Ivana Potočňáková: Svet je pre všetkých rovnaký

Denne sa stretáva s ľuďmi, ktorí majú vážne poškodený zrak. Pomáha im budovať si normálny aktívny život a zvládať bežné činnosti, ktoré sú pre nás zdravých úplnou samozrejmosťou.

(Zdroj: Ester Erdelyi)

Prečo ste sa rozhodli pre prácu s nevidiacimi a slabozrakými ľuďmi?

Pôvodnou profesiou som novinárka a stále sa ňou tak trochu cítim. Ale v istom období som si uvedomila, že ma moja práca celkom nenapĺňa, že sa potrebujem venovať niečomu hlbšiemu, zmyslupnejšiemu. Veľmi ma nadchlo združenie Svitanie, ktoré založili v Malackách manželia Klenovci na podporu mentálne postihnutých. Sami majú syna s takýmto postihnutím. Podarilo sa im vytvoriť úžasnú organizáciu, ktorá dnes zastrešuje aj rehabilitačné stredisko, denný stacionár, chránené dielne a dáva mnohým ľuďom s mentálnym postihnutím a ich príbuzným nádej na lepší život. Pomáhať je skvelé. Nebolo pre mňa dôležité, či to budú zrakovo, či sluchovo postihnutí, alebo týrané ženy. Hľadala som uplatnenie v treťom sektore a zhodou okolností práve v tom čase hľadala Únia nevidiacich a slabozrakých riaditeľa. Tak sme sa našli dvaja hľadajúci.

Takže problematika nevidiacich bola pre vás úplne nová?

Áno, nemám v rodine zrakovo postihnutého človeka, ani som žiadneho bližšie nepoznala. Nevedela som ani ako sa k takému človeku treba správať, ako mu ponúknuť pomoc na ulici, aby som sa ho nedotkla. Zdraví ľudia väčšinou vedia málo o komunikácii so zrakovo postihnutými, medzi verejnosťou existuje v tomto smere bariéra. Poslaním našej únie je búrať ju a stavať medzi ľuďmi mosty.

((video))

Čo vás najviac zaskočilo, keď ste nastúpili do funkcie riaditeľky?

Určite existenčná neistota. Ako poskytovateľ sociálnych služieb sme finančne závislí od samosprávnych krajov, vždy začiatkom roka s nimi uzatvárame nové zmluvné vzťahy. Až potom sa postupne vytvára náš rozpočet, takpovediac za pochodu. K tomu projekty, granty, fundraising. Nikdy presne nevieme, koľko peňazí sa nám podarí zohnať. Na druhej strane, keď sa niečo podarí, je to skvelý adrenalín. Nazývam to krásna drina.

Ako to znášate?

Keď sa známi, ktorí ma nevideli päť alebo desať rokov, dozvedia, kde pracujem, na pár sekúnd zataja dych a potom sa väčšinou pýtajú, či to nie je príliš ťažká alebo depresívna práca. Odpovedám: práve naopak. Táto práca ma neuveriteľne energeticky nabíja. Každý deň pri nej vidím konkrétne výsledky a to je na nezaplatenie.

Svet nevidiacich je pre nás zdravých väčšinou veľkou neznámou. Ako sa vám doň podarilo vniknúť?

V prvom rade musím povedať, že žiadny svet nevidiacich neexistuje. Nevidiaci sú súčasťou toho istého sveta ako my ostatní a mnohí sa v ňom pohybujú suverénne, bez akýchkoľvek ťažkostí. Keď som prvýkrát videla v budove, kde sídlime, človeka, ktorý síce nevidí, ale pritom sa pohybuje s úplnou ľahkosťou a dokonca pracuje s počítačom, takmer som onemela. Zakrátko som si na podobné obrazy zvykla. Napríklad správca našej počítačovej siete je nevidiaci mladý muž, ktorý keď máme problém s počítačom, príde so svojou bielu palicou a okamžite všetko vyrieši.

rozhovor1.jpg

Neviem si dosť dobre predstaviť, ako niekto, kto nevidí, pracuje s počítačom. Ako pohybuje myšou?

Nevidiaci nepracujú s myšou, ich počítače majú hlasový výstup. Technika pokročila a dnes umožňuje nevidiacemu človeku pracovať s internetom, písať a čítať emaily. Môžete si pol roka s niekým písať a potom len tak, akoby mimochodom, vám prezradí, že je nevidiaci. Ak by to neurobil, nikdy by ste to z jeho písomného prejavu nezistili. Informačné technológie rozšírili pre zrakovo postihnutých aj možnosti vzdelávania, trávenia voľného času a čo je najdôležitejšie, umožnili im pracovať v oblastiach, v ktorých ešte donedávna nemali uplatnenie. Práca je pre každého človeka, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je nejako zdravotne hendikepovaný, veľmi dôležitá. Keď má prečo ráno vstať a cíti sa užitočný, jeho život má zmysel. Tento pocit potrebujeme všetci.

Je rozdiel v psychike človeka, ktorý sa narodil ako nevidiaci a toho, ktorý prišiel o zrak, napríklad v dospelom veku?

Je to veľký rozdiel. Ľudia, ktorí majú zrakové postihnutie od narodenia, sú s ním vyrovnaní a takisto ich okolie, rodina. Výnimkou nie sú ani rodiny, kde sú rodičia aj deti nevidiaci. Tam sa to berie ako neľahká, ale prirodzená súčasť života. Oveľa ťažšie zvládajú svoj osud tí, ktorí prichádzajú o zrak v dospelosti, v produktívnom veku. Ale existujú aj výnimky, silní ľudia, ktorí sa so zmenou vo svojom živote dokážu rýchlo vyrovnať.

Poznáte takých?

Jedným z nich je určite člen našej únie, pán Václav Trnka z Levoče. Vždy to bol veľmi aktívny muž, plný energie. V mladosti pracoval na žeriavoch, staval tenisové kurty na Štvanici a vodnú elektráreň na Vltave. Raz ako mladý muž, mal vtedy 21 rokov, si zašiel do kina na Francúzovu milenku s Meryl Streepovou a odrazu si uvedomil, že akosi zle vidí na titulky. Pretrel si oči, ale nič sa nezlepšilo. A tak šiel k lekárovi, kde mu diagnostikovali silný zápal oboch očných nervov. Trinásť týždňov strávil v nemocnici, lekárom sa síce podarilo zabrániť úplnej slepote, ale ťažké zrakové postihnutie Václavovi ostalo. Jeho život sa dramaticky zmenil, ale jeho buldodžia povaha mu nedovolila rezignovať. Urobil si v Levoči masérsky kurz, zoznámil sa tam so svojou terajšou manželkou a založil si rodinu. Zakrátko prišla do jeho rodiny ďalšia ťažká diagnóza. Narodil sa mu syn, ktorý skončil s muskulárnou dystrofiou na vozíčku.

rozhovor2.jpg

Tak to už by hádam aj koňa zložilo...

Ale nie Václava. Keď zistil, aké postihnutie má jeho syn, začal zháňať bezbariérové bývanie. Niečo také v deväťdesiatych rokoch bola holá nemožnosť, takže si musel napokon postaviť bezbariérový dom sám. Hovoril mi, že mal na to presne deväť mesiacov, potom musel uvoľniť byt, v ktorom dovtedy býval, kupcovi, na ktorého peniaze bol odkázaný. A predstavte si, dokázal to. Dnes má 51 rokov, chodí na vysokohorské túry, nedávno sa prebojoval na majstrovstvá Európy v bowlingu a vychoval dve deti. Mladšia dcérka je zdravá a chce študovať medicínu.

To je skutočne krásny príbeh. Je takých viac?

Medzi nevidiacimi je veľa silných ľudí. No sú aj iné príbehy. Nezriedka sa človek, ktorý príde o zrak, uzatvorí do seba, odmieta komunikovať s okolím. Nastúpia ťažké psychické problémy. Mnohí nechcú zobrať do ruky bielu palicu, lebo sa hanbia alebo boja, že by boli príliš nápadní v dave a stali sa obeťou prepadnutia. Alebo posmechu. Vtedy zohráva kľúčovú úlohu rodina. Nie je nemožné začleniť sa ako nevidiaci do spoločnosti, naučiť sa orientovať v priestore, zvládnuť prácu s počítačom, treba len nájsť v sebe motiváciu. Pomoc sa dá nájsť aj v našej únii, kde robíme pre zrakovo postihnutých rôzne rehabilitačné kurzy a aktivity, poskytujeme právne a sociálne poradenstvo a široké spektrum služieb spojených s touto problematikou. Našťastie, dnes už nežijeme v režime, kde zdravotne postihnutí ľudia končili v ústavoch.

