Psychiatrička: Mnohí mladí sa boja zodpovednosti

Kedy je človek dospelý?

Dospelosť sa začína ukončením adolescencie, keď mladý človek získava prvé zamestnanie, odchádza od rodičov, mení bydlisko a stabilizuje si partnerov. Po tejto sociálnej premene dochádza k stabilizácii životného štýlu a vyhraneniu priorít. Človek sa stáva dospelým, ak dokáže uvoľniť väzby na rodinu, skupinu rovesníkov, prostredie, z ktorého vzišiel, a dokáže prijať individuálnu zodpovednosť a začne chápať mieru svojich povinností.

Kedy prichádza do života človeka zodpovednosť?

Vtedy, ak sa najdôležitejším faktom stáva to, či jedinec je schopný rozhodovať sa bez ohľadu na autority a všeobecné názory spoločnosti. Prichádza morálne uvažovanie a získavanie skúseností. Dospelý jedinec je schopný starať sa o niekoho druhého aj na úkor uspokojovania vlastných potrieb, či dokáže riešiť náročné konflikty a harmonizuje svoje potreby s potrebami okolia.

Prečo sa mnohí mladí dospelí nesprávajú ako dospelí? Nechcú, aj keď možno podvedome, vstúpiť do sveta dospelých?

Častá neschopnosť správať sa ako dospelý je daná práve obavou zo zodpovednosti. Obavou, že situácie, v ktorých sa nachádzajú, sú nemenné a nedajú sa nijako ovplyvniť. Mnohí mladí sú preplnení pocitmi bezmocnosti a strachu zo znášania následkov vlastných rozhodnutí. Práve v čase dospelosti prichádza potreba zmeny spojená s nutnosťou prijať nové úlohy, čo vedie k strachu zo statusu dospelého.

Kedysi už dvadsiatnici boli oveľa viac pripravení na život ako dnešní tridsiatnici. Prečo? Veď súčasnosť skôr kladie na jednotlivcov úlohu byť vyzretejším, sebestačnejším, nezávislejším...

Prečo si myslíme, že všetci tridsiatnici nie sú pripravení na život? Spoločnosť núti jedincov k prísnej individualite, a aj vek dospelosti, resp. jej akceptácia je prísne individuálna.

Myslím si, že tento fenomén súvisí aj s rastúcou náročnosťou na materiálne potreby. Súvisí to s predstavou spoločnosti, čo všetko by človek mal mať, resp. vlastniť, kde by sa mal nachádzať a aké by mal mať dlhodobé perspektívy. Spoločnosť mu bráni, aby jedinec dokázal byť dospelý.

Chápanie dospelosti pred dvadsiatimi rokmi nespočívala v tom čo jedinec vlastní, ale v tom, čo dokáže. Ciele boli viac zamerané na zážitok a život, jeho prežívanie ako na to, v čom, resp. kde ho bude prežívať. Mladí ľudia sú spoločnosťou tlačení viac k hmotnej zodpovednosti ako morálnej. Chceme od nich, aby mali dobré zamestnanie, aby si dokázali platiť hypotéky, aby mali autá, ale nechceme od nich, aby vedeli žiť, aby poznaliskutočné hodnoty.

Mylne sa totiž domnievame, že keď žijeme dlhšie, že máme na všetko viac času. Čas je relatívny a stále sa zrýchľuje. Myslíme si, že je čas dokončiť si vzdelanie, je čas mať stabilného partnera, je ešte čas rodiť deti, je ešte čas byť rodičom, je čas starať sa o rodičov... Čas máme rovnako vymeraný dnes ako kedysi.

Mnohí odborníci, medzi nimi napríklad aj Jeffrey Jensen Arnett, tvrdia, že dôvody novodobého fenoménu „odkladania dospelosti“ treba hľadať v spoločnosti ako takej. Je to podľa vás pravda, alebo je príčina niekde úplne inde?

V spoločnosti žijeme, spoločnosť nás teda formuje, ale i deformuje. Príčina na vznik akejkoľvek zmeny aj vo vnímaní a akceptovaní dospelosti nikdy nie je jedna, to by bolo len zjednodušené chápanie ľudského správania. K takýmto zjednodušeným záverom rada poznamenávam aj pred svojimi klientmi: vred na žalúdku nevzniká len z toho, že sa nesprávne stravujete, alebo len z toho, že fajčíte, alebo len pijete alkohol, len sa stresujete – vred je následkom vplyvu viacerých faktorov. Tak aj nedospelosť, resp. neschopnosť prijať dospelosť je iba jeden z mála nevydarených obrazov dnešnej „vyspelej“ spoločnosti.