Zuzana Vačková: Facky od života sú pre mňa prebudením

Na prvý pohľad pôsobíte ako veľmi silná žena. Kde beriete životnú energiu?

Nemám inú možnosť. Mám určité predstavy o svojom živote a o tom, čo chcem poskytnúť svojim blízkym, deťom a rodičom, a keď som v určitých životných fázach bola na všetko sama, tak som musela zabojovať.

Čiže ide o istý pud sebazáchovy? Keď padnete, vstanete a idete ďalej...

Nikdy sa neľutujem. Nie som uplakaný typ, ktorý čaká, že mu niekto pomôže. A dosť sa čudujem ľuďom, ktorí sú pasívni, ja som nikdy taká nebola. Môj ocko má také životné krédo, že najdôležitejšie je nebáť sa. Myslím si, že vždy človeka čaká niečo krajšie, lepšie, len si za tým treba ísť. Som zdravá, mám zdravé deti, prácu, ktorá ma baví, a keď sa aj dejú všelijaké veci okolo mňa, ktoré možno nie sú úplne podľa mojich predstáv, tak nevidím dôvod, prečo by som mala byť smutná.

Ale predsa len, keď príde problém, kde je to miesto, kde sa zavriete, ste sama sebou a poplačete si?

Myslím si, že na veľmi obľúbenom ženskom mieste na plakanie. Uhádnete, ktoré to je?

Kúpeľňa?

Správne (smiech). Človek pustí vodu do vane, nikto ho nevidí, nikto ho nepočuje, nikto sa nečuduje, že má červené oči, keď vyjde von. Takéto bežné babské „plačky“ sú u mňa celkom obľúbené. Lebo si myslím, že keď je človeku ťažko a smutno, mal by sa vyplakať. Dokonca som robievala aj to, že keď na mňa prišiel splín alebo ma na duši niečo ťažilo a nevedela som si uľaviť, pustila som si Hegerovú, aby sa mi to podarilo naštartovať, otvoriť slzný kohútik a vypustiť smútok von.

Verejne ste priznali, že s vami zamával rozchod s bývalým manželom, potrat a ďalší nevydarený vzťah. Nedávno ste sa opäť rozišli s novým partnerom. Čomu vás vaše životné prehry naučili?

Pokore. Človek musí chodiť nohami po zemi, vôl nesmie zabudnúť, že bol teľaťom. Facky od života sú pre mňa vždy takým konštruktívnym prebudením. Aj keď to boli z môjho prvotného pohľadu neprávosti, rany osudu ma vždy posunuli k tomu, aby som sa stala lepšou alebo objavila iný rozmer, iné hodnoty. Ako sa hovorí, koho pán boh miluje, toho krížom navštevuje.

Ste veriaca?

Nie. Verím v niečo, ale nie som verná žiadnej cirkvi. Mám svoje presvedčenie a hlavne moja viera, ak ju tak môžem nazvať, je v úplne obyčajných, jednoduchých ľudských pravdách, ktoré sú zrejme zapísané aj v Desatore. Nepokradneš, nezaklameš, nebudeš robiť iným ľuďom to, čo nechceš, aby oni robili tebe. Na jednoduchých veciach, ktoré platili kedysi, sa dá stavať aj dnes. A to aj napriek tomu, že tlak médií, peňazí a úspechu je dnes veľmi silný a ľudia sa snažia dostať k svojim cieľom rôznymi ľsťami. Viem, že sú aj takí, ktorí ohnú chrbát, aby niečo dosiahli. Je možno ťažké stáť s rovným charakterom a ísť si za svojou pravdou, ale mne sa tak ide životom ľahšie.

Stretávate sa vo svojej profesii s tým, že práve hercom a ľuďom zo šoubiznisu chýba pokora?

Nie. Musím povedať, že čím väčšia osobnosť, tým pokornejší človek. Hovorím o osobnostiach, nie o rýchlokvasných celebritkách. Teraz človek vidí, že čím väčšie hovienko na polici, tým hlasnejšie kričí, že je lekvár. A naopak, čím väčšia osobnosť, tým obyčajnejší človek, ktorý sa nepotrebuje ukazovať, ale užíva si život v tichosti.

Mnohé ženy by po nevydarených vzťahoch zanevreli na mužov. Ako ste na tom vy? Veríte ešte na skutočnú lásku?

Jasné, že verím. Myslím si, že som normálna, férová žena, ktorá je schopná silnej lásky, a verím, že mám niekde svoje druhé krídlo, ktoré je v tomto také isté ako ja.

V čom to podľa vás je, že dnešné časy akosi neprajú vzťahom?

Pred časom som riešila vzťahovú krízu svojej priateľky. Je veľmi inteligentná, rodinne založená, má manžela, ten je tiež veľmi rozumný, schopný, milujú sa, a napriek tomu nevedia spolu normálne komunikovať. Prechádzajú veľmi ťažkou krízou, ktorá zrejme vyústi do rozvodu. Nikdy som nepochopila, kde sa to zlomilo, prečo to nastalo. Ale musím povedať, že nie všetky vzťahy sú také. Napríklad nedávno som bola gratulovať svojej spolužiačke zo strednej školy. Stretli sme sa štyri najlepšie kamarátky, všetky žijú v harmonických manželstvách už cez dvadsať rokov, ja jediná som bola čiernou ovcou. Myslím si, že aj dnes to v mnohých vzťahoch funguje. Moji rodičia sú spolu 45 rokov a majú sa veľmi radi, je to jeden nádherný vzťah. Čítala som o problematike dnešných vzťahov mnoho štúdií a dospela som k tomu, že v súčasnosti je oveľa jednoduchšie rozviesť sa, možno to je dôvod, prečo sa tak často rozpadajú. Ženy sú príliš schopné, muži tiež veľmi šikovní a už sa tak veľmi vzájomne nepotrebujeme ako kedysi.

