Dočítala som sa, že len päť až desať percent ľudí vie v prípade potreby poskytnúť prvú pomoc, čím to je?
Je to pravda, úroveň vedomostí o prvej pomoci u nás nie je vysoká. Možno je to aj tým, že ľudia nepociťujú potrebu oboznámiť sa s ňou, kým sú zdraví a nič im nie je. Ale hneď ako sa sami stretnú so situáciou, keď treba poskytnúť prvú pomoc, ich názor sa zmení. Potom nás vyhľadajú, aby sa naučili pomôcť, a rozprávajú svoje zážitky, čo ich k tomu viedlo. Pre mňa bolo veľmi inšpirujúce, keď som sa stretla na kongrese so záchranármi z Nórska. Oni sú hrdí na to, že v ich krajine vedia takmer všetci poskytovať prvú pomoc, pre nich je to samozrejmá, prirodzená vec. Táto vedomosť je skutočne veľmi dôležitá, lebo keď prídeme na miesto, kde pred nami nikto neposkytol prvú pomoc, zranený má oveľa menšiu, prípadne žiadnu šancu, že ho dokážeme zachrániť.
Spomínate si ešte na svoj prvý záchranársky výjazd?
Pamätám si len na to, že sa mi silno rozbúchalo srdce, čo je prirodzená reakcia na stresovú situáciu. Už presne neviem, o aký prípad išlo. Ešte nejaký čas som pri každom nástupe na výjazd horúčkovito premýšľala, čo a ako budem riešiť, adrenalín vo mne pracoval. Časom sa však človek natrénuje a dnes mi už začiatok výjazdu nepripadá ako stresový moment. Ale aj v súčasnosti sú chvíle, pred ktorými mám rešpekt ako napríklad smrť dieťaťa alebo veľký počet zranených.
Povolanie lekár – záchranár vraj nie je v lekárskej obci veľmi populárne.
Určite, je to málo lukratívny odbor, aktívnych záchranárov je veľmi málo. Ale tí, ktorí sa mu venujú, sú mu oddaní. Našťastie sa stále nájdu nejakí entuziastickí nadšenci, ktorí sú schopní a ochotní vždy a za každých okolností pomáhať všetkým bez rozdielu. Niekedy premýšľam, ako som mohla všetko stíhať, keď som mala okrem nočných a denných služieb aj rodinu, dve deti. Keď už moje dcéry odrástli, raz mi jedna z nich povedala, mami, veď ty si bola stále v práci. Vtedy som si uvedomila, že som deťom zrejme chýbala, ale o to viac som si cenila každú voľnú chvíľu, ktorú som s nimi trávila doma. Teraz sa snažím vynahradiť si čas, ktorý som nemohla venovať deťom tým, že som viac so svojimi vnučkami.
Máte počas práce v urgentnej medicíne chvíle, keď cítite, že potrebujete urgentne vypnúť?
Určite, spomínam si na výjazd, keď sme išli k dvom topiacim sa ľuďom. Na mieste, kde bol uprostred rieky pôvodne ostrov, boli chytať ryby otec so synom. Ale keďže z elektrárne vypúšťali vodu, prišla veľká nárazová vlna a oni sa nestihli vrátiť na breh. Boli uväznení uprostred rieky, preto volali o pomoc. Prúd vody bol taký silný, že sa tam takmer utopili aj hasiči, ktorí ich chceli zachrániť. V tom čase sme ešte nemali vrtuľníky s možnosťou zlaňovania, takže sme boli bezmocní. Tí dvaja sa od vysilenia už neudržali a zobral ich prúd vody. Vtedy som si zobrala niekoľko dní dovolenky, aby som sa zotavila. Tá obrovská bezmocnosť, že sme im nedokázali nijako pomôcť, hoci boli ešte živí, bola strašná.
Kto rozhoduje o tom, či idete do akcie, alebo radšej vyčkáte pre vlastnú bezpečnosť?
Keď máme trojčlenný tím, kde je lekár, záchranár a vodič, za bezpečnosť posádky zodpovedá lekár. V dvojčlennom tíme bez lekára rozhoduje záchranár. Vždy prvá vec, ktorá sa posudzuje po príchode na miesto, je hľadisko bezpečnosti. Ak nám hrozí reálne nebezpečenstvo, vyžiadame si asistenciu polície. Ale nie vždy sa to dá. Pamätám si na výjazd, keď sme išli k streľbe v rodinnom dome, údajne tam boli nejakí mŕtvi. Keď sme prišli na miesto, nevedeli sme, či je agresor ešte v dome. Čakal nás jeden z príbuzných, ktorý nám povedal, že tam niekto veľmi krváca a potrebuje rýchlu pomoc.
Ako ste to riešili?
Po rýchlom zhodnotení sme sa rozhodli, že do akcie pôjdeme a vošli dnu. Keby sme čakali na policajtov, tak suseda, ktorá bola vážne zranená, by zrejme nedopadla dobre. Napokon sme zistili, že páchateľ spôsobil aj sebe strelné zranenie hlavy a bol jedným z ťažko krvácajúcich. V takýchto prípadoch sa rozhodujeme podľa všeobecných pravidiel ohrozenia – čiže, paradoxne, ten, ktorý spôsobil zranenia, mal prednosť, jeho sme ošetrili ako prvého, lebo bol v najvážnejšom stave.
