Poetka Mila Haugová: Neviem žiť v citovej pretvárke

Z okna sa rozliehali velikáni svetovej klasiky. O chvíľu sa vyklonila aj známa tvár a veselo nám hodila kľúče od brány. Byt bol už otvorený a zatiaľ čo nám poetka chystala koláče, obdivovali sme rozkošné nástenné fresky, o ktoré sa zjavne postarala štvorr

(Zdroj: Petra Bošanská)

Prisnila sa vám niekedy báseň?

Veľakrát a pre každý prípad mám na nočnom stolíku vždy pripravený zápisník a pero. Raz sa mi napríklad snívalo o mame, starej mame a mne, ako spolu kráčame po prašnej ceste. Všetky sme v bielom a spočiatku ideme spolu, no stará mama čoraz viac zaostáva, až sa napokon stratí v diaľke. Tento výjav som prebásnila sama, ale niekedy sa mi v sne objavia aj hotové verše.

A čo každodenný život? Dokáže vás inšpirovať aj ten?

Dobrá báseň väčšinou potrebuje čas, aby dozrela. Ak ma niečo inšpiruje, najskôr si to zapíšem do svojho denníka a po čase možno vzniknú z mojich zápiskov verše. Je však pravda, že niekoľkokrát prišla báseň aj celkom nečakane, najčastejšie po silnom zážitku. Stalo sa mi to napríklad na koncerte slávneho ruského huslistu Davida Oistracha a jeho syna Igora, kde hrali Koncert pre dvoje huslí od Bacha. Cez prestávku som odbehla do foyera a na bulletin som zapísala báseň, ktorú som nazvala Huslista Marca Chagalla. Tá báseň zostala takmer bez opráv, doslova som ju vydýchla, akoby do mňa udrel maličký blesk.

Vedia vaši blízki, že práve premýšľate o veršoch a treba vás nechať na pokoji?

Ó nie, nevyžadujem nijaké zvláštne zaobchádzanie! Viete, som skôr večerný a nočný typ, takže väčšinou tvorím až vtedy, keď všetci spia. Ale keď ešte žila moja mamička a trávila som s ňou veľa času v Zajačej doline, sem-tam som sa zavrela do izby a niečo som si písala. Maminka začala o polhodinu vyklopávať na dvere a pýtať sa, čo tam toľko robím, veď moje básne sú predsa krátke (smiech).

Je pre vás písanie aj určitou terapiou?

Neviem, či by som to nazvala práve takto, pretože slovo terapia mi evokuje liečbu a ja sa necítim chorá. Ale v angličtine existuje krásny názov – confessional poetry, teda vlastne poézia, ktorá je zároveň spoveďou. Skôr sa uvoľním pri písaní denníka, no keď naozaj trpím, aj to ide bokom. Napríklad keď zomrel môj životný partner, tak som tri mesiace nemohla siahnuť po pere. Podobne to bolo aj pri smrti mojej mamičky, v ten deň som sa zmohla len na strohý suchý zápis do denníka. Našťastie, radosť sa dá spracovať omnoho skôr než žiaľ, pri narodení vnučky stačili dva týždne – a už bola hotová báseň.

Akou ste starou mamou?

To nech posúdia moja vnučka a dcéra, ale ak je niekto, kto ma vie odpútať od neodkladnej práce, tak je to práve Aimeé. Čoraz viac si uvedomujem, že pokračovaním vlastného života nie sú ani tak deti ako skôr vnúčatá. S vlastnými potomkami prežijeme pomerne dlhý čas, ale Aimeé bude žiť vo svete, kde už ja nebudem. Ktovie, aký bude mať vzťah k literatúre, či bude mať rada hudbu, alebo ako prijme to, čo som pre ňu zachovala, napríklad záhradu alebo knihy. Či pre ňu bude niečo znamenať album so starými fotkami, či si trebárs niekedy povie - aha, tento kus nábytku patril mojej starej mame.

rozhovor

Vy sama ste po kom zdedili literárne nadanie?

Ktovie, možno po starej mame z maminej strany, ktorá žila so starým otcom v maďarskom Jászapáti a zvykli si s mojou mamou posielať siahodlhé listy. Stará mama vedela úžasne písať, keď jej zomrel syn, poslala deväť listov, v ktorých si vylievala zúfalstvo. Použila takmer biblickú dikciu, obsahovo boli všetky rovnaké, no napísané zakaždým inak – v jednom z nich plakala, v druhom zasa hrešila Boha za to, že dovolil, aby jej milovaný syn zomrel skôr než ona. Moja mama zasa písala poviedky do školského časopisu, po otcovi sa našiel zošitok básní z mladosti. Vyrastali sme uprostred kníh, vždy na Vianoce alebo na narodeniny pribudli ďalšie, takže som celé detstvo a mladosť len čítala a čítala.

Napriek takejto tvorivej atmosfére ste išli študovať agronómiu.

Chcela som študovať nemčinu, slovenčinu a estetiku, ale nešlo to, pretože otecko bol politickým väzňom. Tak sa ma rodičia aspoň pokúsili dostať na Vysokú školu poľnohospodársku do Nitry, kde mal otec nejaké známosti ešte zo študentských čias.

Keď to spätne zhodnotíte, dala vám niečo škola?

Ale áno, mala som veľmi rada biológiu a botaniku, doteraz si pamätám latinské názvy rastlín, ktoré aj využívam v básniach. Odjakživa mám blízko k prírode, možno aj preto, že sme s rodičmi bývali na vidieku. A tak je to doteraz - vždy, keď si potrebujem upokojiť myšlienky, odcestujem do Zajačej doliny a hneď mám dušu na mieste. Aj zajtra sa tam chystám.

rozhovor2.jpg

Aké tam máte plány?

