Námorníčka Júlia Lorencovič: Na lodi neexistuje deň voľna

Čím všetkým si musí človek prejsť, aby sa prepracoval až na post navigačného dôstojníka? Začína pri umývaní podlahy?

Možno to znie ako klišé, ale skutočne začína pri umývaní a lakovaní paluby. Musí si prejsť úplne všetkým. Moja cesta na túto pozíciu bola trochu iná, ako je to zvyčajne u kadetov. Prerušila som štúdium manažmentu, aby som vycestovala do Anglicka a zlepšila si angličtinu. Tam som náhodou objavila knižku o práci na výletnej lodi. Začala som viac pátrať o tejto téme, lebo keď sa do niečoho pustím, len tak sa toho nevzdám. Napokon som sa dostala na loď ako čašníčka a neskôr som sa stala manažérkou reštaurácie. Po troch rokoch som sa zoznámila s kapitánom lode, ktorý ma zrazu vytiahol z môjho zabehaného cyklu, aby som sa prišla pozrieť na mostík. Mala som na sebe dlhé čierne oblečenie, motýlika a lodičky. Chytil do rúk môjho motýlika so slovami: Si pripravená vymeniť toto za montérky? Keď sme vošli na mostík, v okamihu zvážnel a otcovským tónom vyhlásil: No a tu sa chyby nerobia! Vtedy vo mne vzbudil obrovský rešpekt k tejto práci. Bol to pre mňa taký silný zážitok, že odvtedy som netúžila po inom, len sa venovať navigácii. Mala som len 24 rokov, myslela som, že to nie je možné, ale kapitán mi dal vtedy do hlavy veľkého chrobáka...

Napokon ste sa vybrali študovať námornú školu do Poľska. Neboli ste tam jediná žena?

Na začiatku štúdia sme boli tri dievčatá a zhruba sedemdesiat chlapcov. Dve spolužiačky po čase odišli, takže školu som končila ako jediná žena. Keď študujete za navigačného dôstojníka, musíte zvládnuť veľa matematiky a fyziky, možno aj preto sa veľmi málo žien ťahá takouto cestou.

A čo výnimočné orientačné schopnosti?

Určite, tie sú tiež potrebné. Mám kamarátku, ktorá hovorí, že sa stratí aj s GPS navigáciou (smiech), tvrdí, že ja som presný opak. Na lodi si človek musí vedieť predstaviť trasu v hlave, pretože na radaroch máme rôzne vyobrazenia elektronických máp.

Ako to vyzerá na kapitánskom mostíku?

Funguje to tak, že prvý a druhý dôstojník navigujú loď, kapitán nie je ten, kto ju fyzicky riadi. On prichádza robiť len takzvané manévre, predovšetkým keď odchádzame z prístavu, alebo doň vchádzame. Hlavný navigátor, teda prvý dôstojník, je akoby zástupcom kapitána v kokpite, druhý dôstojník je koonavigátor. A potom sú ďalší navigátori. Na mostíku musia byť vždy dvaja. Aby sa predišlo nejakej ľudskej chybe, vždy keď chcem niečo urobiť, napríklad zmenu kurzu alebo zvýšiť rýchlosť, najprv svoj zámer vyslovím nahlas a môj koonavigátor to musí odsúhlasiť tak, že nahlas zopakuje, čo chcem urobiť. Na to mu musím odpovedať ešte „áno“, až potom môžem danú vec vykonať. Náš tím je zložený z mnohých národností, každý má v angličtine iný prízvuk, pre nikoho z nás to nie je materinský jazyk, preto je dôležité, aby sme sa správne porozumeli. Je absolútne neprípustné, aby sme si niečo domýšľali. Inak sa ma koonavigátor spýta aj štyrikrát. Na mostíku teda vyzeráme ako papagáje, navyše všetko musíme vyslovovať nahlas a zreteľne, pretože nás nahráva čierna skrinka. Keď k nám niekto príde na návštevu, musí mu to pripadať zvláštne, lebo sedíme vedľa seba a kričíme tak, že nás počuť až na druhý koniec miestnosti.

