Ľubomír Paulovič: Keď si to chlap zaslúži, treba ho pochváliť

Ste zrelý herec, zrelý muž. Ako na to reaguje ženské publikum?

Aj keď to zase nie je až takým veľkým prekvapením (smiech), ale mám ešte stále vo všetkých vekových kategóriách žien obdivovateľky. Každý muž je svojím spôsobom samoľúby a aj keď sa tvári, že to nie je pravda, dobre mu padne, keď ho ženy obdivujú. A čím sme starší, tým nám to viac robí dobre.Keď si to chlap zaslúži, chváľte, chváľte...

Čo robí muža šarmantným?

Charizma, s ktorou sa narodil, ktorá je Božím darom od matky a otca, a schopnosť tento dar využiť a nenechať ho v sebe driemať.

Čím podľa vás môže starší muž zaujať mladú ženu? Teda okrem plnej peňaženky, lebo to už je iná kategória žien.

Plná peňaženka nikdy nebola mojou zbraňou, lebo mi to nebolo dopriate, a napokon, ani mi to až tak nebolo treba. Hoci taká plná, alebo aspoň poloplná peňaženka nie je na zahodenie. (smiech) Aby muž zaujal, mal by sa snažiť zostať stále duchom mladý, tak, aby to bolo príjemné, šarmantné a vtipne duchaplné.

Na televíznych obrazovkách vás v poslednom čase vidíme v úlohách drsných mužov. Máte pocit, že aj vo vás je istá dávka drsnosti, tvrdosti?

Určite mám v sebe istú tvrdosť, voči sebe aj voči okoliu, ale nie v ubližujúcej podobe. Vždy som sa snažil vedome, ak som ju spozoroval, zatlačiť do spodného šuplíka, nech si tam drieme.

Ako vidíte sám seba? Ako muža, človeka...

Som šarmantný, sympatický, príťažlivý muž s neodolateľnou charizmou... (smiech) Ale som rád, keď o mne takto ľudia hovoria a keď na nich tak pôsobím. Povedali to práve tie typy žien, ktoré na to, v dobrom slova zmysle, doplatili, lebo taká žena sa potom ľahko získava.

Radšej získate ženu ľahšie alebo vám imponuje, keď ju musíte dobýjať?

Áno, rád dobýjam, ale keď už začne trpieť duša, srdce, telo, skrátka celý človek, tak sa radšej vzdávam.

Ste spokojný s vaším doterajším životom?

Nie, nie som spokojný, ale nemienim sa vracať k minulým omylom a chybám, lebo je to zbytočné. Čo sa už raz stalo, sa stalo a výčitkami si človek len kazí súčasnosť a budúcnosť. Pozitívne je, že si uvedomujem, čo som spravil nie celkom dobre a čím som uškodil alebo ublížil. Snažím sa to dnes a zajtra a najbližšie mesiace, roky neurobiť.

Čo najpodstatnejšie vás život naučil?

Že nikdy sa netreba vzdávať zlu, ktoré vás obklopuje a prekáža vašim ideálom a snom, ktoré si chcete spĺňať. Skôr hľadať prítomnosť tých síl a ľudí, ktorí pomáhajú, aby váš život bol spokojný, šťastný a zmysluplný. A úplne prirodzene by z toho všetkého malo vyplynúť, že všetko dobré treba aj vrátiť. Verím tomu, a napokon, vždy som sa snažil nájsť správnu podobu akejkoľvek lásky. A to je, myslím si, veľmi jednoduché. Je to aj v Biblii, aj v iných náboženstvách či filozofiách. Lásku, pokoj, spokojnosť a radosť hľadajte vo svojich dušiach. Veľa peňazí na to netreba, aj keď sú dosť dôležité.

Ľubomír Paulovič (60) sa narodil v Prašiciach (okres Topoľčany). Vyštudoval VŠMU v Bratislave a po štúdiu hrával v Divadle SNP v Martine. Neskôr pôsobil na divadelných doskách SND aj na poste šéfa činohry, neskôr v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, kde bol aj umeleckým šéfom. Venoval sa aj divadelnej a televíznej réžii. Diváci ho mohli vidieť v mnohých filmoch a seriáloch. Napríklad Otec, Noční jazdci, Pásla kone na betóne, Peacemaker, Konečná stanica, Pokoj v duši, Nedodržaný sľub, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Kajínek. Účinkoval v televíznych seriáloch Keby bolo keby, Panelák, Pod povrchom, Klan. Žije v Čiernej Vode pri Bratislave, s prvou manželkou má dcéry Veroniku a Terezu, z druhého manželstva má dcéru Dominiku.