Správny gastronaut je zvedavý a mäsožravý

Ivica Petríková pracovala ako sprievodkyňa v cestovnej kancelárii. Najskôr začala spoznávať gastronómiu najmä preto, aby sa pripravila na možné otázky klientov. Postupne ju začalo ochutnávanie baviť a dnes odoberá kulinárske časopisy, vie vymenovať desať najlepších svetových reštaurácií – a prestala navštevovať prevádzky s výhodným obedovým menu za 2,90.

Nič pre vegetariánov

Správny gastronaut je zvedavý, otvorený a odvážny. „Pizzu a bolonské cestoviny zoženiete aj v tom najzapadnutejšom meste kdesi v Indonézii, ale prečo ich hľadať, keď si tam môžete dať skvelé satay alebo nasi goreng, ktoré je mnohonásobne lacnejšie. Nehovoriac o tom, že miestne variácie talianskej kuchyne sú pomerne svojské - a to sa vyjadrujem veľmi diplomaticky,“ smeje sa Ivica, ktorá pre svoj koníček skončila s vegetariánstvom.

„Výber bezmäsitých jedál bol naozaj obmedzený, a tak som občas svojim spolustolovníkom závidela. Nemôžete predsa porovnávať šalát s kozím syrom s chrumkavými, pomaly pečenými rebierkami na zázvore, však?“

Dnes sa nebojí ani krvavého steaku, ani foie gras. A dokonca ani kobry. „Ochutnala som ju v jednom ošumelom podniku na predmestí Hanoja. Čašník ju rovno predo mnou vytiahol z klietky a podrezal, hadiu krv nakvapkal do nápoja a ponúkol mi ešte teplé srdce. Na chuť sa ma nepýtajte, pamätám si len to, že som všetko rýchlo zapila ryžovým vínom,“ spomína Ivica.

Nudná fugu

„Je skvelé, keď sa jedlo vydarí, no dôležitá je aj atmosféra,“ hovorí Miroslav Pleško, ktorý pracuje v jednej z bratislavských mediálnych agentúr. Veľa cestuje a každý výlet si vopred zodpovedne naplánuje do posledných detailov vrátane jedla. „Snažím sa nájsť a spoznať všetko, čím je to miesto špecifické a k tomu patrí aj lokálna kuchyňa a reštaurácie,“ hovorí Miro.

Odvaha nechýba ani jemu, inak by si medzi svoje kulinárske trofeje nemohol zaradiť jedovatú rybu fugu. „Nemá žiadnu špecifickú chuť, aj textúra mäsa je úplne obyčajná, podobná maslovej rybe. Fugu je skôr o adrenalíne a zážitku než o samotnom jedle,“ priznáva.

„Sám som ju ochutnal v bežnej reštaurácii za celkom prijateľnú cenu, no v luxusnejších prevádzkach naporciujú rybu priamo pred vami. A tí najskúsenejší kuchári, ktorí pracujú s fugu dvadsať - tridsať rokov, potrú jednotlivé kúsky jedom, takže vám tŕpnu pery,“ vysvetľuje.

Vázička na zjedenie

Po gastronomické zážitky netreba chodiť na druhý koniec sveta. Stačí si zájsť na neďaleký Naschmarkt vo Viedni a nazrieť do stánkov a maličkých prevádzok. Alebo na to môžete ísť opačne a dobýjať reštaurácie s michelinskou hviezdou. Samozrejme - v prípade, že vám to peňaženka dovolí.

Ak vás trápia obavy zo škrobenej atmosféry a meravého čašníka, ktorý s vami začne konverzovať po francúzsky, môžete zostať pokojní. „Kodanská Noma je považovaná za jednu z najlepších reštaurácií na svete, no ‚snobáreň‘ to rozhodne nie je,“ hovorí Ivica, ktorá sa tam vybrala spolu s partnerom. „Čašník s nami familiárne konverzoval a keď sme nerozumeli všetkým slovíčkam, pomohol si on-line prekladačom. Dokonca sa pokúsil povedať slovo „lišajník“ v slovenčine,“ spomína Ivica.