V kokpite spolu trávite mnoho hodín, nechytá vás ponorka?

Musíme to vedieť nejako odfiltrovať. Nie je nutné, aby sme spolu stále komunikovali. Ale každý vie o každom prakticky všetko, lebo sme spolu každý deň, tak rozoberáme aj súkromné veci. Rozprávame často o všetkom a ničom. Ale čo sa týka navigácie, vtedy ako keby nás niekto prepol do iného módu. Na mostíku sme vždy dvaja, pričom jeden sa venuje len navigácii. Vtedy musím filtrovať všetky telefóny, alarmy a sústrediť sa len na riadenie lode. Zároveň však musím vedieť rozpoznať podľa sluchu, ktorý alarm sa týka navigácie.

Kto má prednosť, keď sa lode križujú?

Vedľajšie a hlavné cesty síce na mori nemáme, ale vieme, kto z akej strany a pod akým uhlom musí dať prednosť a vyhnúť sa tomu druhému. Ľudia často nevedia pochopiť, ako môžu do seba nabúrať dve lode, keď oceán je taký veľký. Dnešná éra GPS navigácií je nebezpečná v tom, že každý sa snaží nasledovať tú najkratšiu a najpohodlnejšiu cestu. To znamená, že z Európy do Ameriky je v skutočnosti len pár trás, ktorými lode prednostne plávajú. A tak sa stane, že na otvorenom Atlantiku idú zrazu dve priamo oproti sebe...

Na lodi však môže byť pekne stresujúce aj „obyčajné“ rozbúrené more. Zažila som štvorhodinovú plavbu trajektom na ostrov Korzika, keď boli všetci naokolo zelení a čašníci rozdávali cestujúcim igelitové vrecká. Stretávate sa s takýmito situáciami často?

Našou úlohou je navigovať loď okrem iného tak, aby sme zabezpečili stabilitu lode a vyhli sa veľkému hojdaniu, aj keby sme si mali preto cestu nadísť. Väčšinou keď vidíte rozbúrené more, s veľkou loďou to ani nepohne, pretože je taká obrovská, že keď ide určitou rýchlosťou, vtedy sa upokojuje. Horšie sú „morské duny“, ktoré sa vytvárajú najmä vtedy, keď je búrka ďaleko na oceáne. Sú to veľmi dlhé vlny, ktoré majú sto, dvesto metrov a voľným okom si ich väčšinou človek ani nevšimne, loď sa však nakláňa zo strany na stranu. Nezabudnem na svoju prvú búrku na mori, myslím, že to bola dokonca najväčšia búrka, akú som zažila. Smerovali sme z Bahám na juh. Z Atlantiku sa na nás tlačila jedna búrka a popod ostrovy išla tropická búrka Oľga. Podľa satelitu sme si vyrátali, ako sa vyhnúť obom, lenže samozrejme, búrka vám neoznámi, že sa rozhodla zmeniť kurz a rýchlosť. Keď spomalí, zvýši svoju silu. A zrazu mierila priamo na nás. Vtedy na nás nepršalo zhora, ale zboku. Nakláňali sme sa tak, že všetky stoličky, čo boli na kolieskach, lietali zo strany na stranu.

Ako ste to zvládali?

Ľudia, ktorí spali na vrchných poschodiach v krajných kajutách, kde najviac cítiť hojdanie lode, povychádzali von a preniesli si vankúše a periny na recepciu. Tá bola dolu a uprostred, preto to tam hádzalo najmenej. Ležali na gaučoch a na zemi kade-tade. Trvalo štyri, päť hodín, kým opadla najväčšia búrka. Nikomu sa našťastie nič nestalo, teda keď nerátam to, že zopár ľudí bolo dehydrovaných z vracania. Trošku som sa obávala, ale čo všetko sa mohlo stať, som si uvedomila až potom. Bola som v kokpite a nemala som čas premýšľať nad tým, či mi je zle, alebo nie. Prišiel za mnou kapitán, postavil sa za mňa a povedal, že ak sa necítim dobre, aby som mu to okamžite povedala a vymení sa so mnou.

Nie je morská choroba hlavne o psychike?

Áno, presne, zaujímavé je, že často postihne najväčších chlapov, u ktorých by ste to nečakali. Práve tí sú prví, ktorí utekajú hľadať nejaké voľné vedro. Stalo sa mi tiež, že prišla za mnou pani, že potrebuje okamžite tabletky na morskú chorobu, lebo jej je už zle. Ale v skutočnosti sme ešte neodplávali z prístavu. Ďalší raz sa ma pasažierka spýtala, kedy už odchádzame na more, aby si mohla dať tabletku proti nevoľnosti, lebo bude určite počas plavby vracať. Nezabudnem, aká bola šokovaná, keď som jej prezradila, že sme na mori už štyri hodiny a sme ďaleko od brehu (smiech). Plavba bola taká pokojná, že si to ani nevšimla. Skutočne, niekedy ľudia ani necítia, že sa hýbeme.

Na lodi pracujete už dvanásť rokov, pred vami je v kariére ešte jeden stupienok – kapitánka. Máte také ambície?

Uvidíme, pretože momentálne by sme si chceli s manželom založiť rodinu, to je pre mňa prioritou.

Rodinný a námornícky život zrejme nejdú veľmi dokopy, však?

Pre ženu sa tieto dve veci veľmi nedajú spojiť, pretože pracujeme denné a nočné služby, na lodi neexistuje deň voľna, robí sa sedem dní v týždni. V súčasnosti chodím na more ako prvá dôstojníčka na tri mesiace, potom mám tri mesiace voľno. Prvé kontrakty som však mala dlhšie – osem- až desaťmesačné, tiež bez dňa voľna, takže to bola celkom „makačka“. Je dosť možné, že teraz chvíľu ostanem na súši. Aj preto som si nedávno otvorila cestovnú agentúru, chceli by sme aj našim ľuďom dať príležitosť, aby zistili, aké je to dovolenkovať na obrovskej výletnej lodi, ktorá vyzerá ako malé mestečko, máte tam úplne všetko. Slováci majú často pocit, že takéto dovolenky sú určené len pre horných desaťtisíc, ale nie je to celkom tak.

Predpokladám, že vaša vysnívaná dovolenka asi nie je na lodi...

Pre mňa je dovolenka, keď prídem domov, som s rodinou a kamarátmi. Na mori mi neraz chýba taký úplne bežný život – prať, variť, pozrieť si večer telku a popritom žehliť. Ale práve toto leto som bola prvýkrát po dvanástich rokoch, čo pracujem na mori, na dovolenke na lodi. Išli sme s manželom a svokrovcami na Aljašku. Napriek tomu, že som tam už bola viackrát pracovne, bol to neuveriteľne krásny zážitok.

Júlia Lorencovič (32) – pochádza z Košíc, v súčasnosti žije v Malackách. Vyštudovala Námornú školu v poľskej Gdyni a ešte počas štúdia sa stala druhým palubným dôstojníkom. V roku 2010 dosiahla funkciu prvého navigačného dôstojníka na tretej najväčšej výletnej lodi na svete – M. S. Norwegian Epic. Okrem toho zastáva na lodi aj pozíciu prvého dôstojníka bezpečnosti, takže má na starosti všetko od záchranných viest až po člny. Keď nie je práve na mori, prednáša odbornú angličtinu na Námornej škole v Bratislave. V súčasnosti sa venuje tiež cestovnej agentúre JL Navigátor, ktorú si založila.