Ľudmila Swanová: Vyrastala som v divadelnej šatni

Počas nášho rozhovoru dávali v televízii film s jej mamou, bytom sa niesla vôňa koláča a my sme nad albumami plnými rodinných fotiek rozoberali, prečo táto herečka s dobráckymi modrými očami rozbieha svoju televíznu kariéru až po šesťdesiatke.

Donedávna ľudia poznali váš hlas z rozhlasu, až keď prišiel seriál Búrlivé víno, stali ste sa známejšou. Potešilo vás to?

Pravdaže, je to šanca od života, ktorú človek dostane a veľmi sa z nej teší. O to viac ma to potešilo, že nejde o kladnú úlohu. Pre herečku je vďačné, keď si môže zahrať „záporáčku“. Myslím si, že okolo nás žije veľa podobných typov, ako je Agneša Fazuľová z Búrlivého vína. Také postavy sú vždy zaujímavejšie ako tie sladké a romantické.

Na to, aby sa herec dokázal lepšie zžiť s postavou, musí sa s ňou aspoň v nejakom smere stotožniť. Podarilo sa vám nájsť na tejto úlohe niečo pekné?

Agneška v podstate nie je zlá, len taká zásadová, vždy si presadí svoje, je presvedčená o svojej pravde. Najprv sa zamilovala do Miroslava Petránskeho, ktorého hrá Maroš Kramár, pomáhala mu a robila mu volebnú kampaň. Agneša nevedela, čo je to za človeka, to sa dozvedáme v seriáli až neskôr, bola presvedčená, že je úžasný a dobrosrdečný, lebo prispieval na kostol. To, že sa Agneša vie zapáliť pre vec, ktorej verí, že ide v koľajniciach pravdy, mám s ňou spoločné, aj ja sa snažím ísť takto životom.

Čo povedali vaši blízki na to, keď vás zrazu uvideli ako zlú Agnešu?

Volala mi vnučka, bola veľmi rozčarovaná, pýtala sa ma: „Starká, prečo si taká zlá?“ Potom sme mali zaujímavý rozhovor s vnukom Danielom. V Búrlivom víne hrá aj starký - Fredy Swan - farára, práve sme hovorili o tom, že on hrá vo svojom obleku a mňa obliekajú. Daniel na to reagoval: „Ty hráš farára? Aspoň niekto z rodiny bude dobrý, lebo starká...“ Nedopovedal a mávol rezignovane rukou. Okrem toho som zistila, že na sociálnych sieťach je na mňa veľa negatívnych reakcií, ktoré však beriem ako pozitívne. Keď ľudia nadávajú na moju Agnešu a spomínajú, aká je to nepríjemná osoba a iné, aj horšie veci, pre mňa sú to vlastne veľmi kladné ohlasy (smiech). Na druhej strane tí, čo ma poznajú, tvrdia, že nepôsobím tak nepríjemne ako ona. Aj študenti na Cirkevnom konzervatóriu, kde učím, mi hovoria: „Pani profesorka, ale veď vy nie ste takáto!“

Aká ste pedagogička, nie ste prísna?

Nie som, čo je možno niekedy na škodu. Ale pripadala by som si veľmi trápne, keby som mala byť, pretože si myslím, že ide o výberovú školu, kam príde človek, ktorý sa chce venovať umeniu. Mať výsledky ho neprinútim krikom ani ničím podobným, keď chce, tak robí, keď nie, fláka sa. Pamätám si ešte zo svojich študentských čias, že keď bola pani asistentka na nás prísna, zvyčajne som sa zasekla a nedostala zo seba nič. Herectvo je o tom, že človek si musí svoju dušičku postupne „odzipsovávať“, musí byť uvoľnený, a to sa nedá v napätej atmosfére, potrebuje pohodu.

Sledujete výsledky svojich študentov aj po tom, keď vyjdú zo školy?

Pravdaže, keď ma zavolajú na premiéru a mám čas, prídem veľmi rada. Potom si vždy v tom kresle spokojne lebedím, teším sa, keď sa im darí. Je zaujímavé vidieť, ako sa človek ďalej vyvíja, keď vyjde zo školy. Keď ho vidíte na javisku, ako prežíva svoju postavu, je to krásny pocit.

Aj vy ste vyštudovali herectvo, prečo sme nemali možnosť vídavať vás na obrazovke alebo v divadle skôr?

Prvý syn sa mi narodil ešte počas štúdia, preto som musela na rok prerušiť školu a pokračovať v nej neskôr. Keďže som nemala mamu alebo niekoho, kto by mi pomohol s deťmi, po skončení školy som zostala doma. Brala som to tak, že kariéru si nemôžu robiť obaja rodičia naraz, vtedy už mal môj muž Fredy angažmán v divadle, preto som sa tak rozhodla. Povedala som si, že toto je zrejme naplnením môjho života. Mamu som stratila, keď som bola ešte dieťa, preto som chcela, aby mali moji synovia matku pri sebe, aby zažili pravý rodinný život. Samozrejme, bolo mi trochu ľúto, že nehrám. Chvíľu som aj pracovala v trnavskom divadle, ale keď sa nám narodil druhý syn, nedalo sa to zvládať a zostala som doma. Potom som sa zamestnala v rozhlase a na divadlo som už nemyslela, divadelný vlak mi ušiel, tak som robila v Slovenskom rozhlase hlásateľku.

