Zuzana Smatanová: Vždy som bola introvertka

Práve vychádza výberové cédečko, ktoré je rekapituláciou vašej doterajšej kariéry. Ako si spomínate na obdobie pred desiatimi rokmi, keď ste začínali?

Spomínam si, že môj úvod do sveta hudby a šoubiznisu bol spojený s trémou. Mala som devätnásť rokov, bola som dievča, ktoré dovtedy žilo na dedine, a svet veľkomesta plný neznámych ľudí, ktorí už niečo v živote dokázali, ma zneisťoval. Našťastie, boli medzi nimi takí, ktorí mi pomohli a o ktorých som od začiatku vedela, že sa o nich môžem oprieť. Zároveň som sa veľmi tešila, že môžem robiť muziku, ktorá ma baví, a napĺňalo ma, že môžem tvoriť vlastné albumy, lebo pesničky, ktoré som spievala, som si vždy písala sama.

Pamätáte sa na prvú pesničku, ktorú ste zložili?

Napísala som ju červeným perom, keď som mala dvanásť rokov. Bola to veľmi dlhá vec o kovbojovi, ktorý sa túla so svojím koňom po svete, text som rozpísala na niekoľko papierov a dokreslila k nemu obrázky. Urobila som to v country štýle, lebo v tom období ma dosť bavil Alan Mikušek. A potom som tie papiere celé dokrčila a zahodila, lebo som nechcela, aby ich mama našla a aby vyšlo najavo, čím sa zaoberám.

Vraj ste boli veľmi introvertné dieťa.

Áno, a do istej miery som stále introvertka, asi to mám v sebe zakódované. Bola som tiché a hanblivé dievča, úplný opak môjho brata, ktorému patril celý svet. Kreslila som si v izbe a skladala pesničky, nechcela som, aby o mne niekto vedel, nechcela som byť videná. Aj keď túžba ukázať druhým, čo vo mne je, niekde musela byť, inak by som nenabrala odvahu prihlásiť sa do verejnej speváckej súťaže.

Je pravda, že ste sa vozili na traktore, rúbali drevo a chodili dva kilometre pešo do školy, keď nešiel autobus?

Presne tak som vyrastala, mám za sebou krásne detstvo, ktoré by som nikdy nevymenila za detstvo na sídlisku. Vyrástla som v prírode, v rodine plnej lásky, porozumenia a pokory. Nesiem si to celý život so sebou a mám pocit, že keby som raz mala na nejakom mieste definitívne zakotviť, tak to bude určite niekde na vidieku.

Pomáha vám vidiecke prostredie pri tvorbe?

Keď vycítim, že prichádza tvorivé obdobie, tak si vypnem na dlho telefón, nepozerám internet, nekomunikujem s okolím a odchádzam domov k mame. Vtedy potrebujem úplný pokoj v tichu prírody, mesto je pre mňa strašne rušivý element. Keď sa nad tým tak zamyslím, musím povedať, že som ešte nikdy nezložila pesničku v meste.

Ako u vás prebieha samotný proces tvorby?

V istom období príde nápad a potom je len na mne, či ho nejako spracujem, alebo ho budem ignorovať. Najdôležitejšie je na to celé netlačiť, keď príde múza, tak sa ňou nechať len omámiť, ale v žiadnom prípade ju neznásilňovať. Lebo z pesničky vždy cítiť, keď je napísaná nasilu, a tomu sa snažím vyhnúť. Aj keď odolávať tlaku okolia nie je vždy ľahké. Predsa len, odo mňa závisí množstvo ľudí, manažér, kapela, producent, vydavateľ... Tlak človek cíti, aj keď musí niečo vytvoriť v určitom termíne, napríklad keď som robila pesničky k filmom. Aj v takej chvíli sa snažím vyčistiť si hlavu, vypnem na mesiac alebo na dva, aby som sa mohla sústrediť len na to, čo tvorím.

