Karatistka Jana Vojtikevičová: Pri zápasení prežívam adrenalín aj radosť

Biely plášť farmaceutky pravidelne vymieňa za kimono. Tvrdí, že by nikoho nedokázala zbiť, ovláda však športové karate tak, že z posledných majstrovstiev Európy priniesla domov bronzový kov. A nie je v jej kariére jediný.

(Zdroj: Petra Bošanská)

Ako ste sa dostali ku karate, chceli ste sa naučiť sebaobranu?

Ku karate ma priviedla staršia sestra, ktorú k nemu pritiahla naša ďalšia staršia sestra. Takže postupne sme si takto odovzdávali štafetu. Mala som necelých sedem rokov, keď som sa prišla pozrieť na tréning. Karate sa mi zapáčilo, a tak som naň začala chodiť aj ja, pričom sestra s ním po čase skončila. Páčilo sa mi, že sme si v Žiline vytvorili taký malý domácky klub, v ktorom sme mali veľmi dobré vzťahy a na tréningy sme chodili najmä preto, aby sme sa stretávali, zahrali si futbal a utužovali kolektív.

A napokon ste sa presťahovali pre štúdium farmácie do Bratislavy.

Áno, do Bratislavy som prišla študovať. Už predtým sme tu mali s kamarátkou vyhliadnutý, dovolím si povedať, najlepší slovenský karate klub vedený Jánom Longom, v ktorom trénovala v tom čase aj aktuálna majsterka sveta Eva Tulejová a do ktorého sa nám podarilo obom dostať. Tam som pochopila, že keď chce človek niečo dosiahnuť, musí aj trénovať (úsmev). Vďaka tomu som začala chodiť na zahraničné súťaže, trénovať pravidelne, či bolo v škole skúškové obdobie, alebo voľno, a postupne sa mi podarilo dosahovať prvé úspechy.

Čo na to povedali rodičia, predsa len, nie je to pre ženu trochu netradičný šport?

Nič na to nepovedali, doma sme štyri sestry, sú zvyknutí na naše excesy (smiech). V princípe nie je karate ako karate. V Žiline sme sa venovali predovšetkým technikám, ktoré sa cvičia na mieste, tam sme si neubližovali. Súťažné karate – kumite, ktorému sa venujem teraz, už kontaktné je. Pravdepodobne žiadnej mamine sa nepáči, keď vidí, že jej dieťa bijú, preto veľmi nechcem, aby so mnou rodičia chodili na súťaže. Ale, samozrejme, vždy ma chcú prísť povzbudiť a všetci doma sú mi veľkou oporou.

Potom chodíte domov pravidelne z tréningov modrá?

Viackrát som išla z tréningu alebo zo súťaže rovno na pohotovosť na Kramáre. Už tam mám celkom peknú zložku za posledné roky (smiech). Či už to bolo podozrenie na otras mozgu, prasknutá kostička v nose, spuchnuté oko, alebo vykĺbený palec, ktorý som už mala viac ráz. Ale veľakrát sa na pohotovosť ani na vyšetrenia nejde, lebo nám to nepripadá príliš vážne. Okrem toho robíme bojový šport, takže so zraneniami musíme počítať.

Vlastne teraz sme mali celkom šťastie, že sme vás mohli nafotiť k tomuto rozhovoru bez nejakých nadbytočných „ozdôb“, však?

Áno (smiech). Som rada, že aj napriek tomu, že som si v júni priniesla z Indonézie okrem medaily aj vážne zranenie, nijako to nepoznať. V zápase o tretie miesto mi súperka vykĺbila a zlomila sánku, takže som tam musela podstúpiť operáciu a hospitalizáciu. Zlomené, nezlomené, potešilo ma, že mi nevyrazila zuby a nemusela som mať ústa zdrôtované osem týždňov, ale nakoniec len deväť dní. Mali ste ma vidieť, ako som potom mlela, keď mi to dali v nemocnici dolu, až ma mali doma dosť. Bola som šťastná, že som mohla zrazu jesť aj hrýzť. Síce stále len jednou stranou, ale s veľkým pôžitkom.

rozhovor

Nemáte v takýchto chvíľach milión chutí nechať trénovanie aj celé karate?

