Katarína Feldeková: Aj vážne veci sa dajú zvládnuť

Ste najmladšia z piatich detí Ľubomíra a Oľgy Feldekovcov. Aké to bolo vyrastať s takými výnimočnými rodičmi?

Ako najmladšia som bola najviac rozmaznávaná a som asi dodnes. Keďže nás bolo doma tak veľa, stále tam bolo veselo. Väčšinou sme so súrodencami behali po záhrade. Občas som si tam prerazila klincom nohu alebo sa mi ušla bitka od sestier, ale inak to bolo veľmi pekné detstvo. Rodičia nás nikdy nebili. Len otec nám robil prednášky o tom, čo máme a nemáme robiť. Dodnes neznášam, keď niekto rozoberá, čo som urobila a aké to má následky (smiech). Aby som to zhrnula – doma mi bolo vždy fajn, aj keď do školy som chodila nerada. Mala som zlé známky a cez prestávky ma šikanovali staršie spolužiačky. Asi som ich iritovala tým, že som bola dosť drzé dieťa.

Takže podľa vás je dobré mať veľkú rodinu?

Určite, aj keď ja mám len jedno dieťa a viac ani mať nechcem, lebo je to veľmi finančne aj časovo náročné. Človek len pracuje, aby uživil rodinu a potom na ňu nemá čas. Mať dnes veľa detí je podľa mňa luxus, ktorý si málokto môže dovoliť.

Ľudia vravia, že sa veľmi podobáte na svoju mamu. Aj vy si to myslíte?

Keď sa na seba pozriem do zrkadla tak nemám ten pocit, ale je pravda, že veľa ľudí si to myslí. Raz si ma s mamou dokonca jedna pani pomýlila. Bola som na ihrisku so svojou dcérkou Aničkou a s neterkou, keď sa pri mne pristavila. Oslovila ma: Prepáčte, vy ste pani Feldeková? Ja som jej na to odpovedala, že áno a ona na to: Aké sú tie vaše detičky zlaté, ale vy ste už viacnásobná babička, pravda? Koľko máte vnúčat? Vtedy mi docvaklo, že si ma pomýlila s mamou. Len neviem, či preto, že vyzerám tak staro ako ona, alebo ona tak mlado ako ja. Napokon som si povedala, že vezmem do úvahy tú druhú možnosť (smiech).

Veď máte pravdu. Málokto by uveril, že vaša mama oslávila tento rok sedemdesiatku. Ako to robí, že tak dobre vyzerá?

Vraví, že má na to svoj recept. Ráno si dá kávičku s cigaretkou, na obed čo ostalo od raňajok a na večeru čo ostalo od obeda.

Ako podľa vás ovplyvnilo bohémske umelecké prostredie, v ktorom ste dospievali, váš život?

Keďže rodičia boli vždy veľmi liberálni, nič u nás nebolo tabu. Zrejme aj preto je otcom mojej dcéry Róm, moja sestra sa vydala za Mexičana, ďalšia za Maďara a aj bratova manželka bola Maďarka. Vždy sme boli veľmi kozmopolitní a mali veľkú voľnosť. Keď sa naši sťahovali do Prahy, mala som sedemnásť a bola som čerstvo zaľúbená v Bratislave, takže som odmietla s nimi odísť. A tak, hoci s ťažkým srdcom, mi dovolili bývať samej. Malo to svoje výhody. Napríklad sa k nim nikdy nedostal list zo školy, kde bolo napísané, že blicujem a hrozí mi dvojka zo správania. Nechala som si ho totiž poslať na svoju bratislavskú adresu. Sama som ho otvorila, prečítala a potom si zaň sama sebe vynadala pred zrkadlom, čo veľmi pobavilo priateľa, ktorý ma pritom pozoroval.

Na konzervatóriu sa vám nepáčilo?

Niektoré predmety ma nebavili, takže som na ne nechodila. Napríklad taká nemčina. Musela som z nej robiť komisionálnu skúšku, na ktorú som sa foneticky naučila životopisy Goetheho, Schillera a Heineho. Vôbec som nevedela čo hovorím, nadrilovala som sa to od slova do slova z pásky, ktorú pre mňa nahrala moja švagriná, mimochodom výborná nemčinárka. Keď som to odrecitovala, učiteľka mi povedala: Vidíte Feldeková, keby ste sa takto učili tú nemčinu celé roky, tak dnes ste najlepšia. V tej chvíli som už nemala v hlave z toho, čo som jej recitovala, ani riadok. V tom momente som všetko zabudla.

Kedy ste sa začali zaujímať o šansóny?

Keď som mala pätnásť, otec mi priniesol preklad Milorda. Vystúpila som s ním na pražskom festivale Šansón na Vltave, na ktorý prišli viacerí známi umelci zo Slovenska. Predtým mi nikdy nenapadlo, že by som sa mala venovať práve spevu, skôr som inklinovala k herectvu. Otec ma však stále zahŕňal novými textami a notami, až napokon som zistila, že viac spievam ako hrám.

V šansónoch sa veľa spieva o láske. Aká bola vaša láska s mužom, s ktorým máte dieťa?

