Petra Geletová: Skutočný film vzniká v hĺbke duše

Hovorí sa, že púť do Santiaga de Compostela človeka definitívne zmení. Túžili ste zmeniť svoj život?

Potrebovala som ho rozchodiť. Všetko, čo som v živote chcela dosiahnuť, som si musela vybojovať. Nemohla som robiť to, čo ma baví, preto som si najskôr musela vytvoriť slobodu a priestor, aby som sa mohla realizovať. Práve na Envirofilme som stretla človeka, ktorý sa výrazne presadil vo svojej slobode, a to ma inšpirovalo. Rozhodla som sa ísť vlastnou cestou a už ma nevedelo nič zastaviť. Po veľmi nepríjemnom a bolestivom rozvode som prišla o obe deti. Pochopila som, že boj o ne je boj s veternými mlynmi. Spočiatku nás to bolelo, ostali žiť so svojím otcom, no potom sme si zrazu uvedomili, že keď vás má niekto rád, môže byť akokoľvek ďaleko, láska vždy pretrváva. Bála som sa, ako to moje deti zoberú, ale plne ma podporili a pochopili, že aj keď nežijeme spolu, tak sme neustále prepojení. Pred cestou do Španielska mi povedali: Maminka, sme radi, že si plníš svoj sen, pretože vieme, že keď sa ti to podarí, tak keď vyrastieme, aj nám sa budú plniť sny. Dnes vedia, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť, nech som kdekoľvek.

Išli ste na púť úplne sama?

Pôvodne som mala ísť so svojou kamarátkou, dramaturgičkou, ale dostala vtedy ponuku robiť svoj vlastný divadelný projekt, tak zostala na Slovensku, a keďže sa už termín nedal posunúť, povedala som si, že bude aj lepšie, keď pôjdem sama, svojím tempom, nebudem na nikoho viazaná.

Nebáli ste sa?

Na internete som sa dočítala, že cesta je veľmi dobre značená, takže som sa nebála, navyše som cítila, že na takejto ceste človek vždy stretne v pravý čas pravú osobu a že tam nikdy nie je sám. Napokon mi trvala 31 dní. Počas nej som kráčala s horským vodcom cez horský úsek, s černoškou z Afriky, ktorá mi rozprávala o ich šamanovi z jej rodnej dediny, ďalej s Taliankou, s ktorou sme neskôr vytvorili partiu zaujímavých ľudí, keď sa k nám pridali jeden Nemec a Škót. Záverečnú etapu som dokončila s jedným Španielom.

Určite ste niektorými úsekmi prechádzali aj sama. Nebolo to pre vás ako pre ženu nebezpečné?

V horských úsekoch boli stretnutia s ľuďmi redšie, niekedy som aj trištvrte dňa bola sama. Nebála som sa, že by sa mi niečo stalo, skôr, že poblúdim. No najväčší strach som mala z toho, ako ma cesta zmení. Cudzia krajina, mesiac voľna, človek je na ceste, vypadávajú z neho staré veci, inšpiruje sa novými, stretáva ľudí, prispôsobuje sa novým podmienkam. Bála som sa, že sa nebudem vedieť po návrate domov vrátiť do starých koľají.

A stalo sa tak?

Áno.

Zmenilo vás to k lepšiemu alebo máte pocit, že ste na tej ceste niečo stratili?

Stratila som iba ťažobu. Veľa som získala, najmä priateľov zo sveta. Aj keď sme spolu strávili len pár dní, vznikla medzi nami obrovská dôvera a aj dnes, keď si píšeme, tak je to veľmi poctivé, čisté a úprimné.

Táto cesta je predovšetkým duchovná. Hľadali ste v nej tento rozmer?

Určite som si myslela, že je to tajomná a magická cesta, to som aj pocítila, ale navyše som pochopila, že veľké veci sa dejú v malých krokoch. Že ten kus cesty, to obrovské množstvo kilometrov, dokážem zvládnuť len vtedy, keď sa sústredím v prítomnom okamihu na to, čo robím. Jednoducho, že keď chcem v živote robiť veľké veci, musím mať mieru pre každý deň, že sa nesmiem prepínať, ani pred tým utekať. Netreba sa vzdať, lebo výsledok sa vždy dostaví.

Keď ste prišli do cieľa, pocítili ste niečo zvláštne?

Zamrzelo ma, že sa cesta končí, lebo mne sa nechcelo končiť. Ujasnila som si, že som dobrodružný typ, že mám v sebe určitú dávku adrenalínu a že sa to nedá zastaviť. Že darmo človek prežil roky v rodine a má za sebou štúdium na vysokej škole, istá divokosť sa u mňa objavila, prijala som ju a budem z nej čerpať v ďalších náročných projektoch v budúcnosti.

Čo nasledovalo po ceste? Určite ste doma neobsedeli...

Ešte pred cestou do Španielska som sa rozhodla, že natočím dokument. Nikdy predtým som to nerobila, napriek tomu, že som mala kamarátov dokumentaristov a často som sa s nimi rozprávala o ich tvorbe, nikto ma nikdy točiť dokumenty neučil. Tak som si povedala, že skúsim natáčať iba to, čo sa mi páči a snažila som sa vnímať svet cez seba. Rozhodla som sa zapnúť kameru iba vtedy, keď to tak budem cítiť. Celé som si to nejako intuitívne vyskladala. Keď som sa vrátila zo Španielska, nasledovali hodiny v strižni a vytváranie mojej dokumentárnej prvotiny. Vznikol film, ktorý získal hneď dve ceny na filmových festivaloch, odvysielala aj Slovenská televízia. Vtedy som sa zoznámila aj s Rudom Švaříčkom, ktorý ma pozval na cestu na Kajláš. Ale namiesto toho, aby som išla do Himalájí, skončila som v nemocnici na operácii. Bol to šok, uvedomila som si, že veci nemusia vždy fungovať tak, ako chceme.

