Romina Kolodziej: Lekári mi povedali, že už nebudem chodiť

Pochádzate z Poľska, pred vaším príchodom na Slovensko ste tancovali vo Francúzsku a v Rakúsku. Prečo ste si napokon vybrali Národné divadlo v Bratislave?

Pôvodne som sem prišla s kamarátmi, ktorí so mnou tancovali vo Viedni. Spolu sme sa vybrali do Bratislavy na konkurz. Povedala som si, že to je dobrá príležitosť pozrieť si mesto, ktoré som vôbec nepoznala. V tom čase bol šéfom bratislavského baletu Emil Bartko, ktorý, keď ma uvidel tancovať, tak mi hneď ponúkol kontrakt demi-sólistky, čo ma veľmi potešilo. Povedala som si, že je to skvelá príležitosť umelecky sa niekam posunúť. A oplatilo sa. Postupne som sa prepracovala až na pozíciu vedúcej sólistky a prešla si viacerými krásnymi úlohami.

Kto vás priviedol k baletu? Rodičia?

Mala som osem rokov, keď si moja mama prečítala v novinách, že baletná škola vyhlasuje konkurz na nových žiakov. Hoci nikto v našej rodine predtým netancoval, išli sme spolu na prijímačky a zobrali ma. O tri roky neskôr som chcela z tej školy odísť, lebo sa ukázalo, že mám veľké problémy s chrbticou. Lekári mi diagnostikovali skoliózu, napokon však zistili, že baletné cvičenia mi pritom napodiv pomáhajú. A tak sme sa dohodli, že budem v tancovaní pokračovať, kým budem vládať a kým nebudem musieť premáhať veľkú bolesť.

Bolesti ste si však pri vašom povolaní užili viac než dosť.

Najhoršie to bolo asi pred štyrmi rokmi, keď som prežila ťažkú autonehodu. Stalo sa mi to na opustenej vidieckej ceste mimo mesta. Dostala som šmyk a skončila s ťažkým zranením chrbtice. Lekári mi nedávali žiadnu nádej. Povedali mi, že už nikdy nebudem chodiť. Mala som zlomenú bedrovú časť chrbtice. Mohla som ležať a stáť, ale nemohla som sa ani posadiť. Ale zaťala som sa, robila som rehabilitačné cvičenia dvakrát tak poctivo, ako mi odporúčali, a napokon som sa postavila na nohy. Keď som potom po dlhšom čase znovu stála na javisku, bol to pre mňa neuveriteľne silný zážitok. Akoby som tancovala prvýkrát v živote. Dnes sa už na túto skúsenosť nepozerám ako na katastrofu, som za ňu vďačná. Naučila ma viac si vážiť zdravie a všetko krásne, čo v živote mám.

Ako reagovali vaši kolegovia v divadle, keď sa vám to stalo?

Havarovala som deň pred premiérou Ivana Hrozného, predstavenie napokon odohrali bezo mňa. Našťastie, mala som vtedy alternáciu, čo momentálne o niektorých svojich úlohách nemôžem povedať. Napríklad hlavnú rolu v Spiacej krásavici a Labuťom jazere tancujem len ja. Ale možno sa to časom zmení...

Ste matkou malého dieťaťa, váš syn má len rok a pol. Ako ste zvládli návrat na javisko po pôrode?

Tak toto nebol vôbec problém. Počas tehotenstva som pribrala len šesť kíl a cítila som sa výborne. Tancovala som ešte vo štvrtom mesiaci a nikto nič nespozoroval. Pôrod prebehol dobre, hoci môj syn sa narodil predčasne a vážil len dve kilá. Už o dva mesiace som znovu stála na javisku a tancovala Labutie jazero. Riaditeľ baletu Jozef Dolinský ma totiž poprosil, či by som nevzala úlohu Labute. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že som ani nevedela ako a už som bola znovu na javisku.

Neobávali ste sa, že by vám mohlo byť dieťa pri vašej kariére na príťaž?

Vôbec to tak nie je. Viem, že veľa baletiek materstvo zámerne odkladá, lebo sa obáva toho, čo bude, keď porodia deti, ale pre mňa je to tá najväčšia motivácia na svete. Pred predstavením si pozriem fotografiu svojho bábätka, vidím ten krásny detský úsmev a poviem si, že budem tancovať len preň. Potom vždy idem na javisko s radosťou.

Čo musí mať podľa vás v sebe baletka, ktorá sa vypracuje na sólistku?

Talent je určite dôležitý, bez určitej vrodenej dispozície sa nemôžete vypracovať na sólistku, ale k tomu treba prirátať aj schopnosť ísť za hranice svojich možností, prekonať, keď treba, prirodzené limity svojho tela. Napríklad ja som mala vždy problém s priehlavkami na nohách. Nemala som ich natoľko pružné, ako je pri balete žiaduce. Ale postupne som dokázala túto prekážku prekonať vlastným úsilím. Na druhej strane ani neviem prečo, som nikdy nemala otlaky na nohách. V tomto mám zase šťastie.

Vaši rodičia netancovali. Boli ste preto v nevýhode?

