Knižka Žirafia mama a iné príšery vyšla práve pred mesiacom. Čo na ňu hovoria malí čitatelia?
Deti, ktorým som rozprávky na pár podujatiach na Slovensku čítala, reagovali dobre, zabávali sa, dokonca sa chechtali. Pozitívne boli aj reakcie, ktoré som získala sprostredkovane od rodičov. Teší ma to, lebo vo Fínsku som väčšinou knihu prezentovala dospelému publiku, ktoré sa chcelo rozprávať o mojej osobnej histórii a vzťahu k fínskemu jazyku. V jednom konkrétnom prípade ma to extrémne mrzelo, keďže mi odplašili jediného detského poslucháča.
Testovali ste titul na vlastných deťoch?
Zopár príbehov som na nich odskúšala ešte pred vydaním rozprávok, no veľmi ich nezaujali. Rozprávky ich začali baviť až v momente, keď sme čítali z hotovej knižky, ktorá je naozaj krásna. Môže to byť aj tým, že som príšerná rozprávačka. Stále odbočujem, strácam pointu, takže príbeh je väčšinou veľmi zdĺhavý a deti sa nudia.
Kniha vyšla naraz vo Fínsku aj na Slovensku. Sú medzi vydaniami rozdiely, ktoré vznikli na mieru konkrétnej krajine?
Nejaké kultúrne špecifiká by sa našli, niektorým pripadala zvláštna napríklad rozprávka, ktorá sa odohráva na riečnej lodi. Fínsko je krajina jazier, nie riek – veľké toky sú na ďalekom severe, kam sa každý deň nechodí. Pre predstavu – k severným hraniciam je to z Helsínk vyše 1200 kilometrov, do Laponska k veľkým riekam zhruba 800 kilometrov, nehovoriac o tom, že vlečné lode v tých končinách nevidieť, skôr sa tam chytajú ryby.
Zmenili ste teda rieku na jazero?
Nie, prečo? Rozprávky sú pomerne univerzálne, a to málo špecifických prvkov nikoho nezarazí. Riečna nákladná doprava môže byť pre Fínov zvláštna, ale akceptovateľná. Dnešné deti sú predsa zvyknuté na zahraničnú literatúru, exotické reálie, fantazijné svety, takže v tom som nevidela problém. Dosť času mi trvalo, kým som vymyslela vhodné ekvivalenty mien hrdinov, pri ktorých by boli zachované širšie významové súvislosti.
Takže ste ich vymýšľali nanovo?
Myslím si, že mená v sebe nesú obrovské bremeno a význam. Napríklad v prvej verzii rozprávky o lodníkoch z Mississippi, ktorá bola pôvodne napísaná pre detskú prílohu denníka SME, vystupoval chlapec s významovo nezaťaženým menom Jakubko. V knižke som chcela hrdinu niečím spestriť, dodať mu akúsi malú iskričku. Vo fínskom vydaní teda chlapec pochádza z Afriky a má etiópske meno. Na Slovensku sa veľmi s africkými prisťahovalcami nestretávame, ale máme iné menšiny – a tak vznikol Dežko.
Vaše deti sa volajú Viktor a Sofia, tomu asi rozumejú Fíni aj Slováci. Vychovávate ich s manželom bilingválne?
Snažíme sa. Keď prídu na Slovensko, trochu im trvá, kým sa oťukajú, ale mám podozrenie, že vedia po slovensky oveľa lepšie, než dávajú predo mnou najavo.
Akí ste rodičia, skôr liberálni, alebo konzervatívni?
Tak to naozaj neviem. Hlavne sa snažíme nestratiť nervy... (Smiech.)
Akí sú fínski rodičia?
Všimla som si, že na Slovensku zvyknú ľudia viac komentovať dieťa, chvália ho, radia mu alebo ho karhajú – len pekne kráčaj, veď už to nemáš ďaleko, neplač, poslúchaj mamičku... Často tak robia skutočne s dobrým úmyslom pomôcť alebo povzbudiť, ale niekedy to prekročí hranicu znesiteľnosti. Vo Fínsku sa sem-tam stane, že niekto dieťa za niečo výnimočné pochváli, no kritika zo strany cudzích ľudí je zriedkavá. Majú pocit, že nemajú právo miešať sa druhým do výchovy, alebo sa boja reakcie rodičov, prípadne im je všetko ukradnuté. Lenže ja vlastne neviem, čo je u nás štandardné a čo nie. Takto na jeseň sa všetky deti vo Fínsku začnú navliekať do gumených gatí a búnd a potom ich rodičia spokojne vypustia hrať sa do blata.
Ako ste sa vlastne zoznámili s manželom?
Stretli sme sa koncom zimy v jednom malom fínskom mestečku v hotelovom bare, ktorý sa volal Casablanca. Bola som tam na exkurzii v rámci jazykového študijného pobytu a pre miestnych štamgastov som musela byť značná exotka. Tvrdohlavo som si chcela vystačiť iba s fínčinou, takže som si aj drinky pri bare objednávala pomocou vreckového slovníka.
Fínov si predstavujem ako hrdinov z filmov režiséra Akiho Kaurismäkiho. Trudnomyseľných, trochu patetických, extrémne mĺkvych. Uhádla som?
Kaurismäkiho Fínsko je bájne Fínsko. Také by ho možno chcel samotný režisér, no hodnoty z jeho filmov už dávno neplatia. Nakoniec, aj samotný Kaurismäki žije napoly v Portugalsku a pokiaľ viem, v istom období o sebe radšej tvrdil, že je Ír.