Ako vnímajú vaše deti, že doma nie je otec?

Obe deti majú so svojimi otcami výborný vzťah a trávia s nimi dosť veľa času. Myslím si, že ani jeden z nich nepociťuje nejakú veľkú ujmu.

Dokáže mama nahradiť otca v rodine?

Nie, určite nie. Tak ako to napísal Milan Rúfus v jednej nádhernej básni – „dve rúčky deťom stvoril Boh, pre ocka jednu, druhú mame“. Tak by to malo byť a mne je ľúto, že to tak nie je. Ja by som veľmi chcela dopriať svojim deťom úplný, kompletný domov. Ale tak všetko je pred nami...

Vyzerá to tak, že sa viete aj sama postarať o to, čo treba. Vraj ste si navrhli dom, venujete sa záhradke...

Áno a dokonca, keď bol môj syn malý a dcérka ešte nebola na svete, chodili sme si kupovať nábytok, keď sme niečo potrebovali a sami sme si ho skladali. Pamätám si, keď som kúpila posteľ a potrebovala som ju zložiť, tak som poslala svojho malého Kuba, aby išiel pozháňať kamarátov. Doniesol mi rotu takých šesťročných chlapcov, rozdala som im úlohy, každý z nich držal nejakú dosku a ja som chodila so skrutkovačom a mali sme z toho nesmiernu zábavu. A vždy, keď prišli k nám na návštevu, tak sa išli pozrieť, či ešte posteľ drží.

Viete si to teda dobre zmanažovať. Aj tak ma zaujíma, ako to všetko popri práci stíhate.

Napríklad v kuchyni trávim málo času, lebo všetko robím svižne. Kým sa mi niečo uvarí, stihnem dať niečo prať, vyvesiť. A nájdem si čas aj na to, aby som išla ráno cvičiť. Vstávame o pol siedmej, dcérka je už o siedmej väčšinou v škole a ja som o pol ôsmej vo fitku, zacvičím si do pol deviatej a o deviatej sa mi začína pracovný deň. Aj syn mi veľa pomáha. V podstate je to už dospelák. Má 21 rokov, ale nechce, aby som o ňom hovorila v médiách, takže môžem len povedať, že som naňho veľmi pyšná. Pri všetkých problémoch, ktorými sme prešli, z neho vyrástol správny chlap.

Aj keď nechce, aby ste o ňom hovorili, predsa len niečo prezraďte...

Je vysokoškolák, športovec, pekný...

A čo dcérka?

Fušuje mi do remesla (smiech).

Chce byť herečkou?

Teraz sa pripravuje film Rukojemník v réžii Juraja Nôtu a získala v ňom jednu z menších postáv. Videli ju na fotografii so mnou, typovo sa im páčila, pozvali ju na kasting a tam si ju vybrali.

Tak to gratulujem.

Neviem, či je k čomu, lebo ja herecký chlebíček považujem za veľmi ťažký, krutý a ľuďom, ktorých milujem, by som ho neodporúčala. Nechcela by som, aby bola herečkou. Ak je extrémne talentovaná a nebude sa dať tomu zabrániť, nech robí, čo chce, nech je herečkou, speváčkou, čímkoľvek. Ale inak by som bola radšej, keby robila niečo, kde je menej na očiach.

Prečo ste sa pre herectvo rozhodli vy?

Celé to bola náhoda, nechcela som ísť na základnej škole na dramatický, ale na gramatický krúžok, a keď už som bola na tom dramatickom, bolo mi trápne povedať, že tam nechcem chodiť... A zhodou okolností prišiel na ten krúžok jeden pán režisér, ktorý hľadal do filmu odutú pubertiačku, a vybral si ma. Zachutilo mi to, páčilo sa mi to, lebo to bola pre mňa neskutočná zábava a je to pre mňa zábava dodnes. Ja ani neviem, že chodím do práce, lebo pre mňa je to veľmi príjemné trávenie času.

Vyhovuje vám hrať v seriáli?

Ja som pozitívny človek, ktorý nefrfle a hlavne, kam prídem, tam ľudia majú moju postavu radi, rozosmieva ich, baví ich, dáva im určitú radosť, a to je pre mňa úžasný pocit. Sama viem, aké je to oslobodzujúce, keď vás niekto rozosmeje. Vždy som túžila hrať komediálne roly, lebo odmalička som dostávala roly princezien-trpiteliek.

A nejaký herecký sen?

Nemám. Čo sa týka hereckej práce, som spokojná, nemám napríklad nejakú vysnívanú rolu v divadle. Som rada, keď sa ľuďom moja práca páči, takto som šťastná. Alica z Paneláku je pre mňa vysnívaná rola, hoci som nikdy nevedela, že som práve o nej snívala.

Zuzana Vačková (44) pochádza z Prievidze. Vyštudovala VŠMU v Bratislave. Prvýkrát sa ako dvanásťročná objavila vo filme Štefana Uhera Kosenie Jastrabej lúky. Často hrávala princezné v rozprávkach, po roku 2005 sa začala objavovať v televíznych seriáloch. Dnes ju každý pozná ako pojašenú Alicu z Paneláka. Dlhé roky sa venuje dabingu, robila aj moderátorku v Slovenskej televízii. Je rozvedená, žije so svojimi dvoma deťmi – dcérkou Maruškou (8) a synom Jakubom (21) v Čiernej Vode neďaleko Bratislavy.