Nie, počas štúdia som sa mohla spoľahnúť len na rady pedagógov. Mala som učiteľku pôvodom z Petersburgu, Ľubu Bakharevovú, ktorá bola pre mňa ako druhá mama.

Ako si spomínate na obdobie, ktoré ste prežili vo Francúzsku a v Rakúsku?

Na Francúzsko mám veľmi pekné spomienky, tanečný súbor, v ktorom som tam pôsobila, bol pomerne malý, bolo nás len dvadsať, takže sme boli ako rodina. Bývali a pracovali sme pri mori, čo malo tiež svoje čaro. Pokiaľ ide o Viedeň, tam som sa necítila až tak dobre. Ľudia okolo mňa boli síce úžasní, ale v Bratislave je mi lepšie. Akoby som tu bola viac doma.

Momentálne máte za sebou premiéru Luskáčika. Aký máte vzťah k tomuto predstaveniu?

Postava Mášenky v Luskáčikovi bola moja prvá úloha, ktorú som verejne odtancovala ako deväťročná spolu s mojím bratom. Ten vtedy tiež študoval balet, ale po skončení štúdia sa úplne preorientoval. Dnes už netancuje, ale na toho nášho spoločného Luskáčika nikdy nezabudnem. Bol totiž mojím prvým. Neskôr som to isté predstavenie tancovala aj vo Francúzsku, v Rakúsku a napokon aj na Slovensku. Mamina mi už vraví: Romina, ty budeš asi navždy Mášenkou (smiech). Fakt je, že táto postava je stále pre mňa výzvou. Hrá sa totiž o to ťažšie, čím je človek starší. S pribúdajúcimi rokmi nie je ľahké zahrať na javisku detskú čistotu a nevinnosť.

Môžete sa inšpirovať vaším synom...

To je pravda, keď vidím, ako sa môj synček dokáže tešiť z úplných maličkostí, je to pre mňa veľmi inšpiratívne.

Baletný súbor v Slovenskom národnom divadle má veľmi pestré medzinárodné zloženie. Ako sa vám v takomto prostredí pracuje?

Myslím si, že medzinárodné obsadenie veľmi pomohlo baletu Slovenského národného divadla. Keď som tam nastúpila, boli v súbore takmer všetci Slováci, okrem pár cudzincov. To, že dnes sú v ňom ľudia z rôznych krajín, z ktorých každý je niečím iným zaujímavý a vychádza z inej kultúry, prospieva aj našim predstaveniam. Je to obohacujúce a pri každom vystúpení iné. Určite nám nehrozí, že by sme skĺzli do nejakého stereotypu. A mne sa páči aj to, že spolu komunikujeme rôznymi jazykmi. Každý má možnosť zlepšiť si pritom angličtinu, nemčinu alebo taliančinu.

Keď trávite spolu tak veľa času na vystúpeniach a tréningoch, nie ste občas zo seba otrávení?

Občas tomu hovoríme divadelná ponorka, ale v zásade máme dobré vzťahy. Aspoň mne doteraz nikto nič zlé neurobil. Možno je to aj tým, že si strážim súkromie. V divadle sa dosť klebetí, tak si radšej nechávam osobné veci pre seba.

Veľkou výhodou vášho povolania sú divadelné prázdniny. Ako si ich zvyčajne užívate?

Väčšinou počas nich neoddychujem, snažím sa nevyjsť z formy, takže pracujem aj počas prázdnin, väčšinou niekde v zahraničí. V ideálnom prípade niekde, kde je more. Vtedy spájam prácu s oddychom.

Kariéra baletiek nebýva dlhá. Uvažovali ste, čo budete robiť, keď skončíte s tancovaním?

Väčšina baletiek chce aj po ukončení aktívnej kariéry zostať v kontakte s baletom, učiť alebo sa venovať choreografii. Ja mám celkom iné plány. Chcela by som pracovať v oblasti manažmentu a marketingu. Ale momentálne nad tým nejako intenzívne neuvažujem. Mám radosť zo svojich postáv. K mojim najobľúbenejším patrí Aurora zo Spiacej krásavice a teším sa na naštudovanie Kitri z Dona Quijota. Táto úloha je mojím snom už od detstva.

Romina Kolodziej (27) začala študovať klasický tanec na škole v poľskom Bytome, neskôr pokračovala v štúdiu na Národnej baletnej škole v Gdansku. Bola účastníčkou Medzinárodného workshopu súčasného tanca v Poľsku a Workshopu klasického a moderného tanca v Nemecku. V rokoch 2005 – 2006 bola členkou divadelnej triedy vo viedenskej Štátnej opere, kde tancovala v predstaveniach Labutie jazero, Luskáčik a Giselle. Taktiež pôsobila v súbore Europa Danse vo Francúzsku, kde účinkovala v choreografiách Jiřího Kyliána – Šesť tancov, Dream dances, Evening songs, Matsa Eka – Pas de Danse a Ohada Naharina – One Who Knows. Od roku 2006 je členkou a od roku 2009 sólistkou Baletu SND. Na scéne Slovenského národného divadla stvárnila množstvo sólových a titulných postáv v predstaveniach Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Onegin, Bajadéra, Giselle a v mnohých ďalších. Je slobodná, žije so synom.