Tridsaťpäť dní tam nepršalo, takže budeme polievať. A čaká nás oberanie hrušiek, zaváranie, chceme nasadiť jahody, párkrát sa pôjdeme okúpať na kúpalisko do Santovky, plánujem dokončiť knihu. A večer sa budeme určite pozerať na padajúce lietavice - perseidy.

O čom budú vaše nové básne?

Zbierka Cetonia aurata bude o plynutí času, o sile aj krehkosti vzťahov muža a ženy, o mojej záhrade, stromoch, rastlinách. O bolesti aj kráse každého skutočne prežívaného okamihu života. A tiež o miznutí a nachádzaní lásky.

Vaša poézia je veľmi intímna. Nie je to niekedy náročné odhaliť svoje najhlbšie vnútro a vystaviť sa napospas verejnosti?

Ak by som s tým mala problém, nesmela by som sa nazývať poetkou. Ja jednoducho musím ísť až po tie najzadnejšie hranice a čerpať zo svojej hlbokej osobnej, rodinnej, vzťahovej, ale aj erotickej skúsenosti, inak by som mala pocit, že je moja poézia plochá a jednorozmerná. Ale viete čo je zaujímavé? Recenzenti a literárni kritici už o mne toho popísali veľa, ale doteraz sa žiadny z nich ani náznakom nedotkol erotiky v mojich básňach, táto téma zostáva nepovšimnutá.

Máte tušenie prečo?

Možno je im to nepríjemné, možno z toho majú strach. Ale aj samotní spisovatelia akoby sa báli, erotika sa vlastne objavuje len v ženskej poézii. Mužská poézia je oveľa menej odvážna, dokonca sa mi zdá, že aj próza. Hlboký, krásny erotický vzťah medzi mužom a ženou v nej nenájdete.

Spisovatelia mávajú svoje múzy. Máte aj vy svojich „múzov“?

Ale áno a všetkých ich nájdete v básniach. Dokonca tam nie sú ani inkognito, pretože moje zbierky majú vždy venovanie s konkrétnym mužským menom. Viete, ak ma chce niekto prijať ako partnerku a zároveň ako poetku, musí s týmto rizikom rátať (úsmev).

rozhovor1.jpg

Nestretli ste sa s výčitkami, že ste zverejnili niečo, čo ste nemali?

To nie, ale na druhej strane, nikdy, ale naozaj nikdy sa do mojich básní nedostali žiadne nenávistné tóny a výčitky. Nech už vzťah dopadol akokoľvek, treba nechať čas, aby zahojil všetky rany, a zobrať si zo skúsenosti len pozitíva. Samozrejme, čo bolelo, zabolí aj po rokoch. Akurát tú ranu prikrýva jemná jazva, takže to nie je také bolestivé ako kedysi.

Môže si poetka dovoliť neštandardný alebo extravagantný životný štýl len preto, že je poetkou?

Ak máte na mysli bohémsky život spojený s pitím a hýrením, tak to nie. Dokonca aj vtedy, keď som bola mladá, prišla som domov vždy posledným autobusom (smiech). Moja „licencia poetky“ sa skôr prejavila v citovom živote. Neviem, či je to práve extravagancia, ale väčšinou som si žila po svojom a nerobila si veľa z rečí iných. V našej rodine som bola prvá, ktorá sa rozviedla a vykročila tak z radu žien v našej rodine, a je pravda, že som tým svojich rodičov aj veľmi zarmútila. Ja som však cítila, že to tak urobiť musím, pretože neviem žiť v pretvárke. Básnik Rilke to povedal nádherne: „Si tu len raz, jedine a neodvolateľne.“ Treba sa len rozhodnúť a prebrať za to zodpovednosť. So všetkými bolesťami, uvoľnením aj slobodou, ktorá z toho vyplýva.

rozhovor3.jpg

Mila Haugová (71) – narodila sa v Budapešti, vyrastala na Podkarpatskej Rusi, vo Vrábľoch, v Nitre, Topoľčiankach a v Zajačej doline pri Leviciach. Promovala na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a krátko pôsobila ako agronómka, neskôr učila na základnej aj strednej škole, v rokoch 1985 - 1996 pracovala ako redaktorka v literárnom časopise Romboid. Knižne debutovala v roku 1980 zbierkou básní Hrdzavá hlina, odvtedy vydala viac ako dvadsať básnických zbierok a knihu pamätí Zrkadlo dovnútra. Okrem vlastnej tvorby sa venuje aj prekladom cudzojazyčnej poézie. Má dcéru Elvíru a vnučku Aimeé, žije a tvorí v bratislavskej Dúbravke a Zajačej doline.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  6. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  9. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  10. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 665
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 6 904
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 213
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 155
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 5 748
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 536
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 756
  8. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 4 381
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 994
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 2 760

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

21. výročie vraždy Róberta Remiáša si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti, ktorí organizovali Veľký protikorupčný pochod.

Neprehliadnite tiež

Nepočujúcemu môže tlmočník zachrániť rodinu, dokonca aj život

Milena Fabšičová (29) je tlmočníčkou posunkového jazyka, ktorý považuje za svoj materinský. Väčšina jej rodiny je nepočujúca.

Jej syn je dcéra: Američanka prijala zmenu 4-ročného syna na dievča

Je kresťanka a republikánka. Najviac sa obávala, čo si o nej pomyslia ostatní.

Nové trendy pre svadobné šaty? Čipka a odhalené ramená

Inšpiráciu pre budúce nevesty priniesol Týždeň svadobnej módy v New Yorku.

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

V sobotu, 29. apríla, nájdete v stánkoch rozhovor s Máriou Leitnerovou, jednou z dobrovoľníkov Teach for Slovakia a omnoho viac.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop