Zuzana Zacharová: Na architektúre vnímam najviac atmosféru

Vaše meno je späté najmä s industriálnymi stavbami. Ako ste sa dostali k takémuto typu zákazok?

Celé to začalo budovou Design Factory a tým, že sme hľadali sídlo pre našu firmu. V jednej schátranej továrni sme mali prenajaté skladové priestory a postupne sme si začali všímať, že ide o krásnu budovu, plnú zaujímavých stôp zaniknutej výroby. Boli tam napríklad staré „cvakačky“ pri vchode, ventily, potrubia a zväzky káblov - a toto všetko nás natoľko očarilo, že sme si celú továreň prenajali, zrekonštruovali a urobili z nej sídlo. Onedlho prišla ďalšia zákazka na opravu starej rozvodne a postupne sme sa dostali do povedomia ako odborníci na industriálne priestory.

Odhalili ste niečo zaujímavé z histórie stavieb, ktoré ste rekonštruovali?

Minulosť Design Factory nie je veľmi zaujímavá. Je to bývalá stavomontážna hala, neskôr to bola dielňa na opravu elektrického vedenia, dočasne garáž. Nie je pamiatkovo chránená, na rozdiel od takej Elektrárne Piešťany, ktorú práve rekonštruujeme. To je nádherná stará dáma, narodila sa v roku 1906 a na jej výstavbu vraj kedysi prispeli sami obyvatelia Piešťan tak, že si každý kúpil jednu tehlu. Ale podľa mňa nie je dôležité, či je budova pamiatkou alebo nie. Ide o to, že v nej objavíte hodnotu, že jej dáte novú šancu na život a nezbúrate ju.

Architektúra a industriál – tieto záležitosti sú u nás stále vnímané ako mužské. Ako sa vo svojej profesii cítite?

Čo si budeme navrávať, architektúra a stavarina sú mužským svetom. Vnímam to napríklad aj pri organizovaní ceny za architektúru CE.ZA.AR, kde medzi nominovanými prebleskne ženské meno len zriedka. Ale chápem to. Ako žena musíte na stavbe čeliť oveľa väčšiemu tlaku, než vaši mužskí kolegovia.

To mi musíte vysvetliť.

Myslím si, že ženy majú väčšiu tendenciu ustúpiť a vyhnúť sa prípadným konfliktom. Lenže vy si musíte svoj projekt obhájiť pred investorom, stavebnými inžiniermi, profesistami, pričom každý chce niečo meniť. Potom prídete na stavbu, kde sa stretnete so stavbyvedúcim. Ten sa na vás pozrie a vidí, že ste žena, nedajbože blondína a nedajbože mladá a neskúsená. Takže to na vás skúša rôznymi argumentmi, že to technicky nejde, že je to nereálne, že je to hlúposť a že to treba urobiť inak.

Znamená to, že si treba vedieť dupnúť?

Musíte byť dôsledná, neustále chodiť na stavbu a trvať na svojom, argumentovať. Ale hlavne - musíte si vopred naštudovať praktickú stránku veci. Pretože tí chlapi vás prevalcujú, povedia vám tisíc „lepších“ riešení.

Vás už ale určite rešpektujú, nie?

Áno, mám už na to roky (smiech).

Narážala som skôr na vaše skúsenosti. Lenže aj vy ste nejako začínali – nerozplakali ste sa trebárs na stavbe?

Prosím vás, toto nedávajte do nadpisu, ale na stavbe zásadne neplačem! No je pravda, že medziľudské vzťahy ma v práci vedia potrápiť. Často som prítomná pri ostrých debatách, ktoré sú pre ženu veľmi nepríjemné. Muži si radšej všetko povedia nahlas, vecne a natvrdo. Potom prídu domov a nechajú to za dverami. U mňa takéto veci doznievajú omnoho dlhšie, špekulujem nad nimi dlho do noci.

Otázka je, či nabrať hrošiu kožu, alebo zostať sama sebou.

Veď to. Ale myslím si, že v našej firme mužsko-ženský model funguje a vzájomne sa veľmi dopĺňame. Môj spoločník zastáva skôr racionálnu a praktickú stránku, ja tú intuitívnu a možno sa viac zameriavam na vzťahy.

Ako sa vlastne stalo, že sa zo sídla vašej firmy stala vychytená kultúrna inštitúcia?

Sami sme boli prekvapení. S Design Factory sme spočiatku nemali vysoké ciele, chceli sme len showroom nábytku, ateliér, zasadačku a zopár kancelárií. Dokončili sme rekonštrukciu, zadívali sa okolo seba a zrazu sme si uvedomili, aké sú tie naše priestory veľkolepé. Zorganizovali sme otvárací večierok s kultúrnym programom a hostia sa začali spontánne zaujímať o prenájom na rôzne akcie. Najskôr sme poskytovali len priestor, potom sme nabrali odvahu a rozbehli sme vlastné kultúrne projekty.

Musí to byť zaujímavé, stretávať sa s významnými ľuďmi, ktorí u vás vystavujú. Najmä pri architektoch asi treba špekulovať nad tým, kde ich ubytujete, či nie?

Ak na projekte spolupracujeme napríklad s veľvyslanectvom, zvyčajne sa postarajú o hosťa oni. Keď je projekt v našej réžii, je to na nás. Dobré ohlasy sme mali napríklad na hotel Devín, ktorý je pre ľudí zo západu tak trochu retro. Raz sme ubytovali hostí v hoteli Kyjev a zožali sme obrovský úspech. Niekedy urobíme aj malú exkurziu po zaujímavých stavbách, no postupne sme pochopili, že sa modernou architektúrou nezavďačíme. Ich zaujímajú úplne iné veci.

Ktoré?

U nás sa vždy snažíme doťahovať na zahraničie, neustále si listujeme zahraničné časopisy a túžime po niečom bombastickom, hypermodernom. Pritom globálny štýl je niečo, čo vidia v každej krajine.

Na čo by sme sa teda mali orientovať?

Keď si pozriete napríklad projekty rodinných domov nórskeho architekta Einara Jarmunda, tak uvidíte, že je to niečo úplne iné. Niečo, čo nevychádza z lesklých časopisov, ale z autora samého, životného štýlu obyvateľa domu, danej lokality, prírody a tradícií. Na Slovensku akoby sme zabudli na svoju minulosť.

Čím to bude?

Neviem, možno aj chronickým nedostatkom peňazí a času. Ak nedostanete poriadne zaplatené, nemôžete projektu venovať dostatočne dlhý čas a prejsť si celým tvorivým procesom, na ktorý sú zvyknutí v zahraničí. Mali sme tu napríklad špičkový nórsky ateliér Olava Kristoffersena, ktorý pracoval na dome pre sociálne slabé rodiny. Tí architekti si mohli dovoliť pol roka analyzovať jediný čiastkový problém.

Čím sa zaoberali?

Niekoľko mesiacov sa zamýšľali nad tým, aký bude mať obyvateľ bytu výhľad, keď ráno vstane, aby ho to pozitívne naštartovalo do nového dňa. Materskú škôlku navrhovali tak, že si čupli, aby videli svet z pohľadu detí. Krpci tam majú dokonca maličkú miestnosť s drobnými dverami, cez ktoré sa nezmestí žiadny dospelý a tak si tam musia sami poupratovať. Architektúra má strašne veľkú moc, no dá sa ňou aj veľa pokaziť. Zlou stavbou dokážete niekomu vytvoriť aj trvalú neurózu, čo sa u nás programovo darí (smiech).

Aká je podľa vás dobrá stavba?

Najviac si cením celkovú atmosféru, nielen hmotu a konštrukciu. Dobrá architektúra nemusí byť bombastická a ohurujúca – môže byť celkom prirodzená a skromná, no cítite sa v nej dobre a máte pocit, že na dané miesto jednoducho patrí.

Prejdime od veľkých stavieb k scénam, ktoré tvoríte pre divadlo Meteorit. Nie je takáto práca oproti „skutočnej“ architektúre iba zábavkou?

Scénografia je skvelá v tom, že s minimálnymi prostriedkami dosiahnete maximálny efekt a potrebnú atmosféru. V architektúre vás to stojí kopu peňazí, tu vám stačí dosiahnuť vhodnú ilúziu, použiť len náznaky, hudbu a svetlo. Dokonca veľakrát platí, že čím je rozpočet menší, tým je lepší výsledok.

Neláka vás zahrať si v niektorom predstavení?

Ale áno! Šancu som dostala pred dvoma rokmi, keď mi režisér Róbert Csontos ponúkol úlohu Perinbaby a ja som viac-menej z recesie súhlasila. Neskôr som občas robila záskok v hre Monológy vagíny a napokon prišla rola Grety Garbo v Kabarete na jednu noc.

Čo hovoria na vašu hereckú kariéru dcéry Viktória a Natália?

Väčšinou ma pochvália štýlom: „Super mami, dobre si to dala.... a kedy prídeš domov?“ (smiech)

Tejto otrepanej otázke som sa doteraz vždy vyhla, ale vás sa musím spýtať – ako to všetko stíhate?

Mám šťastie, že robím s dobrým tímom na dobrých projektoch, takže mi to energiu neberie, skôr naopak. A keď sa niečo nepodarí, napríklad nezoženieme financie, nemíňame čas na frflanie, otrasieme sa a ideme ďalej.

Zuzana Zacharová (45) vyštudovala katedru dizajnu na Fakulte architektúry STU a od roku 2002 pôsobí v spoločnosti ADOM. M STUDIO. K jej najvýznamnejším projektom patrí budova Design Factory v Bratislave, ktorú zrekonštruovala s kolegami Martinom Paškom a Zoranom Michalčákom, za čo si vyslúžili cenu Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR 2007 v kategórii Rekonštrukcie. V Design Factory pôsobí dodnes – na hornom podlaží má s kolegom Martinom Paškom architektonickú firmu, na prízemí organizujú kultúrne akcie. Od roku 2011 spoločne prevádzkujú aj industriálny priestor Refinery Gallery v bratislavskom Vlčom hrdle. Popritom stíha prácu v divadle Meteorit, pre ktoré vytvára scény. Má dve dcéry, dvadsaťročnú Viktóriu a trinásťročnú Natáliu.