O Rómoch sa vraví, že sú veľmi emotívni, ale to som aj ja, takže v tomto smere nebol medzi nami rozdiel. Vlastne by som si ani neuvedomovala, že žijem s Rómom, keby mi to okolie stále nedávalo najavo. Pritom môj muž bol z kultivovanej hudobníckej rodiny, vždy pekne oblečený, navoňaný, všade chodil s husľami. A aj tak si pred ním ľudia v autobuse chytali kabelky. Alebo si ho vystriehli po vystúpení a zbili ho. Bolo to veľmi ponižujúce. Dnes, aj keď už spolu nežijeme, stále udržiavame kontakt, najmä kvôli Aničke. Mám veľmi pekný vzťah s bývalou svokrou, je to starostlivá a múdra pani, ktorej môžem dať kedykoľvek postrážiť dieťa. Dokonca sa dá povedať, že spolu lepšie vychádzame ako s bývalým mužom.

Váš spevácky prejav je veľmi emotívny. Kedy ste si na sebe všimli, že reagujete citlivejšie ako väčšina ľudí?

Moje šansóny sú podľa mňa preto také pôsobivé, že texty, ktoré píše otec, sú napriek tomu, že už má sedemdesiatsedem rokov, veľmi mladistvé a aktuálne. Je to krásna harmónia hudby a textu, o ktorú v nich ide. Svoju citlivosť sa snažím v bežnom živote maskovať, ale väčšinou aj tak vyjde najavo. Napríklad v komunikácii s dcérkou. Mám tendenciu možno až prehnane ju chrániť. Našťastie, priateľ Riško, s ktorým žijem, s ňou komunikuje odľahčene, vďaka čomu Anička naberá zdravé sebavedomie.

Ľudia, ktorí vás milujú, sa museli vyrovnať s vaším pokusom o samovraždu. Ako to zvládli?

Nie je žiadnym tajomstvom, že mám bipolárnu poruchu. O svojich maniodepresívnych stavoch otvorene hovorím, lebo si myslím, že táto téma sa zbytočne tabuizuje. Pokusy o samovraždu k tejto chorobe patria veľmi často, dokonca častejšie ako v prípadoch klinickej depresie. To vraví aj moja lekárka. Ide o to, že keď spadnete z hyperaktívnej maniofázy do hlbokej depresie, je to pád z veľmi veľkej výšky. Začína sa to občasnou nervozitou, pokračuje nespokojnosťou a niekedy až agresivitou. Človeku sa jednoducho nechce žiť. Keď som sa prebrala v nemocnici po pokuse o samovraždu, ľutovala som, že mi to nevyšlo. Viem, že ľudia by chceli odo mňa počuť niečo iné, ale bolo to tak.

Na hranici medzi životom a smrťou ste sa ocitli viackrát. Prvý raz, keď ste ako trinásťročná upadli do kómy. Pamätáte si tú chvíľu?

Mala som trinásť rokov a neliečenú cukrovku, o ktorej dovtedy nikto nevedel. Až keď som upadla do kómy, lekári prišli na to, čo mi vlastne je. Bol to zvláštny pocit, bola som v bezvedomí tri dni a pritom sa mi zdalo, akoby to trvalo len pár sekúnd. Ocitla som sa nahá v zvláštnej hranatej chodbe s chrómovými stenami, po ktorých som mohla chodiť ako mucha akýmkoľvek smerom. Pred sebou som videla svetlo, ktoré malo úžasnú silu, ale napodiv ma vôbec neoslepovalo. Vedela som, že keby som doň vošla, nič zlé by sa mi nemohlo stať. Potom som uvidela svoje telo na posteli a vedľa plačúcu mamu. V tom momente som sa prebrala. Povedala som: Mami, neplač, veď mi nič nie je. A ona na to: Že nič nie je... a ešte viac sa rozplakala.

Napriek vážnym diagnózam, ktoré máte, žijete normálne, pracujete, staráte sa o dieťa, máte vzťah s mužom. Čo by ste odkázali podobne postihnutým ľuďom?

Že aj veľmi vážne veci sa dajú zvládnuť, keď človek chce.

A ako vnímate svoju budúcnosť šansoniérky?

Na Slovensku nie je ľahké preraziť s týmto žánrom, rádiá nás nehrajú, ale na vystúpeniach mám pocit, že je čoraz viac ľudí, ktorých zaujíma spojenie kvalitného textu a hudby, a to je veľmi povzbudzujúce. Niektorí sa prídu len zabaviť a zrazu, keď nás počujú, tak stíchnu a sústredne počúvajú. To je veľmi príjemný pocit, ktorý by som chcela ešte veľakrát zažiť. Zvláštne je, že najradšej spievam piesne, ktoré sa mi zdali kedysi veľmi ťažké. Na tom si uvedomujem, že sa niekam vyvíjam. Aj môj repertoár sa mení. Pôvodne som v ňom mala samé smutné piesne, dnes v ňom mám aj veselé.

Katarína Feldeková (35) je najmladšou dcérou z umeleckej rodiny Feldekovcov. Vyštudovala na bratislavskom konzervatóriu, po skončení štúdia sa venovala herectvu a spevu. Svoj prvý šansón odspievala ako pätnásťročná. Vystupovala so skupinou Romantik band, dnes ju sprevádza formácia Kafe band. Spievala napríklad pre Václava Havla, keď sa lúčil na záver svojho funkčného prezidentského obdobia so slovenskými priateľmi v Bratislave. Vo svojom repertoári má francúzske, ruské, ale aj pôvodné slovenské piesne. Texty jej píše otec Ľubomír Feldek. Vychováva desaťročnú dcéru Aničku. Jej priateľ Richard je profesionálny hudobník a sprevádza ju pri vystúpeniach na klavíri.