Okrem starších nahrávok, ktoré sú na vašej výberovke, je tam aj nová pesnička, ktorú ste naspievali so svojimi fanúšikmi. Ako vznikol tento nápad?

Chcela som napísať pesničku, ktorá by oslovila nás všetkých, preto som ju nazvala Ženy aj muži. Nápad prišiel po mojich 29. narodeninách, keď mi veľa ľudí pripomínalo, že sa už blíži tridsiatka. Akoby to mala byť hranica, po ktorej sa všetko zmení, definitívne odíde mladosť. Pritom ja sa s takým názorom neviem stotožniť, lebo si myslím, že je len na nás, ako sa vnútri nastavíme a ideme ďalej. Človek môže začať s novými vecami kedykoľvek, aj po štyridsiatke alebo neskôr. Veľkým príkladom je v tomto moja mama, ktorá si ako päťdesiatjedenročná urobila vodičský preukaz. Aj preto sa v tej pesničke spieva, že ‚na veku nezáleží‘. Pri jej nahrávaní som chcela mať za sebou dav ľudí, ktorí by boli s mojím názorom stotožnení, a tak som vyhlásila konkurz cez rádio. Prišlo mi množstvo nahrávok, z ktorých som vybrala 23 najlepších spevákov. Stretli sme sa v štúdiu, čo bolo veľmi milé, lebo mnohí z tých, čo prišli, ešte nikdy nič podobné nezažili. Napokon to tí ľudia tak zaspievali, že som z nich mala zimomriavky.

Vaša mama, ktorú spomínate, predčasne ovdovela. Ako ste sa v rodine vyrovnali s touto tragédiou?

Úplne sa s tým vyrovnať nedá, lebo keď raz niekoho milujete a ste naňho zvyknutí, po jeho odchode vám v srdci ostane obrovské prázdne miesto. Je to pre mňa stále veľmi citlivá téma, ktorú si uvedomujem napríklad aj v súvislosti s tým, že sa blížia Vianoce. Pekné je však to, že naša rodina sa po otcovej smrti akoby viac zocelila, lebo keď odíde jedno očko z retiazky, tie ostatné sa musia viac spojiť, aby to ďalej fungovalo. Určite sa utužili naše rodinné vzťahy a ja som si uvedomila, že v živote sa netreba zaoberať hlúposťami. Sme tu len na chvíľu a mali by sme si užívať svojich blízkych, kým je nám to umožnené.

Váš brat pracuje vo vašej kapele. Kedy vám napadlo ponúknuť mu prácu?

Keď sa naša kapela rozrástla a potrebovali sme v nej ďalšiu pomocnú ruku. Vtedy mi napadlo, že by som potrebovala technika, ktorý mi naladí gitary a zabezpečí komfort na pódiu. Môj brat je veľmi šikovný chalan a navyše, keď niečo potrebujem, tak ide aj cez mŕtvoly, ako sa hovorí. Navyše je tiež muzikant, aj on hrá na gitare. Moju ponuku prijal, hoci je veľmi rodinne založený, doma má dve deti a určite to preňho nie je ľahké, keď na týždeň niekam cestujeme. Pre mňa je veľmi príjemné mať vedľa seba niekoho, o kom viem, že sa naňho môžem vo všetkom spoľahnúť. Je totiž nesmierne zodpovedný, aj keď má urobiť päť vecí naraz, tak každú urobí na sto percent.

Aké je to žiť desať rokov v čisto mužskom kolektíve?

Má to svoje výhody aj nevýhody. Mňa chalani naučili byť viac praktickou. Keď sme napríklad niekde v hoteli, tak sa musím expresne rýchlo učesať, nalíčiť, obliecť, aby som stíhala ich tempo. Oni ako muži to majú jednoduché, oblečú sa a sú hotoví. Nemôžem však od nich chcieť, aby na mňa stále vyčkávali, tak som sa im prispôsobila. Dokážem to aj vo vyslovene bojových podmienkach, napríklad keď sa musíme všetci prezliekať v spoločnej šatni. Sme už ako jedna veľká rodina, vôbec sa pred sebou nehanbíme.

