Martina Matlovičová: Po každej knižke by sa mi zišla terapia

Ako sa žije ilustrátorom na Slovensku?

Myslíte tým, či nás uživí naša práca? Stále si vravím, že sa netreba sťažovať a že sme na tom určite lepšie ako v Severnej Kórei. Ale všímam si, že naša mravčia práca je trochu spoločensky nedocenená. Minule som sa hašterila so susedou a tá ma v zápale hádky poučila, že jej syn, ktorý pracuje ako SBS-kár, robí záslužnejšiu prácu než ja. Občas mi to vŕta v hlave, či nakoniec netrafila klinec po hlavičke. Ja som navyše dosť introvertný typ, takže zavolať niekomu, aby mi dohodil prácu, to si neviem ani predstaviť. Nezostáva mi nič iné, len pekne čakať pri telefóne.

Zoberte si, že mnoho ilustrátorov možno takisto čaká, akurát im nikto nezavolá.

Samozrejme, na objem zákaziek sa nesťažujem. Pred rokom sa mi podarilo dokonca vyhrať konkurz, na ktorom som sa nezúčastnila.

To je ako možné?

Prišiel mi mail od fínskeho vydavateľstva, že by boli radi, keby som sa zúčastnila na konkurze a urobila zo dve ilustrácie rozprávok Alexandry Salmely, ktorú som vtedy ešte nepoznala. Odpísala som, že žiadny konkurz som nikdy nevyhrala a neverím, že by som mohla tentoraz uspieť. O niekoľko dní mi napísala samotná autorka. Nahovárala ma, nech to skúsim, ale mne sa to stále nepozdávalo. Chvíľu bolo ticho a po mesiaci sa ozvali opäť Fíni, že gratulujú a tešia sa - konkurz som vyhrala.

Naozaj ste im neposlali žiadne obrázky?

Neposlala, no tipujem, že zavážilo moje portfólio na webovej stránke Slovenskej asociácie ilustrátorov. Ale nezáväzne som si prečítala text knižky, z ktorého som bola úplne ohúrená. Žirafia mama a iné príšery je už niekoľko dní na svete, paralelne vychádza vo Fínsku aj v slovenskom Artfore, ešte ju v týchto dňoch čaká krst.

Podľa čoho sa rozhodujete, či budete knihu ilustrovať?

Text by sa mal hodiť k výtvarnému štýlu. Ten môj je vhodný k moderným autorským rozprávkam s hyperbolou a vtipom, typu Jaroslava Blažková alebo Ján Uličiansky. Neviem si predstaviť, že by som ilustrovala nejaké Prostonárodné povesti, to by bola čistá smrť. A, samozrejme, konečne začínajú pri výbere rozhodovať aj financie.

Pri rozprávkach sa môžete viac vyblázniť?

Áno, ale hlavne - tento žáner znesie moje nedostatky v kresbe, dokonca by som povedala, že sa v ňom moja slabá stránka mení na prednosť. Napríklad dodnes neviem nakresliť ruku alebo nohu. Akurát nedávno som listovala v hotovej knižke a zistila som, že jedna dlaň je namaľovaná naopak, čo je dosť veľký malér.

Teraz budem trochu zlomyseľná, ale neučili vás to v škole?

Myslím, že v ŠUP-ke sme mali figuratívne kreslenie štyri roky a na vysokej škole tiež štyri, to je celých osem rokov kreslenia rúk a nôh. Bola som však veľmi slabá žiačka, prepadávala som dokonca aj z takých predmetov, ktoré ostatní zvládali ľavou zadnou. Keď mi na strednej vychádzala známka štyri mínus, s plačom som ako jediná z triedy cez víkend prácu prerábala, aby som si hodnotenie opravila na trojku. V treťom alebo štvrtom ročníku na VŠMU ma chceli dokonca vylúčiť.

Pôvodne ste vyštudovali animovanú tvorbu, prečo ste presedlali na knižky?

Áno, plánovala som sa motať v tejto sfére. Na absolventskom filme som pracovala intenzívne pol roka, a nakoniec trval „až“ tri minúty. Táto disproporcia mi prišla taká nespravodlivá, že som animáciu nakoniec vzdala.

Statické obrázky sú asi väčšia pohoda, je to tak?

Áno, ale aj pri tom sa viem psychicky dokaličiť. Ak si chcem počas práce udržať sociálne kontakty s okolím, nič nevytvorím, takže mi nezostáva nič iné, len sa odrezať od sveta. Pokým nedokončím knihu, som v takom čudnom rozpoložení, že mám paniku aj z obyčajného nákupu v potravinách.

To vážne?

Smrteľne. Ponoriť sa zrazu do iného sveta a potom sa z neho vynoriť, to sú muky. Raz sme si s ilustrátorom Petrom Uchnárom povzdychli, že by sa nám po každej knihe zišla nejaká terapia, aby sme sa vedeli adaptovať na okolitý svet. Často chcem s tvorbou skoncovať a poriadne sa zamestnať, aj keď už vidím môjho muža, ako sa smeje – prosím ťa, kde by ťa vzali?

Kreslíte ručne alebo na počítači?