V prvom momente, keď sa mi to stalo, ma skôr trápilo, či mám všetky zuby a či budem v poriadku. Nechcela som si totiž priznať, že by som mohla mať niečo zlomené. Až potom som premýšľala, čo ďalej. Priznávam, bála som sa. Stále som mala v pamäti tú bolesť a nechcela som niečo podobné znovu podstúpiť. Mesiac som netrénovala a zistila som, že mi karate veľmi chýba a nechcela by som s ním ešte skončiť. Navyše mám rada pocit, ktorý zažívam pri zápasení na tréningu a je vystupňovaný na súťaži. Je neopísateľný, svojím spôsobom ide o špecifický druh adrenalínu, a keď sa mi navyše darí, je to obrovská radosť. Preto veľmi ďakujem pánu trénerovi, ktorý sa mi venoval po pauze, aby som mohla postupne znovu normálne zápasiť.

Trénujete zápasenie len so ženami?

Nie, mne osobne sa veľmi dobre trénuje aj s mužmi. Keď trénujem a niekto ma udrie, viem, že sa naňho nemôžem hnevať, lebo to jednoducho k tomu patrí. A keď si náhodou nechtiac ublížime, vždy sa ospravedlníme a ideme ďalej. Tak to má byť. Každý by si myslel, že oveľa bojovnejší sú muži, ale najmä na súťažiach mám pocit, že ženy sa doslova bijú a idú za víťazstvom ako šelma za korisťou, zatiaľ čo mužský zápas je v porovnaní s tým oveľa uhladenejší a elegantnejší. Ale všetko závisí od pretekára a od danej súťaže, lebo, samozrejme, vyhrať chce každý.

Dokážete poraziť aj oveľa silnejšieho a väčšieho protivníka?

Uvedomujem si, že reálne by som na ulici nedokázala premôcť chlapa, nemohla by som predsa očakávať, že bude dodržiavať naše pravidlá športového zápasu. V karate viem, že ma súper nemôže príliš silno udrieť ani urobiť nič, čo je zakázané. Z praktického hľadiska si myslím, že karate je pre mňa na ulici nepoužiteľné. Nemyslím si, že by som dokázala poraziť niekoho väčšieho a silnejšieho. Hlavne by som nedokázala niekoho skutočne zbiť (smiech). Tradičné karate je, samozrejme, využiteľné na sebaobranu, ale my preferujeme športové karate, ktorého cieľom je trénovať a súťažiť.

rozhovor2.jpg

Ku karate patria automaticky aj farebné opasky a v neskorších štádiách aj majstrovské tituly, takzvané dany. Potrebuje mať súťažiaci určité ohodnotenie technickej vyspelosti na to, aby sa mohol zúčastniť na šampionáte?

Ľudia si väčšinou spájajú kvalitu alebo úspešnosť pretekára s tým, akú má farbu opaska. Ale od toho to v športovom karate veľmi nezávisí. Technická vyspelosť je o tom, že človek sa učí techniky, ktoré potom predvedie pred komisiou a tá posúdi, či má dostatočné ,,vedomosti“ na to, aby dosiahol vyšší technický stupeň. Súťažná vyspelosť a zápasenie sú však trochu o inom. Napríklad ja som úplne šmatlavá na techniky, ale zápasenie ma veľmi baví. A tak sa stalo, že v čase, keď som bola dvakrát bronzová na seniorských majstrovstvách Európy, som mala len hnedý opasok. Dnes však už mám aj ja konečne čierny.

Nikdy vás nelákalo vyskúšať tradičné bojové umenie?

Baví ma presne to, čomu sa venujem, hoci viem, že sa mi môže pritom niečo stať. V súťažnom karate sa rozlišuje kata a kumite. Kata by ma nebavilo, pretože je pre mňa príliš statické, navyše pri jeho cvičení je počas súťaže človek sám a ja nie som natoľko exhibicionisticky naladená. Na kumite sa mi páči, že je to vlastne športový zápas, pričom každý boj je úplne iný, človek musí použiť aj kreativitu, aby zabodoval. Navyše je úžasné, že hoci prehrávate, do poslednej chvíle môžete bojovať a zápas obrátiť. To sú také dych berúce boje, keď sa vám podarí spraviť techniku za tri body a zrazu z tri nula vyhráte šesť tri a celá hala jasá.

Akú veľkú rolu hrá v zápase psychická pohoda súťažiaceho?

Veľkú. Niekedy uvažujem, že možno keby som nemala trému a zápasila by som tak, ako na tréningu, že vyskúšam všetko možné, dokázala by som možno viac bodovať. Ale zápasím skôr s rozumom, nechcem riskovať, radšej nejdem do nejakých fintičiek, nechcem machrovať, preto spravím radšej overenú klasiku a stavím na jeden úder. U nás sa dá vyhrať aj na zástavky, čo znamená, že človek nemusí zabodovať, ale rozhodcovia rozhodnú, kto bol podľa nich aktívnejší a tomu zdvihnú zástavky. Ako hovorí pán tréner, aj vyškrabané víťazstvo je víťazstvo. A nikto sa nebude pýtať, ako to prebiehalo, ale len kto vyhral.

rozhovor3.jpg

Máte napozerané filmy o bojových umeniach?