„Najlepším zážitkom však bola samotná večera. Najskôr nás čašník upozornil na nenápadnú vázu na stole a poprial nám dobrú chuť. Vetvičky boli v skutočnosti jedlé, vyrobené z chleba, poprášeného lišajníkom. Alebo sme dostali redkvičku v kvetináči. Najskôr ju bolo treba vykopať, až potom zjesť spolu s „hlinou“.

Ide to aj za menej

Gurmánske zábavky niečo stoja, o tom niet pochýb. V Nome vás to bude stáť dvesto eur za dvadsaťchodové testovacie menu, no ak si objednáte aj wine-pairing, teda konkrétne víno ku každému chodu, prirátajte si 130 eur navyše. S priemerným platom a hypotékou na krku môžete ochutnať akurát tak spomínaný lišajník – a aj ten si musíte zoškriabať zo stromu sami.

Ako však prízvukuje Miro Pleško, záľuba v dobrom jedle stojí presne toľko, koľko ste ochotní zaplatiť. „Na michelinských hviezdach až tak nezáleží. Pre mňa sú oveľa dôležitejšie príjemné chvíle so známymi, ktoré strávime pri dobrom jedle a pití. A je jedno, či je to street food, alebo reštaurácia ospevovaná kritikmi.“

Na degustačné menu si rezervujte aj štyri hodiny

Cestovateľ a gurmán Miroslav Pleško rozpráva o tom, ako to chodí v michelinských reštauráciách.

Ľudia si svetoznáme podniky zvyčajne spájajú so škrobenou atmosférou a prísnym bontónom. Je to naozaj tak?

Väčšinou to neplatí, no záleží aj na počte hviezdičiek a koncepte, pre ktorý sa daný podnik rozhodne, takže aj preto je fajn, ak si vopred prečítate recenzie na internete. V reštauráciách s jednou hviezdičkou býva atmosféra uvoľnená a nie je potrebný žiadny špeciálny dress code. Nedávno som bol napríklad v Harwood Arms v londýnskej Chelsea, ktorý je jediným gastro pubom oceneným michelinskou hviezdou. Je to vlastne bar, kde si dáte po práci čapované pivo alebo pohár vína a na jedálnom lístku majú štyri až päť jednoduchých jedál.

Treba si návštevu vopred rezervovať?

Určite, a obzvlášť v Londýne, kde aj vychýrené podniky ponúkajú obedové menu za veľmi prijateľnú cenu. V reštaurácii Petrus, ktorá patrí Gordonovi Ramsayovi, zaplatíte napríklad okolo 30 až 35 libier za tri chody. Na večeru si dá väčšina ľudí tasting menu, teda akúsi ukážku toho, čo všetko kuchár dokáže vyčariť z rôznych ingrediencií. Často má viac než desať chodov a kým ochutnáte všetky, trvá to aj štyri hodiny.

A cena?

Zhruba od 50 do 120 eur za osobu, napríklad 50 eur zaplatíte v reštaurácii Hisop v Barcelone za deväť chodov. V michelinských podnikoch sú bežné aj amouse – bouche, teda pozornosti šéfkuchára. Počas celého večera dostanete štyri až päť maličkostí, ktorými sa vám šéfkuchár symbolicky poďakuje za návštevu a dá vám najavo, že si vás váži ako hosťa.

Čo by ste poradili gurmánom začiatočníkom, ktorí váhajú pred návštevou michelinskej reštaurácie?

Aby sa uvoľnili. V Bratislave je veľmi veľa drahých podnikov, ktoré síce nič výnimočne neponúkajú, pritom vás „privíta“ arogantná a povýšená obsluha. Toto sa vám vo vychýrených podnikoch v zahraničí rozhodne nestane.