S modelingom ste začali v pätnástich. Napriek tomu, že je to štandard, predsa len, nie je to pre také mladé dievča príliš skoro?
Začala som síce s modelingom v pätnástich, ale vycestovala som, až keď som mala devätnásť. Predtým som robila len malé prehliadky vo Viedni, v Prahe, Berlíne a Bruseli a popritom študovala na strednej škole. Modelingom som sa spočiatku neživila a ani som nerátala s tým, že sa ním niekedy budem živiť. Bol to skôr protest proti rodičom, oni s tým nesúhlasili. Ja som mala vtedy pätnásť a robila som modelku viac-menej „na tajnáša“. Modeling ma nezaujímal, brala som ho ako recesiu. Ani moji spolužiaci nevedeli, čo robím. Išla som na vysokú školu, skončila tri semestre na pedagogickej fakulte v odbore výtvarná a občianska výchova a až potom som sa modelingu začala venovať naplno a profesionálne. Nemyslím teda, že by ma modeling v detstve nejakým spôsobom ovplyvnil, žila som úplne normálny život. Nikdy som nepatrila k pekným babám v triede, nenosila som topánky na vysokom opätku, takmer som sa ani nemaľovala a nelakovala si nechty. Vyzerala som ako chlapec a vyzerám tak dodnes. Dokonca, keď som začínala s profesionálnym modelingom a nalíčili ma, nedokázala som sa s nikým zoči-voči rozprávať, lebo som cítila, že to nie som ja, a trvalo mi dlho, kým som si na to zvykla.
Modeling ste robiť nechceli, no napriek tomu ho robíte...
Veď ma na to aj museli prehovárať päť rokov. Neviem, čo ich k tomu viedlo, mňa by to so mnou už dávno prestalo baviť (smiech). Napríklad, keď som sa učila chodiť na vysokých opätkoch, po prvom raze som povedala, že ďakujem pekne a išla som preč.
Kedy sa to zlomilo a začali ste sa v modelingu cítiť ako ryba vo vode?
Ani neviem, či sa také niečo vôbec stalo, pretože ja som od modelingu vždy utekala a nikdy som si ho nevedela užiť. Viem si svoju robotu urobiť dobre, aj ma vlastne baví, len to okolo nej veľmi nezvládam. Všetko sa udialo náhle, jedného dňa som nafotila kampaň so Stevenom Meiselom, a potom sa už ďalšie ponuky rozbehli akoby samy od seba. Nebolo to však nič príjemné, žila som doslova na letisku z jedného kufra, bola som veľmi unavená a nemala som najmenšiu chuť niekam cestovať. Utrpel aj môj súkromný život, od istého času som prestala kamarátom čokoľvek sľubovať, lebo som si nedokázala nič naplánovať. Posledný rok som žila viac-menej v New Yorku, tam sa trochu upokojila, ale aj tak som často musela za prácou cestovať cez pol sveta. Aj keď na druhej strane modeling vie byť kúzelný a je to v istých momentoch veľmi zvláštny spôsob života.
Čo vás najviac na modelingu prekvapilo?
Nerozumela som mu. Prvýkrát som vycestovala z domu, nevedela som po anglicky, nechápala som, čo tam vlastne robím, ako sa mám správať. Prekážali mi medové motúzy, ktoré vám v tomto prostredí ľudia ťahajú popod nos. Ja som na podobné veci vôbec nebola pripravená a nevedela som na ne reagovať. Mám radšej úprimné zaobchádzanie na rovinu. Prekvapil ma spôsob, akým sa v módnom biznise komunikuje. Už len keď som niekoho pozdravila, teraz to možno bude znieť smiešne, podávala som mu ruku a on mi na oplátku hneď dal pusu na líce. Bolo mi to nepríjemné a trvalo mi dlho, kým som si na to zvykla.
V modelingu musia byť ľudia veľmi tvárni. Ako sa vám darí zachovať si v tomto svete svoju identitu?
Som nesmierne tvrdohlavá. Nikdy som nenechala zo seba urobiť „random tvár“, ktorá sa na počkanie zmení tak, ako jej to agentúra na začiatku odporučí, a potom vyzerá úplne rovnako ako všetky ostatné. Možno to, že som bola iná, bolo zaujímavé a posunulo ma tam, kde som.
Na čo musí byť dievča pripravené, keď chce vstúpiť do modelingového kolotoča?
Najdôležitejšie je, aby si to príliš nepripúšťalo k srdcu. Je choré držať diéty a preháňať to s cvičením. Celý modeling je aj o šťastí, čo človek nemôže ovplyvniť. Buď prácu na nejakom projekte dostanete, alebo nie. Dôležité je, aby dievčatá ostali také, aké sú, na nič sa nehrali. Keď nie ste prirodzená, tak ďaleko nezájdete.
Modeling už robíte viac ako desať rokov a počas nich ste prešli viacerými módnymi domami, foteniami, prehliadkami. S kým sa vám najlepšie spolupracovalo?
So stylistom Paolom Turinom pre taliansku Amicu. Boli sme spolu v Južnej Afrike. Celý jeho tím tvorili Taliani, pracujú spolu už pätnásť rokov, sú ako jedna veľká rodina, vedia sa spolu zabávať, nie sú upätí. Cítila som sa medzi nimi tak dobre, že mi bolo až ľúto, keď sme fotenie dokončili.
Je modeling podľa vás aj o umení alebo ide len o biznis?