Nerada ich pozerám (smiech). Nebavia ma. Násilia mám dosť na tréningu, takže nemusím ho mať aj v telke. Okrem toho inšpiráciu hľadám radšej v ľuďoch, ktorých mám možnosť stretnúť naživo.

Väčšina vašich medailových umiestnení je bronzová...

Za každú medailu, ktorú som získala, som veľmi vďačná a šťastná, veď som mohla byť až štvrtá. Aj keby som mala zbierať celý život len bronzy, budem spokojná. Len keby ešte niekedy nejaký bol. Na to, že na Slovensku sa všetci venujeme karate len ako hobby, je parádne, keď niekto prinesieme domov hocijakú medailu.

Ako sa vám darí zladiť tréningy so zamestnaním?

Som veľmi vďačná trénerovi, ktorý je veľmi ochotný venovať sa nám a prispôsobiť tréningy – predtým škole a teraz práci. Keď pracujem do večera, dokážeme si dohodnúť tréning na ráno. Občas sa stane, že nemám žiadny, lebo nestíham, a v iný deň mám potom dva. Ako nám to vyjde. Keď má človek záujem, vždy sa to dá nejako zladiť, je to o dohode.

Nečudujú sa vám v lekárni, keď prídete do práce s monoklom?

V tejto práci som zatiaľ krátko. Ale na praxi sa mi občas stalo, že som prišla s monoklom alebo nejakým škrabancom. Všetci v mojom okolí však vedia, čomu sa venujem, takže to nikto nerieši. Možno akurát pacienti by sa na mňa pozerali trochu nechápavo (smiech).

rozhovor4.jpg

Jana Vojtikevičová (23) pochádza zo Žiliny, v súčasnosti žije v Bratislave. V júni ukončila Farmaceutickú fakultu UK v Bratislave magisterským titulom a v súčasnosti pracuje v bratislavskej lekárni. Svoju karatistickú kariéru začínala v siedmich rokoch v malom klube TJ Sokol Žilina, od osemnástich trénuje v TJ Rapid Bratislava. Súťaží v kumite v hmotnosti do 55 kg. Po bronzových medailách z juniorských majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v roku 2009 v Maroku a seniorských majstrovstiev Európy 2012, vybojovala v máji 2013 ďalší bronzový kov – tentoraz na majstrovstvách Európy v Budapešti. Okrem toho si pred letom vybojovala aj ďalšie tretie miesto – na prestížnom podujatí K1 Premier League v Jakarte. Vďaka úspechom sa stala vo svojej kategórii najúspešnejšou športovkyňou Národného športového centra za rok 2012.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  4. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  5. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  6. Splnený sen
  7. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur
  8. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne
  9. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou
  10. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman
  1. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  2. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  3. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  4. Vysoká hra o súdne trovy
  5. Pozvánka na verejnú diskusiu o obnove Pisztoryho paláca
  6. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  7. Návšteva zo Southwestern University of Finance and Economics
  8. Medzinárodná letná škola EDGE 2017
  9. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  10. Ako na refinancovanie hypotéky
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 12 765
  2. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 12 728
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 4 279
  4. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 3 377
  5. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 3 120
  6. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 527
  7. Splnený sen 1 994
  8. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 1 628
  9. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 1 391
  10. Koniec štátnym príspevkom pre mladých 1 157

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Odsúdili prvých exministrov. Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

EXministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení za kauzu nástenkový tender.

EKONOMIKA

Travel Service ovládne České aerolínie, môžu prilákať viac Ázijčanov

Obe spoločnosti lietajú aj zo Slovenska.

Neprehliadnite tiež

Viete, ako pripraviť gaštany? Tu sú tipy ako na to

Najpopolárnejšia jesenná pochúťka sa dá variť, piecť aj opekať.

Nesústredí sa dieťa v škole? Potrebuje lepšie raňajky

Deti sa stravujú lepšie, no raňajky im stále nechutia.

Michael Fassbender a Alicia Vikander sa zosobášili

Známy herecký pár si povedal svoje áno po troch rokoch vzťahu.

Kým ženy nenosili ani spodnú bielizeň, muži si na pančuchách zakladali

Než sa z pančúch stal symbol ženskosti, nosili ich muži.