No dobre, ale konverzácia so susedom vo výťahu asi nie je úplne bežná, či nie?
To máte pravdu, vo fínskom výťahu je naozaj ticho. Napríklad v našom baraku sa medzi starousadlíkmi a novousadlíkmi naživo veľmi nekomunikuje a dokonca ani sa nezdravia. Ak má niekto niečo na srdci, radšej to napíše a nalepí do výťahu. Ľudia sú naozaj uzavretí vo svojich malých svetoch, no isté skupiny sa pomaličky otvárajú komunitnému životu.
Už niekoľko rokov je vaším domovom mesto Tampere. Zažívate kultúrny šok, keď sa vrátite načas na Slovensko?
Fíni sú síce pomerne mlčanliví, ale v obchodoch a na úradoch vás určite každý aspoň pozdraví. Totálny nezáujem o zákazníka, znudenosť a arogancia sú také zriedkavé, že sú až bizarne osviežujúce. V tomto som výrazne pocítila prechod na rodnú hrudu a naspäť.
A čo Fíni a alkohol? Máme sa od nich veľa učiť?
Dúfam, že v tomto sa od nich nič učiť nebudeme. Práve naopak, oni sa učia takzvanému spoločenskému pitiu, teda ako ísť po práci na dve pivá a neplaziť sa domov o štvrtej nadránom. Je pravda, že spolky triezvosti považujú vynález spoločenského pitia za zradný, a naopak, konzervatívni pijani za hipsterský výstrelok a hanebné opúšťanie národných tradícií.
Pýtajú sa vás tamojší novinári rovnako zvedavo na Slovensko?
Pravdupovediac, ani veľmi nie. Tak ako každý malý národ, aj ich zaujíma skôr to, čo si o nich myslia ľudia zvonka. Sem-tam sa spýtajú na slovenčinu, no najviac ich zaujíma, ako som sa dokázala naučiť ich jazyk. Fíni majú totiž takú utkvelú predstavu, že ich jazyk je náramne ťažký a že sa nedá naučiť.
Takže ste im zborili národný mýtus, keď ste svoju románovú prvotinu 27, čiže smrť robí umelca napísali rovno v ich jazyku. Prečo ste sa vlastne rozhodli pre štúdium fínčiny?
Najskôr som študovala divadelnú dramaturgiu, no mala som pocit, že by sa mi zišlo aj niečo praktické, čím sa bude dať uživiť. Fínčinu som si vybrala preto, že sa mi zdala exotická, páčilo sa mi, že ju len tak hocikto neovláda.
Mali ste svoj román vymyslený najskôr v slovenčine?
Písala aj myslela som po fínsky. Teda takto, mala som v hlave zopár dopodrobna vymyslených pasáží v slovenčine, ale nebola som ich schopná preložiť, stále tomu niečo chýbalo. Takže som si povedala, že to musím robiť inak, lebo sa zbláznim – a pustila som sa do textu rovno po fínsky. Možno som sa všade nevedela vyjadriť úplne presne a možno som si nemohla vyberať z desiatich synoným, ale na druhej strane som sa to snažila obrátiť na výhodu. Text bol uvoľnený, viac hravý a sem-tam získal aj čaro nechceného.
Po vydaní knihy ste vyhrali literárnu cenu najčítanejších novín, dostali ste sa do finále prestížnej súťaže Finlandia. Bola to prudká zmena v živote?
S knižkou prišlo zlepšenie životného štandardu, silnejšie sebavedomie a väčšie šance pri žiadostiach o granty. Presvedčila som sa však, že knižný biznis sa tu točí na dva semestre a úspech je veľmi prchavý. Zohnať v kníhkupectve päť rokov starú knihu je problém, samozrejme, okrem superhitov a výpredajov po tri eurá.
Kde všade vyšiel preklad?
Vo Fínsku, na Slovensku, Česku, Poľsku, Dánsku a Taliansku. Ono to znie možno dobre, ale napríklad v Dánsku mala kniha dobré kritické ohlasy, no predalo sa tuším 387 výtlačkov.
Hlavná dejová línia je o mladej žene s veľkými literárnymi ambíciami. Je to aj o vás?
Každý spisovateľ asi čerpá zo svojej osobnej skúsenosti, niekto ju pretvára viac, iný menej. Ja som tiež mala – a stále mávam – v čiernych chvíľkach pocity nedocenenia a frustrácie, ale na životné obdobie a pocity pred mojím debutom sa vlastne už veľmi nepamätám, život letí a pamäť si negatívne zážitky vyselektuje. Samozrejme, román nie je ani zďaleka stopercentným zrkadlom môjho života. Chvalabohu!
Alexandra Salmela (32) sa narodila v Bratislave. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínsky jazyk na Karlovej univerzite v Prahe. Debutovala románom 27 čiže smrť robí umelca, ktorý napísala vo fínskom jazyku. Za svoju prvotinu získala ocenenie denníka Helsingin Sanomat a bola nominovaná medzi finalistov národnej literárnej súťaže Finlandia. Román bol preložený do viacerých jazykov, slovenský preklad postúpil do finále Anasoft litera 2012. S ilustrátorkou Martinou Matlovičovou vytvorila knižku pre deti Žirafia mama a iné príšery, ktorá vyšla zároveň vo Fínsku aj na Slovensku. S manželom a deťmi Viktorom a Sofiou žijú v meste Tampere.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