Ale azda to nebolo nič vážne...

Najprv sme nevedeli, či nebude, nakoniec nebolo, ale musela som sa nad sebou zamyslieť a všetko prehodnotiť. Po púti to bola moja druhá očista. Ono to bolo tak, že už pred púťou mi niečo našli a ja namiesto toho, aby som sa liečila, som vycestovala. Myslela som si, že človek sa počas chôdze uzdraví. Neochorela som viac, ale nakoniec som predsa len musela skončiť v nemocnici. Ale otriasla som sa a idem ďalej...

O ďalšej ceste ste teda neuvažovali.

Začala som hľadať prostriedky, ako to celé zvládnuť. Spomenula som si na svoju zosnulú starú mamu, ktorá bola bylinkárka, a prišlo mi akosi smutno. Zhodou okolností som sa vtedy zoznámila s jednou paňou z Banskej Štiavnice, ktorá mi ju pripomínala, tiež je bylinkárka. Veľa nechýbalo a natočili sme dokument o bylinkárstve. Bylinkami som sa doliečila, uvedomila som si, že je to obrovská pomoc, lebo rastú všade okolo nás a keď človek vie, ako ich použiť, tak si môže veľmi rýchlo pomôcť.

Vaše deti po vás zdedili bunky? Majú vzťah k cestovaniu, prírode, tvorbe?

Dcéra si vytvára vlastné šperky a začala veľmi kvalitne písať, aj výborne fotí. Má taký sen, že by chcela zarobiť na karavan, ja mám zarobiť na silnejšie auto a potom budeme spolu cestovať. Povedala mi: Mami, ty natočíš film a ja všetko nafotím a potom si urobíme spoločnú výstavu. (smiech) A syn sa dal na šport, chodí do hokejovej triedy. Deti mám úžasné, na to som mala šťastie. Sú veľmi múdre a milé.

Váš priateľ robí tiež pri filme?

Nie, on je horolezec, alpinista.

Chystáte sa spolu na nejakú výpravu?

Áno. Koncom júna ideme na Elbrus, najvyššiu horu Európy. Bude z toho asi ďalší film. Mám rada hory a pri horskom filme by som asi chcela ostať.

Spoluprácu s Pavlom Barabášom nezvažujete? On robí horské filmy.

On je ten človek, s ktorým som robila interview pre Slovenský rozhlas a ktorý ma nesmierne ovplyvnil. Vďaka nemu som pochopila, že mám točiť dokumenty. A zhodou okolností sme zistili, že obaja sme vyrastali v Prievidzi, to bolo ďalšie prekvapenie. Inšpiroval ma, ale mám svoju vlastnú cestu. Technické veci sa dajú naučiť, ale dôležitá je myšlienka, ktorá v človeku buď je, alebo nie je.

Máte aj ďalšie sny?

Uvedomila som si, že keď človek veľa cestuje, tak je dosť osamotený, a práve preto som si veľmi želala mať pri sebe partnera, ktorý by cestoval so mnou, aby sa môj súkromný život mohol spojiť s pracovným, aby sme sa mohli podeliť o svoje sny. A to sa mi začína plniť. Napriek tomu, že som dobrodružný typ, rada cestujem, ako keby som súkromie chcela nosiť so sebou. Práve preto som veľmi rada, že som stretla môjho priateľa, ktorý je zanietený pre hory a cestovanie. Dokážeme sa podporovať a snažíme sa byť nápomocní na dosiahnutie snov toho druhého. Naše sny idú ruka v ruke.

Chcete vlastne prepojiť lásku s krásou prírody. To je romantické...

Áno, potrebujem zažiť tvorivú súhru v partnerstve, vo svojich snoch. Mne sa v práci darilo, to čo som chcela, som dostala, ale vždy mi niečo chýbalo. Aj keď diváci tlieskali, ostala som sama. Teraz je to úplne iné, keď to prežívam s partnerom, chodíme spolu na festivaly, natáčame, vytvárame si doma projekty a potom ideme a žijeme ich...

Petra Geletová (37) sa narodila v Bratislave, vyrastala v Prievidzi, no väčšinu svojho života prežila v banských mestách – v Kremnici a Banskej Štiavnici. Vyštudovala pedagogiku voľného času v Banskej Bystrici. Po škole pracovala ako redaktorka Slovenského rozhlasu a vďaka tejto práci sa dostala pracovne na festival Envirofilm, čo navždy zmenilo jej život. Začala študovať druhú vysokú školu – réžiu a dramaturgiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Po škole sa rozhodla zúčastniť na púti do španielskeho Santiago de Compostela, o ktorej natočila svoj prvý dokument. Za svoju prvotinu získala hneď dve ceny, jednu na festivale Camera Slovakia a druhú na Cinema festivale. V týchto dňoch sa snaží vystúpiť netradičnou severnou trasou na najvyššiu horu Európy - Elbrus, a natočiť svoj prvý horský film. Má dve deti – Zuzku (13) a Mateja (10). Žije s priateľom Zolim v Maďarsku.