Alexander Bárta: Som citlivý, ale profesia ma učí kontrolovať emócie

Je pravda, že chlapi neplačú?

Myslím, že určite plačú, len muži slzy možno viac skrývajú. Niekto si ich prizná, niekto sa za ne hanbí. Žijeme v čase, keď sa málo jeden druhému otvárame a sme skôr na anonymných chatoch a sociálnych sieťach, menej sa stretávame, city ustupujú do úzadia a keď vyplávajú na povrch, sú možno také úprimné a silné, že dokážu človeka rozcitlivieť a vtedy sa niekto môže za ne hanbiť.

Vy plačete?

Tým, že som herec, tak niekedy sa to odo mňa vyslovene vyžaduje, to sú takzvané pracovné slzy, ktoré by však mali ísť z umelca priamo a vtedy sa stávajú úprimnými a ozajstnými. Herec vždy musí dať zo seba emóciu a keď vyjde slza tam, kde sa to vyžaduje, je to len v prospech veci. Ja som citlivý človek, ale moja profesia ma učí kontrolovať emócie. Viem byť dojatý, keď vidím nejaký film, vtedy to zo mňa vyjde prirodzene. A potom sú situácie, ktoré sú intímne, napríklad, keď som naposledy videl spievať svoju dcéru na vianočnom koncerte.

Plakali ste aj keď sa narodila?

Bol som pri pôrode a s mojou ženou sme to mali vymyslené tak, že sme do poslednej chvíle nevedeli, či to bude chlapec alebo dievča. Keď sa dcéra narodila, doliehalo to na mňa postupne. Najskôr som bol šokovaný a šťastný a keď som volal domov rodičom, mal som také niečo zvláštne v hrdle a nevedel som rozprávať, vtedy som sa rozplakal ako malý chlapec. Od šťastia.

Považujete sa za mierneho človeka, alebo ste skôr ten, kto si dupne?

Záleží od situácie. Viem povedať nahlas a presne, ako si veci predstavujem, čo by som chcel, čo mi prekáža a čo nie, ale samozrejme som aj tolerantný, lebo inak by som nevedel žiť v už desaťročnom zväzku. Nemyslím si, že som konfliktný typ. Bol som vychovávaný k tomu, aby som rešpektoval názory iných.

Ktorá žena má na vás najväčší vplyv – mama, partnerka alebo dcéra?

Dcéra. Má sedem rokov a prišla do môjho života v čase, keď som mal tridsať rokov a bolo to pre mňa zlomové obdobie. S ňou prišla zásadná zmena, za čo som jej nesmierne vďačný. Začal som k veciam a k životu pristupovať oveľa zodpovednejšie, lebo zrazu som zistil, že na tomto svete už nikdy nebudem sám, stále budem mať dcéru, ktorá bude moja.

Bez čoho si neviete predstaviť život?

Tým, že som rodinne založený, tak na prvom mieste je jednoznačne rodina, vďaka ktorej sa mi podarili aj všetky pracovné úspechy. Ďalšou vecou je cestovanie. Čím som starší, tým viac ma baví a neviem si predstaviť, že by som bol dlhodobo na jednom mieste, čo neznamená, že tu nie som doma. A úplne najdôležitejšia je pre mňa hudba. Dnes som jej výrazný konzument, mám rád širšie spektrum hudby. Keď som bol pubertiak, tak som mal kapelu a bol som aj tvorcom hudby, ale v súčasnosti, napriek tomu, že mám doma stále hudobný nástroj, nemám na tvorbu čas.

Čo je zatiaľ vaším nesplneným životným snom?

Pracovne by som rád točil filmy a súkromne mal viac času na cestovanie.

Alexander Bárta (37) pochádza z Košíc, kde vyštudoval hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu. V štúdiu pokračoval na VŠMU v Bratislave. Pôsobil v divadlách v Trnave, Nitre, Košiciach, Prahe, na bratislavskej Novej scéne a v Divadle Aréna. Od roku 2006 je členom Činohry Slovenského národného divadla, kde momentálne účinkuje v divadelných hrách Madame Bovary, Bratia Karamazovci či Veľa kriku pre nič. Vidieť ho môžete aj v divadle Aréna, napríklad v predstavení Koza alebo Kto je Sylvia. Aktuálne stvárnil hlavnú úlohu vo filme Babie leto, ktorá mala nedávno premiéru v slovenských kinách. Zahral si aj v televíznych seriáloch – Chlapi neplačú, Panelák, Horúca krv či Ordinácia v ružovej záhrade.