmi a urobili niečo modernejšie. Bola to kombinácia dobrej skladby, zapamätateľného refrénu, melódie a dobre nahraných zvukov. Myslím si, že význam angličtiny sa prejavil, keď sme sa dopočuli, že nás počúvajú aj ľudia mimo Slovenska a je to pre nich zrozumiteľné.
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Ste jediná žena v chlapčenskej kapele, ako sa vám pracuje s mužmi?
Vždy hovorím, že je lepšie pracovať s deviatimi chlapmi ako s deviatimi ženami. Robí sa mi s nimi dobre a nemáme žiadnu ponorku. Všetci majú svoje partnerky, poznajú, aké je to žiť so ženami, a vedia, ako na mňa. Keď mám zlú náladu a keď mám nejaký problém, tak sú pri mne, chránia ma. Sme dobrá partia, máme sa radi a je s nimi stále zábava.
Sú divokí rock'n'rollisti a po koncerte vyčíňajú?
Vôbec nie. Určite však s nimi nie je nuda, aj keď sme úplne slušná kapela – žiadne drogy, žiadny alkohol...
Peťo Bič je jedným z hudobníkov, s ktorými je cťou pracovať. Vnímate ho tak aj vy?
Samozrejme. Je starší, aj vekovo, aj profesijne, skúsený a veľa vecí vie. Všetci sa od neho učíme.
Čo vás naučil?
Že každá kapela potrebuje mať lídra a keď ho nemá, nefunguje. Peťo je výborný líder, má ku každému z nás vzťah, je zároveň aj naším psychológom, dáva nás dokopy. Aj keď je z nás najstarší, tak je najviac progresívny, sleduje trendy. Na začiatku som nevedela nič o hudbe ani o vystupovaní a on bol ten, ktorý ma to naučil.
Spevu ste sa profesionálne začali venovať až v kapele, ale predsa len, talent máte asi v rodine...
Moji rodičia sú úplné antitalenty, čo sa týka hudby, a ani sestra nevie veľmi spievať. U nás doma sa hudba neriešila. Ale moji starí rodičia z maminej strany vraj pekne spievali folklór.
Vy si aj sama píšete texty. Túto ambíciu ste mali už v detstve?
Nikdy som nemala takú ambíciu, kedysi som síce chcela byť poetkou, ale nepreferovala som to. Prvý text, ktorý som napísala, bola pieseň Sometimes. Peťo mi naň dal dva dni, a keďže som tú pesničku chcela mať na jeho albume, sadla som si a za dvadsať minút som mala text hotový. A ostatné vznikli podobne. Celé je to u mňa ešte vo vývine, každý deň rozmýšľam nad melódiami, slovnými hračkami. Dúfam, že raz dospejem do štádia, že budem písať texty aj v slovenčine, hoci angličtina je na to vždy lepšia...
Živíte sa len spevom?
Teraz áno. Keď som skončila právo, prišla otázka, čomu sa budem venovať. Rozhodla som sa pre hudbu a myslím si, že som urobila dobre. Vo voľnom čase sa trochu venujem aj právu, pomáham otcovi, kamarátke robím zmluvy.
K právu by ste sa chceli niekedy vrátiť?
Ťažká otázka. Ak sa nám bude dariť v hudbe, tak nie je dôvod. Myslím, že na právo nikdy nezabudnem, lebo vždy ma bavilo a stále sa oň zaujímam. Teraz ma hudba zamestnáva na sto percent, ale nikdy nehovor nikdy.
Do sveta hudby patrí aj váš priateľ, je z vašej kapely, čo je celkom výhodné...
Áno, je to super.
Neprekáža vám, že sa vám súkromie zlieva s prácou?
Nemám ten pocit, že sa to tak deje. V súkromí sa o práci nebavíme, ale keď nám v hudbe niečo napadne, tak je fajn, že mi to môže zahrať a ja to zaspievam. Rozprávame sa veľa o hudbe, máme spoločné záujmy.
Ako dlho ste spolu?
Už viac ako rok.
Bola to láska na prvý pohľad?