Zažili ste počas tých desiatich rokov ponorkovú chorobu?

Jasné, že isté hádky a výmeny názorov medzi nami boli, ale to sa deje v každom kolektíve. Vždy sme potom išli domov, tam z nás vysyčala para a všetko bolo zase po starom. Asi najnáročnejší bol pre nás rok 2005, keď sme odohrali 180 koncertov, mali sme dve veľké koncertné šnúry, hrali sme na festivaloch a potom sme ešte išli na spoločnú dovolenku do Afriky. Tak si vravím, že keď sme to spolu prežili, tak už asi prežijeme hocičo.

Keď skladáte novú pesničku, tušíte dopredu, či z nej bude hit?

Tak na toto tušák vôbec nemám a ani nechcem. Napríklad keď som zložila pesničku Nekráčaj predo mnou, tak som ju nechcela dať ani na album. Potom som ju zahrala chalanom a oni ma presvedčili, aby som ju tam zaradila a teraz neľutujem.

Stala sa vám aj opačná situácia, že ste do niečoho vložili energiu a potom to nebolo prijaté tak, ako by ste si predstavovali?

Samozrejme, a musím povedať, že to je pre umelca najhoršie, keď do niečoho vloží energiu a nakoniec to nie je ocenené. Nedá sa tvoriť na istotu, lebo potom v procese tvorby nefunguje srdce. Jasné, že som urobila viac pesničiek, do ktorých som vložila maximum a nikdy sa nestali singlami, hoci som na ne možno viac hrdá ako na niektoré svoje singlovky. Tak to má byť, človek musí byť nad vecou. Ja sa vždy snažím do svojich pesničiek vkladať kus seba. Vždy, keď píšem, tak sa v sebe strašne hrabem a pozorujem sa. Možno sa to niekomu môže zdať poloschizofrenické, ale inak som v poriadku (smiech). Myslím si, že najväčšie pesničky vznikajú vždy tak, že je do nich vložený kus citu.

Veľa spievate o láske, pritom o tej svojej nikdy verejne nehovoríte. Je v tom nejaký zámer?

Je to pre mňa veľmi dôležitá a osobná časť môjho života. Doteraz som nenašla dôvod, aby som o tom verejne hovorila. Ľudia, ktorí ma dobre poznajú a vedia, ako žijem, tým sa dokážem zdôveriť, ale neviem, prečo by som sa mala zdôverovať niekomu, kto ma pozná len cez médiá. Aj keď neodsudzujem tých, ktorí sa verejne prezentujú so svojím intímnym životom, len si myslím, že je to otázka slobodného rozhodnutia. Povedala som si, že sa chcem prezentovať muzikou, lebo to tak cítim. Nebudem sa hrať na niečo, čím nie som.

Máte nejaké očakávania do ďalšieho desaťročia, ktoré je pred vami?

Chcela by som, aby sa v ňom odštartovalo zase niečo pozitívne, čo ma niekam posunie. Viem, že mám stále chuť hrať, cestovať, robiť muziku. Keby ma to nebavilo, tak to jednoducho nerobím. Chcem sa nechať viesť životom, a keď budem mať pocit, že mám zrazu zmeniť smer, tak to urobím a uvidím, kam ma osud zaveje.

Zuzana Smatanová (29) vyštudovala na pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach, viac ako pedagogika ju však lákala hudba. Po skončení školy sa prihlásila na autorskú súťaž Coca-Cola Popstar a nahrala svoj debutový album Entirely good. Ďalšie albumy už nahrávala v slovenčine, priniesli jej viaceré ocenenia – ako napríklad OTO, Aurel, Grand Prix Radio. Je viacnásobnou držiteľkou Slávika, na svojom konte má päť autorských albumov. Tento rok vychádza jej výberové CD s názvom Momenty 2003 - 2013, na ktorom si fanúšikovia nájdu to najlepšie z jej tvorby.