Herecký talent ste zdedili po rodičoch?

Asi áno, počas štúdia mi to pripomínal profesor Budský, že tridsať percent zo mňa je Želenský, teda môj otec, päťdesiat percent je po mame Bancíkovej a, Ľudmila, tých dvadsať percent sa snažte pridať (smiech)!

Čiže už odmalička ste vedeli, že chcete byť herečkou?

Ani som nemala inú predstavu, čo by som mohla robiť. Mama bola so mnou sama, otec bol v Prahe, takže som vyrastala v divadelnej šatni. Keď som bola už trochu väčšia a ona bola na javisku, dávala mi do vlasov veľkú mašľu, aby v šere hľadiska videla, či som tam. Keď som sa stratila, rýchlo posielala inšpicientov a šepkárky hľadať Ľudmilu po divadle. Čiže so žiadnym iným povolaním som sa ani nestretla, neregistrovala som, že môže existovať aj niečo iné ako herecká práca. Najprv som sa venovala baletu, potom recitácii a napokon som sa prihlásila na herectvo.

V rodine ste mali aj ďalšiu zaujímavú osobnosť. Vaša teta Darina Bancíková bola prvou evanjelickou farárkou na Slovensku. Ako vás ovplyvnila?

Bola to pre mňa vzácna žena, ako vystrihnutá zo starších slovenských románov, kde kňaz žije asketickým životom naplneným dobrotou a láskou k blížnemu. Teta Darina mala obyčajnú železnú posteľ, žila chudobne, ale dennodenne varila pre starých a chorých farníkov. Osobne ma však teta nemohla veľmi ovplyvňovať, pretože sme nikdy nebývali blízko seba. Občas sme si napísali a niekedy som u nej trávila prázdniny. V šesťdesiatych rokoch však bol pohon na evanjelickú cirkev, vtedy veľa farárov pozatvárali. Akurát som bola u tety na fare na prázdninách, keď si po ňu prišla Štátna bezpečnosť. To bol veľmi zlý zážitok. Zobrali nás obe. Ju do väzenia, mňa ku krstnému otcovi do Banskej Bystrice.

Čo bolo oficiálnym verdiktom?

Teta sa veľmi snažila, aby aj ženy mohli vykonávať službu v evanjelickej cirkvi. Na Slovensku vtedy ešte nebolo bežné, aby zastávali kňazské povolanie, ona bola prvá, preto si písala listy s luteránskymi farárkami z Nemecka a zo Švédska. A práve to, že mala kontakty v zahraničí, bolo v päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch veľmi podozrivé. Bola odsúdená za podrývanie republiky. Píše o tom vo svojich pamätiach Divné sú cesty Božie. V nich spomína, že si nikdy nevedela predstaviť, ako mohla tú republiku podrývať. Predstavovala si vraj prezidenta republiky, ako sedí na stolci a ona ten stolec podkopáva rýľom (smiech). Mala úžasný zmysel pre humor napriek tomu, čím si prešla. Po návrate z väzenia nemohla nejaký čas vykonávať svoje povolanie. Neskôr, keď dostala farnosť na lazoch, kde nemohla „škodiť“, začali sme k nej chodiť každé leto na návštevu. Moji chlapci ju vnímali ako starú mamu, lebo moju mamu nezažili. Pamätám si na taký krásny moment, keď nám ukazovala kazateľnicu v oltári na Veľkom Lome. Pre chorobu musela stále nosiť pokrývku hlavy, preto mala na hlave slamený klobúk. Vyšla hore a ukazovala nám, ako z toho oltára káže a mladší syn Martin, ktorý mal vtedy asi päť rokov, sa nás zrazu spýtal: „Aj teta Darina je herečka?“ Pochopil to tak, že teta takisto vystupuje pred ľuďmi a herecké a kňazské povolanie mu akosi splynuli.

Vaši synovia sa nechceli vydať hereckým smerom?

Mali síce danosti, ale neviedli sme ich špeciálne k herectvu, nechali sme to na nich. Ide o ťažký koníček, preto sme ho veľmi nepodporovali. Myslím si, že obidvaja synovia sú nadaní, dokonca aj účinkovali v nejakých inscenáciách. Marek má okrem toho hudobný a výtvarný talent, ale napokon sa rozhodol pre zvieratká, je veterinárom. Mladší Martin je inžinierom ekonómie, informatikom. Takže každý šiel svojím smerom, aj keď si myslím, že keby chceli, k herectvu sa môžu vždy vrátiť. Obaja sú veľmi dobrí chlapci, podržali ma, keď som to najviac potrebovala. Som rada, že som sa nehnala za kariérou a venovala sa im, energia, ktorú som do nich vložila, sa mi vrátila.

Ľudmila Swanová(62), rodená Želenská, vyštudovala herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po skončení školy pôsobila ako herečka v Divadle pre deti a mládež v Trnave, potom sa venovala výchove svojich dvoch synov. Dvadsaťjeden rokov pracovala ako rozhlasová hlásateľka. Neskôr sa ako slobodná umelkyňa vrátila k herectvu, účinkovala v menších postavách vo viacerých filmoch, v televíznych seriáloch a dabingu. V súčasnosti vyučuje už siedmy rok na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave javiskovú reč, umelecký prednes a herectvo. Diváci ju môžu vidieť ako Agnešu Fazuľovú v seriáli Búrlivé víno.