Predsa len, patríme k slabšiemu pohlaviu, čo robíte, ak natrafíte na agresívneho pacienta?
Nikdy nie som sama, naši vodiči sú väčšinou zdatní, sú to takí naši „bodyguardi“. Človek musí predovšetkým zachovať rozvahu a pokoj. Nezabudnem na prípad, ktorý vyzeral sprvu nevinne – išli sme k epileptičke, ktorá sa údajne dusila zvratkami. Našli sme ju bez známok života, ako jej pri nohách plakalo dvojročné dieťatko. Žiaľ, nepodarilo sa nám obnoviť jej životné funkcie, preto som išla oznámiť manželovi smutnú správu. Zrazu sa ku mne otočil s kuchynským nožom v ruke a vyhrážal sa, že ak ju neprivedieme k životu, tak odtiaľ živí neodídeme. Vtedy som bola mladučká lekárka, brala som to ako správanie v afekte – v ťažkej životnej situácii. Nepovažovala som to za reálnu hrozbu. Inštinktívne som zareagovala, že dobre, ale ak jej máme pomôcť, musíme ju previezť do nemocnice, hoci som vedela, že jej šanca na život je nulová. Vzápätí som ho poprosila o pomoc. Zamestnala som jeho ruky tým, že som ho zapojila do prenosu manželky do sanitky. Zachrániť sa nám ju nepodarilo. Pri vonkajšej obhliadke sme napokon objavili, že mala dve rezné rany na stehne a neskôr sa potvrdilo, že zomrela násilnou smrťou. Až potom som si uvedomila, že sme boli skutočne v ohrození života. Zhodou okolností mal tento príbeh aj pokračovanie. Zrejme pri amnestii sa tento človek dostal znova na slobodu. Išli sme na výjazd, kde po rodinnej hádke medzi príbuznými jeden rozpáral brucho druhému a ušiel. Po príchode na miesto som zistila, že dotyčného agresora už poznám z predchádzajúceho príbehu...
Ako sa potom dokážete vyrovnať s takýmito zážitkami?
V práci si vždy všetko vyrozprávame. Dlho o tom diskutujeme, dostaneme zo seba emócie, porozprávame sa, čo sme spravili dobre, prípadne ako to vylepšiť nabudúce, aby sme výjazd zvládli s väčšou istotou a bezpečnosťou. Najkrajší pocit je, keď sa po nejakom čase objaví pri vašich dverách niekto, koho ste zachránili. Príde sa poďakovať a podať vám ruku. Vtedy je to obrovská satisfakcia za množstvo neúspešných prípadov. Samozrejme, že ani my nevieme robiť zázraky, ale aj tých pár pekných momentov nás dobije na dlhé obdobie dopredu. Okrem toho dnes existujú aj rozličné psychologické techniky, ale na Slovensku, žiaľ, ešte takáto forma pomoci nie je systémovo zavedená, hoci by si to podľa mňa záchranári zaslúžili. Každý to potom riešime po svojom. Dôležité je, aby mal človek zázemie, kde môže zrelaxovať, aby si dobil baterky. Pre mňa sú to moje rozsiahle kvetinové záhony a záhrada, hudba, potulky prírodou, ale najmä rodina a blízki.
K vašim záľubám patria aj adrenalínové zážitky, nemáte dostatok adrenalínu v práci?
Možno to súvisí s tým, že som akčný človek a v živote si užívam mnohé situácie, ktoré sú pre mňa nové. Napríklad keď som bola ako medička na sústredení na Oravskej priehrade a bola tam možnosť vodného lyžovania, tak hoci som s ním nemala žiadnu skúsenosť, išla som do toho. Rovnako som ako vodáčka splavila viaceré slovenské rieky, sama riadila štvorkolku, skúsila let balónom alebo som išla bez brzdenia na bobovej dráhe. Zrejme aj preto som časť svojej kariéry venovala leteckému záchranárstvu. Nikdy som nepociťovala strach z výšok, skôr naopak. Milujem pohľad orla na zem. Ten pocit slobody a výhľad na obrovskú krásnu krajinu, v ktorej žijeme. Mojím snom je ešte skúsiť zoskok s padákom a potom uvidím, čo mi život ponúkne.
Anna Vargová (59) – pochádza z Martina, v súčasnosti žije v neďalekej obci Bystrička. Po skončení medicíny sa špecializovala v odbore anestéziológia a intenzívna medicína, tiež urgentná medicína a získala vedecký titul PhD. Svoje miesto našla na rôznych úrovniach vedenia nielen v záchranárstve, ale aj v leteckej záchrannej službe. V súčasnosti je primárkou pracoviska záchrannej zdravotnej služby v Univerzitnej nemocnici v Martine, kde aktívne pracuje aj ako anestéziologička. Okrem toho je pedagogičkou na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, autorkou a spoluautorkou niekoľkých vysokoškolských učebníc a mnohých odborných publikácií. Je tiež lektorkou kurzov prvej pomoci. Svoje skúsenosti zúročila tiež vo funkcii krajskej odborníčky pre urgentnú medicínu a medicínu katastrof pre Žilinský kraj a v posudkovej činnosti ako konzultantka Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. V tomto roku získala za svoju prácu ocenenie Zlatý záchranársky kríž za výnimočný prínos pre záchranárstvo.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