Viete, ako to vtedy fungovalo?

Spoločnosť sa tvárila, akoby takíto ľudia neexistovali. Na ulici ste bežne nestretli nevidiaceho ani vozičkára. Vodiace línie na chodníkoch mali len za západnými hranicami. Zdravotne postihnutých ľudí u nás zatvárali do veľkých ústavných zariadení. Našťastie, dnes sme už niekde inde. Denné stacionáre alebo integračné centrá sú už bežnou realitou. Inou stránkou veci je ich financovanie, mnohé živoria. Ide o to, aby postihnutý človek nebol vytrhnutý zo svojho rodinného prostredia, aby bol v úzkom kontakte s príbuznými. A že ide o veľkú skupinu ľudí, je nesporné – až desať percent obyvateľov Európskej únie má zdravotné postihnutie.

rozhovor3.jpg

Nevidiacim sa snažíte pomáhať aj verejnou zbierkou Biela pastelka. Môžete nám vysvetliť, aký je presne jej účel?

Biela pastelka pomáha nevidiacim vrátiť sa do života. Taký je náš slogan. Výnos tejto zbierky používame na dofinancovanie kurzov pre zrakovo postihnutých, na ktorých si osvojujú chôdzu s bielou palicou, priestorovú orientáciu, učia sa zvládať bežné činnosti v domácnosti, ako sú žehlenie alebo varenie. Peniaze okrem toho používame aj na preventívne aktivity zamerané na ochranu zraku v materských školách a domovoch sociálnych služieb pre seniorov. U malých detí ide predovšetkým o včasné odhalenie zrakových chýb, ktoré by sa mali vhodnou liečbou čo najskôr podchytiť, aby nemali negatívne následky v dospelom veku. U seniorov ide o odporúčanie rôznych optických alebo kompenzačných pomôcok, ktorými sa dá poškodený zrak korigovať.

Čo vás vaša práca naučila?

Že treba ponúkať ľuďom pomoc, ale zároveň je dôležité byť pripravený aj na to, že môže byť odmietnutá. To, či ju od vás niekto prijme, je vecou jeho slobodného rozhodnutia. A to treba rešpektovať bez ohľadu na to, či komunikujete so zdravotne postihnutým, alebo zdravým človekom.

rozhovor4.jpg

Ivana Potočňáková (43) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako novinárka pracovala v redakciách Tip, Záhorák a Malacký hlas, pôsobila ako manažérka v oblasti samosprávy, cestovného ruchu a internetovej televízie. Od roku 2009 je riaditeľkou Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska, manažuje celoslovenskú verejnú zbierku Biela pastelka. Je vydatá, má dve deti.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 195
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 942
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 343
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 221
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 095
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 299
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 045
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 3 659
  9. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 074
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 911

Téma: Zdravé oči


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

ŠPORT

Šupler: Keď sme boli v céčku, každý chcel ísť na MS. Dnes je situácia iná

Je ešte skoro, vraví Šupler o hráčoch do 18 rokov.

DOMOV

Viezli sme sa po trase, po ktorej Remiáš prešiel naposledy

Uplynulo 21 rokov od smrti Remiáša.

TECH

Objavili prepojenie medzi autizmom u vnúčat a fajčením v tehotenstve

Fajčenie môže ohroziť aj vaše vnúčatá.

Neprehliadnite tiež

Spoznajte Dunaj z paluby výletnej lode

Výlet na vlnách najväčšej rieky, ktorá preteká našim územím, ponúka množstvo zážitkov.

Návod na prežitie v kancelárii: tipy, ako zvládnuť sedavé zamestnanie

Sedieť celý deň v práci môže mať fatálne následky na zdravie.

Nepočujúcemu môže tlmočník zachrániť rodinu, dokonca aj život

Milena Fabšičová (29) je tlmočníčkou posunkového jazyka, ktorý považuje za svoj materinský. Väčšina jej rodiny je nepočujúca.

Jej syn je dcéra: Američanka prijala zmenu 4-ročného syna na dievča

Je kresťanka a republikánka. Najviac sa obávala, čo si o nej pomyslia ostatní.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop