Herečka Táňa Radeva: Nemám talent na darčeky

Začnem sprudka. Máte už upratané?

Nie, a pravdepodobne nebudem mať ani v čase, keď vyjde tento rozhovor. Ale sľubujem, že do Štedrého dňa to stihnem, ak nie sama, tak spolu s celou rodinou. Okná asi tentoraz vynechám, za čo sa budem pred susedmi hanbiť, pretože oni ich majú vyleštené celý rok.

Nebojíte sa, že bez umytých okien nebude pravá vianočná atmosféra?

Vidíte, to mi nenapadlo. Pritom som dosť citlivá na neporiadok a kedysi som preto liezla príbuzným na nervy. Doteraz je to tak, že keď sa trebárs uvelebím s kávou na gauči, rozhliadnem sa okolo seba a hneď mám nutkanie odložiť kávu a pustiť sa do zbierania omrviniek a skladania oblečenia. Vraj za to môže aj moje znamenie, hovorí sa, že panny bývajú veľmi poriadkumilovné.

Váš manžel je pôvodom Bulhar. Dodržiavate aj niektoré tamojšie tradície?

Ani nie, môj muž pochádza z pomerne ateistickej rodiny, takže u nich sa Vianoce veľmi neslávili, dokonca aj darčeky dostávali až na Nový rok. Na stole máme len slovenskú klasiku – kapustnicu, zemiakový šalát, kapra, oblátky a moju slabosť - bobaľky. No nie nasladko s makom, ale po východniarsky, teda s kyslou kapustou a tvarohom.

((video))

Dokedy ste verili, že darčeky prináša Ježiško?

Asi nie veľmi dlho, pretože si pamätám, že sme so sestrou pred Vianocami snorili po rodičovských skriniach. Jednu zimu sme veľmi túžili po chodiacej bábike s klipkajúcimi očami, a takú počas socializmu nemal hocikto. Jeden podvečer, keď neboli rodičia doma, sme prehľadali všetky možné skrýše a veruže sme bábiku aj našli. Mladšia sestra mala asi päť rokov, takže som ju dôrazne poučila: „Daška, je to naše tajomstvo, nieže to mamičke povieš!“ Mama prišla z práce domov, otvorila dvere a sestra na to: „Ahoj mami, my sme nevideli žiadnu bábiku!“

Dávate si v rodine záležať na prekvapeniach alebo idete na istotu?

Všetci vedia vymyslieť niečo krásne a prekvapivé, len ja som tá čierna ovca, ktorá pod stromček privlečie trápnu klasiku – ponožky, pyžamá, papuče a knižky. Nemám darčekový talent a niekedy sa za to aj hanbím a obviňujem, že na svojich blízkych málo myslím. Už sa mi dokonca stalo, že som brázdila obchody ešte na Štedrý deň doobeda!

Ide vám lepšie prijímanie darčekov?

Zvyčajne mám sklony k výčitkám, že to bolo drahé, že si blízki robili zbytočné starosti. Uvedomujem si, že je to chyba a že sa to možno týka aj sebadôvery a toho, ako sa má človek rád. Takže sa učím mať sama seba rada, ale nejde to vždy ľahko. Nerada oslavujem aj vlastné narodeniny.

Ale veď herečky by mali byť zvyknuté na dary aj momenty, keď sú stredobodom pozornosti, či nie?

Sama sa občas pýtam, ako je možné, že som sa stala herečkou. V našej profesii je určitá dávka exhibicionizmu nevyhnutná, a asi sa to týka aj mňa, inak by som predsa nevyliezla na javisko. Lenže dnes sa od hercov akosi automaticky očakáva, že sa budú ukazovať v médiách, plniť bulvárne plátky, pretŕčať sa na večierkoch. Nikoho nezaujíma postava, ktorú stvárňujete, ale vaše súkromie. Ja som herečkou len na javisku, ale aby som sa na ňu hrala aj mimo nakrúcania alebo predstavenia, na to sa naozaj necítim. Moji známi z východu mi minule vyčítali: „Ta a my furt kukáme na totu smotánku a tebe nikdze, to čom?“

Aj tak sa tam ukazujú stále tí istí.

Nedajbože, aby na mňa zaostrila nejaká módna polícia, ktorá vás sfúkne za to, že máte na sebe druhýkrát to isté oblečenie. V mojom prípade by to bolo možno štyridsiaty ôsmykrát, na mne by si zgustli (smiech).

Ako ste sa vlastne dostali k svojej profesii?

Pochádzam z učiteľskej rodiny, ale od siedmeho ročníka som neustále vyhrávala recitačné súťaže a pokračovalo to aj na gymnáziu. Pôvodne som plánovala študovať medicínu, aj som si zvolila chémiu ako maturitný predmet. Lenže slovenčinárka ma nahovorila na herectvo a ja som si povedala – prečo nie, podám si dve prihlášky a na talentovkách aspoň uvidím živých hercov. Stále som to nebrala príliš vážne a možno aj preto som bola na prijímačkách úspešná. Keď potom vyvesili výsledky prijímacích pohovorov na medicíne, nejakí známi tam hľadali moje meno. Až kým ich niekto informovaný neupozornil: „Jáj, ta ona už herečka v Bratislave!“

Po štúdiu ste zakotvili na východe.

Áno, získala som tam mnoho krásnych rolí, no zároveň som sa akosi čoraz častejšie hanbila za umeleckú úroveň inscenácií.

Postavy boli napísané jednorozmerne?

Svojim študentom hovorím - herecké schopnosti sa dajú prirovnať k palete. Niekto ju má zloženú z piatich odtieňov, iný z tridsiatich farieb. Režisér je ten, kto vo vás tie vhodné odtiene hľadá a objavuje. A smutné je to, ak je spokojný s troma základnými farbami, kým vy disponujete tridsiatimi. Takže som podala výpoveď a zdôvodnila som ju slovami, nechcem hanbiť, keď vyjdem na javisko.

Čoskoro ste sa presťahovali do Bratislavy s dvomi malými deťmi. Ako to prežívali?

Syn mal vtedy dvanásť rokov, dcéra osem. Ani jeden to nemal jednoduché, čo si niekedy dodnes vyčítam. Na východe som bola takmer neustále s nimi. Lenže keď sme sa presťahovali, rok a pol som dochádzala autobusom denne do Nitry, kde som mala angažmán. To znamená, že z predstavení som sa vracala okolo jednej v noci, manžel ma čakával so psom na autobusovej stanici a deti už spali. Ráno som zasa o pol šiestej vstávala, aby som stihla autobus z Mlynských nív, pretože som musela byť na skúškach v divadle. Deti to mali ťažké aj v škole, kde sa im posmievali pre východniarsky prízvuk. Chvíľu som aj rozmýšľala nad návratom, ale napokon sa to nejako utriaslo.

Spätne vám to nevyčítajú?

Zatiaľ nie, aj keď si myslím, že ten čas možno ešte príde. Veľmi ma to mrzí a som na to pripravená, ale zasa si hovorím, že som nechodila po baroch, ale do práce.

Okrem herectva pôsobíte ako pedagogička na konzervatóriu. Naučili ste sa niečo aj vy od svojich študentov?

Vždy funguje spätná väzba, čiže aj decká inšpirujú učiteľov a nemusí ísť len o techniku hrania. Viete, v našej profesii sa zaoberáte človekom. Donekonečna rozoberáte, prečo koná postava tak, ako koná, ako sa asi cíti, po čom túži. A všimla som si, že práve rozpitvávanie fiktívnych postáv má príjemné vedľajšie efekty, napríklad sa deckám zlepšia vzťahy s rodičmi. A podľa mňa je ten druhý prínos možno ešte dôležitejší. Niekedy mám pocit, akoby som bola pre študentov jediným styčným bodom s mojou generáciou. Mám 56 rokov a tie deti sú niekedy úprimne prekvapené, že niekto môže mať aj v tomto požehnanom veku sny a ideály.

A ako si ich udržujete?

Neviem. Znie to možno banálne, ale treba veriť v dobro. Že nie všetci vás chcú oklamať, ohovoriť, okradnúť a kopnúť.

Vám viera pomohla aj v ťažkých chvíľach, keď ste bojovali so zákernou chorobou...

Viete, ja už o tom vlastne ani nechcem rozprávať. Ľudia si to všelijako vysvetlia a možno niekomu vyzniem ako frajerka, ktorá sa vystatuje silnou vôľou a odvahou, lenže tak to vôbec nie je. Jednoducho mám istú skúsenosť a to je všetko. A priznám sa, tak trochu sa bojím pokúšať osud, lebo všeličo sa môže ešte stať.

Môžete aspoň prezradiť, čo vám pomohlo?

V deň mojich 47. narodenín som sa dozvedela, že mám zlé krvné výsledky. Lekári ma hneď poslali do onkologického ústavu, kde ma postavili pred hotovú vec – okamžité chirurgické odstránenie ženských orgánov. Ani neviem ako, ale vyhŕklo zo mňa, že sa pokúsim vyliečiť sama. Pomohla mi Breussova kúra, ktorá spočíva v pití špeciálnych zeleninových štiav a čajov. Toto trvalo 21 dní, nasledovala makrobiotická strava. Po šiestich týždňoch som išla na vyšetrenia, nasledovali týždne čakania na výsledky, až mi napokon sestrička oznámila – pani Radeva, my sme tie testy museli zopakovať, pretože sme im neverili. Môžete byť pokojná, ste zdravá.

Zmenila vás táto skúsenosť?

Myslím, že sa mi len potvrdilo to, čo som podvedome cítila. Že je v mojich silách sa vyliečiť, pokiaľ mám v sebe vieru a naozaj chcem.