Ivana Potočňáková: Svet je pre všetkých rovnaký

Prečo ste sa rozhodli pre prácu s nevidiacimi a slabozrakými ľuďmi?

Pôvodnou profesiou som novinárka a stále sa ňou tak trochu cítim. Ale v istom období som si uvedomila, že ma moja práca celkom nenapĺňa, že sa potrebujem venovať niečomu hlbšiemu, zmyslupnejšiemu. Veľmi ma nadchlo združenie Svitanie, ktoré založili v Malackách manželia Klenovci na podporu mentálne postihnutých. Sami majú syna s takýmto postihnutím. Podarilo sa im vytvoriť úžasnú organizáciu, ktorá dnes zastrešuje aj rehabilitačné stredisko, denný stacionár, chránené dielne a dáva mnohým ľuďom s mentálnym postihnutím a ich príbuzným nádej na lepší život. Pomáhať je skvelé. Nebolo pre mňa dôležité, či to budú zrakovo, či sluchovo postihnutí, alebo týrané ženy. Hľadala som uplatnenie v treťom sektore a zhodou okolností práve v tom čase hľadala Únia nevidiacich a slabozrakých riaditeľa. Tak sme sa našli dvaja hľadajúci.

Takže problematika nevidiacich bola pre vás úplne nová?

Áno, nemám v rodine zrakovo postihnutého človeka, ani som žiadneho bližšie nepoznala. Nevedela som ani ako sa k takému človeku treba správať, ako mu ponúknuť pomoc na ulici, aby som sa ho nedotkla. Zdraví ľudia väčšinou vedia málo o komunikácii so zrakovo postihnutými, medzi verejnosťou existuje v tomto smere bariéra. Poslaním našej únie je búrať ju a stavať medzi ľuďmi mosty.

Čo vás najviac zaskočilo, keď ste nastúpili do funkcie riaditeľky?

Určite existenčná neistota. Ako poskytovateľ sociálnych služieb sme finančne závislí od samosprávnych krajov, vždy začiatkom roka s nimi uzatvárame nové zmluvné vzťahy. Až potom sa postupne vytvára náš rozpočet, takpovediac za pochodu. K tomu projekty, granty, fundraising. Nikdy presne nevieme, koľko peňazí sa nám podarí zohnať. Na druhej strane, keď sa niečo podarí, je to skvelý adrenalín. Nazývam to krásna drina.

Ako to znášate?

Keď sa známi, ktorí ma nevideli päť alebo desať rokov, dozvedia, kde pracujem, na pár sekúnd zataja dych a potom sa väčšinou pýtajú, či to nie je príliš ťažká alebo depresívna práca. Odpovedám: práve naopak. Táto práca ma neuveriteľne energeticky nabíja. Každý deň pri nej vidím konkrétne výsledky a to je na nezaplatenie.

Svet nevidiacich je pre nás zdravých väčšinou veľkou neznámou. Ako sa vám doň podarilo vniknúť?

V prvom rade musím povedať, že žiadny svet nevidiacich neexistuje. Nevidiaci sú súčasťou toho istého sveta ako my ostatní a mnohí sa v ňom pohybujú suverénne, bez akýchkoľvek ťažkostí. Keď som prvýkrát videla v budove, kde sídlime, človeka, ktorý síce nevidí, ale pritom sa pohybuje s úplnou ľahkosťou a dokonca pracuje s počítačom, takmer som onemela. Zakrátko som si na podobné obrazy zvykla. Napríklad správca našej počítačovej siete je nevidiaci mladý muž, ktorý keď máme problém s počítačom, príde so svojou bielu palicou a okamžite všetko vyrieši.

Neviem si dosť dobre predstaviť, ako niekto, kto nevidí, pracuje s počítačom. Ako pohybuje myšou?

Nevidiaci nepracujú s myšou, ich počítače majú hlasový výstup. Technika pokročila a dnes umožňuje nevidiacemu človeku pracovať s internetom, písať a čítať emaily. Môžete si pol roka s niekým písať a potom len tak, akoby mimochodom, vám prezradí, že je nevidiaci. Ak by to neurobil, nikdy by ste to z jeho písomného prejavu nezistili. Informačné technológie rozšírili pre zrakovo postihnutých aj možnosti vzdelávania, trávenia voľného času a čo je najdôležitejšie, umožnili im pracovať v oblastiach, v ktorých ešte donedávna nemali uplatnenie. Práca je pre každého človeka, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je nejako zdravotne hendikepovaný, veľmi dôležitá. Keď má prečo ráno vstať a cíti sa užitočný, jeho život má zmysel. Tento pocit potrebujeme všetci.

Je rozdiel v psychike človeka, ktorý sa narodil ako nevidiaci a toho, ktorý prišiel o zrak, napríklad v dospelom veku?

Je to veľký rozdiel. Ľudia, ktorí majú zrakové postihnutie od narodenia, sú s ním vyrovnaní a takisto ich okolie, rodina. Výnimkou nie sú ani rodiny, kde sú rodičia aj deti nevidiaci. Tam sa to berie ako neľahká, ale prirodzená súčasť života. Oveľa ťažšie zvládajú svoj osud tí, ktorí prichádzajú o zrak v dospelosti, v produktívnom veku. Ale existujú aj výnimky, silní ľudia, ktorí sa so zmenou vo svojom živote dokážu rýchlo vyrovnať.

Poznáte takých?

Jedným z nich je určite člen našej únie, pán Václav Trnka z Levoče. Vždy to bol veľmi aktívny muž, plný energie. V mladosti pracoval na žeriavoch, staval tenisové kurty na Štvanici a vodnú elektráreň na Vltave. Raz ako mladý muž, mal vtedy 21 rokov, si zašiel do kina na Francúzovu milenku s Meryl Streepovou a odrazu si uvedomil, že akosi zle vidí na titulky. Pretrel si oči, ale nič sa nezlepšilo. A tak šiel k lekárovi, kde mu diagnostikovali silný zápal oboch očných nervov. Trinásť týždňov strávil v nemocnici, lekárom sa síce podarilo zabrániť úplnej slepote, ale ťažké zrakové postihnutie Václavovi ostalo. Jeho život sa dramaticky zmenil, ale jeho buldodžia povaha mu nedovolila rezignovať. Urobil si v Levoči masérsky kurz, zoznámil sa tam so svojou terajšou manželkou a založil si rodinu. Zakrátko prišla do jeho rodiny ďalšia ťažká diagnóza. Narodil sa mu syn, ktorý skončil s muskulárnou dystrofiou na vozíčku.

Tak to už by hádam aj koňa zložilo...

Ale nie Václava. Keď zistil, aké postihnutie má jeho syn, začal zháňať bezbariérové bývanie. Niečo také v deväťdesiatych rokoch bola holá nemožnosť, takže si musel napokon postaviť bezbariérový dom sám. Hovoril mi, že mal na to presne deväť mesiacov, potom musel uvoľniť byt, v ktorom dovtedy býval, kupcovi, na ktorého peniaze bol odkázaný. A predstavte si, dokázal to. Dnes má 51 rokov, chodí na vysokohorské túry, nedávno sa prebojoval na majstrovstvá Európy v bowlingu a vychoval dve deti. Mladšia dcérka je zdravá a chce študovať medicínu.

To je skutočne krásny príbeh. Je takých viac?

Medzi nevidiacimi je veľa silných ľudí. No sú aj iné príbehy. Nezriedka sa človek, ktorý príde o zrak, uzatvorí do seba, odmieta komunikovať s okolím. Nastúpia ťažké psychické problémy. Mnohí nechcú zobrať do ruky bielu palicu, lebo sa hanbia alebo boja, že by boli príliš nápadní v dave a stali sa obeťou prepadnutia. Alebo posmechu. Vtedy zohráva kľúčovú úlohu rodina. Nie je nemožné začleniť sa ako nevidiaci do spoločnosti, naučiť sa orientovať v priestore, zvládnuť prácu s počítačom, treba len nájsť v sebe motiváciu. Pomoc sa dá nájsť aj v našej únii, kde robíme pre zrakovo postihnutých rôzne rehabilitačné kurzy a aktivity, poskytujeme právne a sociálne poradenstvo a široké spektrum služieb spojených s touto problematikou. Našťastie, dnes už nežijeme v režime, kde zdravotne postihnutí ľudia končili v ústavoch.

Viete, ako to vtedy fungovalo?

Spoločnosť sa tvárila, akoby takíto ľudia neexistovali. Na ulici ste bežne nestretli nevidiaceho ani vozičkára. Vodiace línie na chodníkoch mali len za západnými hranicami. Zdravotne postihnutých ľudí u nás zatvárali do veľkých ústavných zariadení. Našťastie, dnes sme už niekde inde. Denné stacionáre alebo integračné centrá sú už bežnou realitou. Inou stránkou veci je ich financovanie, mnohé živoria. Ide o to, aby postihnutý človek nebol vytrhnutý zo svojho rodinného prostredia, aby bol v úzkom kontakte s príbuznými. A že ide o veľkú skupinu ľudí, je nesporné – až desať percent obyvateľov Európskej únie má zdravotné postihnutie.

Nevidiacim sa snažíte pomáhať aj verejnou zbierkou Biela pastelka. Môžete nám vysvetliť, aký je presne jej účel?

Biela pastelka pomáha nevidiacim vrátiť sa do života. Taký je náš slogan. Výnos tejto zbierky používame na dofinancovanie kurzov pre zrakovo postihnutých, na ktorých si osvojujú chôdzu s bielou palicou, priestorovú orientáciu, učia sa zvládať bežné činnosti v domácnosti, ako sú žehlenie alebo varenie. Peniaze okrem toho používame aj na preventívne aktivity zamerané na ochranu zraku v materských školách a domovoch sociálnych služieb pre seniorov. U malých detí ide predovšetkým o včasné odhalenie zrakových chýb, ktoré by sa mali vhodnou liečbou čo najskôr podchytiť, aby nemali negatívne následky v dospelom veku. U seniorov ide o odporúčanie rôznych optických alebo kompenzačných pomôcok, ktorými sa dá poškodený zrak korigovať.

Čo vás vaša práca naučila?

Že treba ponúkať ľuďom pomoc, ale zároveň je dôležité byť pripravený aj na to, že môže byť odmietnutá. To, či ju od vás niekto prijme, je vecou jeho slobodného rozhodnutia. A to treba rešpektovať bez ohľadu na to, či komunikujete so zdravotne postihnutým, alebo zdravým človekom.

Ivana Potočňáková (43) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako novinárka pracovala v redakciách Tip, Záhorák a Malacký hlas, pôsobila ako manažérka v oblasti samosprávy, cestovného ruchu a internetovej televízie. Od roku 2009 je riaditeľkou Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, manažuje celoslovenskú verejnú zbierku Biela pastelka. Je vydatá, má dve deti.