Všetko závisí od návrhárov. Pri niektorých máte pocit, že majú svoju vlastnú cestu a biznis im je v podstate ukradnutý. Takým bol napríklad Alexander McQueen, robil neuveriteľné veci, šaty mal vždy navrhnuté do posledného detailu, dokonale premyslel aj scénu módnej prehliadky, hudbu, akoby robil živú inštaláciu. Aj Hussein Chalayan robí veľmi krásne oblečenie, niektoré v podstate nenositeľné. A potom je móda, ktorá je drahá, síce nositeľná, ale nemá v sebe nič viac. Ide v nej vyslovene o peniaze. Kedysi to bola šou, dnes je to často už len mašinéria.
Pred ktorým návrhárom máte najväčší rešpekt?
Je ich viac, napríklad Riccardo Tisci z Givenchy je pre mňa veľmi špecifický, jeho práca aj jeho osobnosť.
O modelkách sa hovorí, že sú naivné, hlúpe a rozmaznané... Aké v skutočnosti tie dievčatá sú?
Je veľa povrchných modeliek, tak ako je veľa povrchných ľudí v ktoromkoľvek inom zamestnaní, len tam to možno nie je tak na očiach. Ďaleko to však dotiahnu väčšinou tie baby, ktoré sú rozumné a stoja nohami na zemi.
Je náročné udržať sa medzi vyhľadávanými a úspešnými modelkami?
Vyžaduje si to žitie v prítomnosti. Ak máte rozbehnutú kariéru, najlepšie, čo môžete urobiť, je presťahovať sa do Paríža alebo New Yorku, aby ste boli stále na očiach. Keď spravíte úžasnú kampaň, otvoríte najlepšiu prehliadku a potom pôjdete domov, tak možno chvíľu budú o vás hovoriť, ale neskôr sa o vás prestanú zaujímať a vaša kariéra sa rozplynie. Záleží na tom, koľko ste schopní obetovať pre túto prácu a či vám za to stojí. Ja som po dlhšom čase opäť chvíľu doma, uvidím, čo bude ďalej... Navyše som sa dala ostrihať.
Prečo vlastne?
Lebo som už mala všetkého plné zuby. Veď sú to iba blbé vlasy, nejako to prežijem...
Človek má pocit, že keď modelka trochu priberie, už s ňou rozväzujú zmluvy. Musíte byť stále dokonalá?
Záleží na tom, na aký trh máte namierené. Ak na komerčný, musíte byť perfektná, lebo tam naozaj záleží na tom, aké máte telo a vlasy. Čo sa týka vysokej módy, v nej ide skôr o to, aby ste zaujali a či máte takú, alebo onakú postavu, na tom až tak nezáleží. Samozrejme, musíte spĺňať určité parametre, ale práve drobné nedokonalosti sú na vás zaujímavé.
Neustále cestovanie, fotenie, prehliadky asi neprajú vzťahom. Alebo sa mýlim?
Ťažko si s niekým vytvoríte vzťah, keď ste stále v pohybe. Ale dobrí kamaráti vám ostanú bez ohľadu na to, kde sa ocitnete a ako dlho sa nevidíte.
A partnerské vzťahy?
Mám priateľa na Slovensku a sme spolu už osem rokov. Dnes sú už také technológie, že môžeme byť v kontakte kedykoľvek. Keď som začínala cestovať, tak to tak vôbec nebolo. Chodila som si kupovať telefónnu kartu a volala som z telefónnych búdok. Ale prežili sme to. Možno to bolo aj lepšie, lebo dnes už nemusíte pomaly nič urobiť preto, aby ste sa videli. Povedala by som, že je to priam až ochudobňujúce, keď je to také jednoduché.
Je váš partner hrdý na to, že má modelku?
My sme sa spoznali, keď on ani nevedel, čo robím, a neskôr to akceptoval. Žijeme úplne normálny život a môj priateľ nemá potrebu chváliť sa tým, čo robím.
Čím sa živí on?
Je architekt, má svoje štúdio... Kedysi fotil len tak pre zábavu, doma máme veľa obrázkových knižiek. To nás asi spája. Aj keď sa nie celkom zhodneme v otázke vkusu a páčia sa nám rozdielne veci, funguje to medzi nami.
Aká ste v súkromí, keď zhodíte pózu modelky?
Som presne taká istá teraz ako inokedy. Na fotení si môžem dovoliť čokoľvek, lebo čím viac sa odosobním, tým môžu byť obrázky zaujímavejšie... Ale v súkromí som úplne obyčajné, normálne dievča, nemám žiadne špeciálne móresy, akurát že vstávam veľmi skoro a som zvyknutá žiť sama.
Kamila Filipčíková (27) sa začala modelingu venovať v pätnástich rokoch. Na prehliadke Chanel v Paríži si ju všimol kastingový riaditeľ pre Pradu Russell Marsh a čoskoro predvádzala na módnej šou v Miláne. Spolupráca s talentovaným fotografom Stevenom Meiselom jej priniesla ďalšie pracovné príležitosti, okrem iného aj dve titulky talianskeho Vogue. Prestížny módny server Style.com ju zaradil medzi top desiatku prichádzajúcich nováčikov. Neskôr sa umiestnila na tridsiatom mieste v svetovej top päťdesiatke modeliek. Spolupracovala so značkami ako Christian Dior, Louis Vuitton, Valentino, Chanel, Givenchy či Balenciaga. Z New Yorku sa vrátila do svojho rodiska, do Bratislavy, kde momentálne žije so svojím priateľom.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