Najskôr to bolo kamarátstvo, bol mojím dôverníkom a potom to medzi nami zaiskrilo.
Keď si predstavíte svetové speváčky, ku ktorej najviac inklinujete?
Mojím cieľom je, aby som vedela urobiť na pódiu šou. Lebo ja nie som veľký exhibicionista. Obdivujem na zahraničných aj slovenských kapelách, že keď prídu na pódium, urobia predstavenie. My sme taký zvláštny typ kapely, obvykle vystupuje len jedna speváčka a za ňou najatá alebo chlapčenská kapela. Typ našej kapely je iný a neviem, z koho si mám zobrať príklad. Obdivujem Beyoncé, Pink aj Britney Spearsovú. Robia úžasnú robotu, každý deň musia na sebe pracovať. Vždy som mala rada také čudné speváčky ako Nellly Furtado, Lilly Alen, Amy Winehouse. Sú exhibičné a originálne. My s kapelou chceme zabávať ľudí, aby sa tešili a skákali. To je náš cieľ.
Čo je podľa vás to, čo robí speváčku alebo kapelu úspešnou?
Na Slovensku je to inak ako v zahraničí. U nás zabralo, že sme mali na začiatku hit. Keď sa chce kapela udržať, musí na sebe veľa pracovať, dobre zahrať pesničku a jej členovia by mali byť pokorní a slušní voči fanúšikom, nemeškať na koncerty. Základom je hit a druhá vec je potom dobré PR. Na Slovensku je veľa interpretov, ktorí fungujú na tejto báze a ľudí to zaujíma. My sme si vybrali skôr cestu hitu, nie sme veľmi zaujímaví pre bulvár, ale zase je to trvalejšie, lebo ľudia chcú dobré pesničky.
Vy na prvý pohľad pôsobíte skôr skromne, introvertnejšie a potom si človek pustí napríklad Hey Now a tam to poriadne rozbalíte...
Keď som na pódiu, snažím sa do spevu dať všetky emócie, čo v normálnom živote neukazujem navonok. Som slušná, nie úplne za každú cenu konzervatívna, len nechcem robiť veci silene. V speve to ide prirodzene.
Keďže je koniec roka, vhodné je opýtať sa, aký bol pre vás tento rok...
Rýchlo ubehol, mám pocit, že len pred mesiacom sme boli na Slávikovi, dostali sme sa do päťky k veľkým slovenským kapelám a podarilo sa nám vyhrať dve ceny. Aj minulý rok, aj tento rok sú asi najlepšie roky môjho života, lebo žijem z toho, čo ma baví. Celý rok bol o cestovaní za koncertmi a veľmi veľa som sa naučila. Boli to prelomové roky môjho života a dúfam, že to takto bude pokračovať aj naďalej. Bol to rok plný hudby, skúseností a zážitkov.
A novoročné predsavzatia?
Každý rok si ich dávam, ale nikdy sa mi nepodarilo splniť ich. Som veľmi nepravidelný človek, nemám žiadne zvyky. Akurát nedávno som nad tým premýšľala, že už mám 25 rokov a nie som stála. Každý deň robím všetko inak, ale možno je to tak dobre. Dúfam len, že ďalší rok bude ešte lepší, alebo minimálne taký dobrý ako tento, že sa nám v kapele bude dariť a želám aj vám, aby sa darilo aj vášmu časopisu.
Dáška Kostovčík (25) pochádza z Michaloviec, vyštudovala právnickú fakultu v Košiciach. So spevom začínala v kostolnom zbore, neskôr ju objavil hudobník Peter Bič. S kapelou Peter Bič Project sa dostala na pesničkovú súťaž Eurovízia. Vďaka tomu, že ich pieseň Hey Now bola zakomponovaná do automobilovej reklamy, dostala sa do celého sveta a stala sa hitom aj v krajinách ako Slovinsko, Švédsko, Španielsko, ale aj Brazília, Mexiko a Amerika. Žije v Košiciach, jej priateľom je hudobník Matúš Pavlík, ktorý je tiež členom kapely Peter Bič Project.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