Ručne, fyzicky. Do piatich minút dokážem na stole vytvoriť celkom slušný neporiadok. S manželom spolu pracujeme v garáži, ktorú sme prerobili akože na ateliér, ale voláme to stále garáž. Skladujem v nej staré časopisy, papieriky zo žuvačiek a všelijaké hlúposti, ktoré som našla hocikde na zemi. Pri práci sa v nich prehrabávam, vystrihujem a vlepujem do ilustrácií, všetko je zababrané od chemoprénu, vzduchom poletujú výstrižky. Môj muž je zasa veľmi precízny a na stole musí mať poriadok.

Netrpíte ponorkovou chorobou, keď ste spolu celý deň v jednej garáži?

Myslím si, že manželovi to trochu prekáža, často mi napríklad vyčíta, že sa s ním chcem rozprávať. On potrebuje pri práci ticho, ruší ho aj rádio. Ja by som si pri tvorbe najradšej poriadne ‚vypeckovala‘ Davida Bowieho, ale môžem len potichučky rádio Devín, FM alebo Neckářa.

Chcete sa s ním rozprávať o tvorbe?

Skôr mám chuť pretriasať úplné hlúposti, napríklad koho som stretla v potravinách a tak podobne.

Aj váš manžel je ilustrátor?

Desať rokov pracoval v reklame, aby sme si mohli kúpiť starý dom a upraviť ho do obývateľného stavu. Momentálne sa venuje vlastnej tvorbe a ilustrácii, tento rok získal cenu ministerstva kultúry za Najkrajšiu knihu roka.

Sledujete, ako reagujú na vašu tvorbu detskí čitatelia?

Vlastné deti nemáme, ale už som premýšľala nad tým, že zavolám krpcov z dediny a urobím test, ako budú reagovať na rôzne ilustrátorské štýly, no nemám odvahu. Ešte by vysvitlo, že moja práca je neadresná a triafa vedľa.

Tipujem, že by ste svoj štýl aj tak nezmenili.

Veľmi rada by som ho zmenila, ale smerom ku kvalite. Je to taký bludný kruh, ktorý rieši každý ilustrátor. Byť zrozumiteľný a zároveň negýčový. Knižky sú primárne určené deťom, no vy už dieťa nie ste, navyše ako profesionálny výtvarník máte vyššie nároky. Pamätám sa, že keď som bola malá, na konci tvorivého dvojtýždňového tábora sa naši vedúci pýtali na najsilnejší zážitok. Všetky deti, literárne aj výtvarne nadané, zborovo odpovedali, že Batman, ktorého videli na VHS-ke.

Zasahovali vám niekedy autor alebo vydavateľstvo do tvorby?

Dnes sa to stáva len výnimočne, pretože vydavateľ vie, čo môže odo mňa očakávať. Obálku však zvyčajne prerábam, kým nie sú všetky strany spokojné. Horšie je, že sa starám aj do výsledného dizajnu knihy. Chcem teda spolupracovať s dobrým grafikom, o ktorého sa môžem oprieť, lebo nekvalitná grafická úprava dokáže napáchať veľké zlo.

Obávam sa, že absolútna väčšina ľudí vôbec nevníma, ako je kniha zalomená.

Raz som sa vrátila z knižného veľtrhu v zahraničí a volala som kamarátke, ktorá robí vo farmaceutickej firme. Nariekala som jej hystericky do telefónu, ako sa hanbím za slovenský stánok s nepeknými obálkami. Kamoška vôbec nechápala, o čom táram, vraj nech sa upokojím a či viem, koľko detí umiera denne v rozvojových krajinách.

No počkajte, naozaj to bolo také zlé?

Väčšinu obálok kníh vnímam ako priemernú až podpriemernú. Paradoxne sú to veľké slovenské nakladateľstvá, ktoré by na dizajnérovi nemuseli šetriť, veď aj komercia sa dá urobiť slušne. Jeden vydavateľ sa mi kedysi priznal, že profesionálneho grafika vôbec nepotrebuje. Lacno a rýchlo mu knihu vyrobí šikovná sekretárka, ktorá ovláda zalamovací program. Situácia sa z roka na rok síce zlepšuje, ale v malom. Veľkí hráči na to kašlú.

Z tvorby Martiny Matlovičovej (7 fotografií)

Martina Matlovičová (37) – narodila sa v Bratislave. Po Škole úžitkového výtvarníctva absolvovala Katedru animovanej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, no hneď po štúdiu sa vrátila k svojmu detskému snu – k ilustrácii. V roku 2009 získala na Bienále ilustrácií Bratislava Zlaté jablko za ilustrácie kníh Drevený tato od Tomáša Janovica a Tracyho tiger Williama Saroyana. V Českej republike získala prestížne ocenenie Zlatá stuha a výročnú cenu vydavateľstva Albatros za knihu A pak se to stalo! od Ester Starej. S rovnakou autorkou spolupracovala na titule Chrochtík a Kvikalka na ceste za blýskavým prasátkem, za ktorý získala opäť Zlatú stuhu. Deviaty rok žije na vidieku so svojím manželom, výtvarníkom Vladom Králom, s dvomi psami a kocúrom.