Marko Igonda: Ženy, alkohol a ego robia z mužov slabochov

Čo je podľa vás najsilnejšia stránka muža?

Vernosť. Muž keď raz povie áno, tak to má platiť. A láska k deťom, aspoň u mňa. Ďalej česť a morálka. Keď muž vie, čo chce, a vie, kým by mal byť, tak je vyrovnaný a žena sa môže oň oprieť, nezradí ju a neopustí.

A najslabšia?

Ženy, jednoznačne. Potom alkohol, ten zabil veľmi veľa silných chlapov. Hrdosť, mužské ego môže byť aj slabou stránkou. A tiež tá diferenciácia pohlaví, keď muž bol mužom a žena bola ženou. Ja som od koní a ty patríš do kuchyne.

Ako je možné, že to kedysi fungovalo?

Dnes sú hranice zotreté, akonáhle máte potenciál, môžete veľa. Vďaka emancipácii majú ženy oveľa viac možností ako kedysi. Dôležité je však odhadnúť tú pravú mieru, pokiaľ je to v harmónii, je to dobré.

Hovorí sa, že aj muži majú "svoje dni". Majú?

Myslím, že áno. Ja určite.

Ako sa to prejavuje?

Nervozitou, nevrlosťou, nesústredenosťou. Ženy sú silnejšie ako muži, dokážu všetky komplikácie prejsť v jednej línii. Muža dokáže rozladiť aj obyčajná chrípka.

Kam vtedy unikáte?

Potrebujem mať pri sebe rodinu, ktorá ma uzemní, postaví nohami na zem. Často žijem v inom svete, je to mojou profesiou. S každou postavou, ktorú hrám, aj žijem.

A čo na to rodina? Každý raz majú iného otca, manžela?

Naučili sa a zvládajú to perfektne. Vďaka nim môžem fungovať. Rád sa ponáram do hĺbok a keď to ešte umocním dobrou hudbou, cestami­-necestami v horách, príchodmi, odchodmi, doma príde vždy iný človek a rodina ma vždy vráti späť do reality.

Prechádzajú podľa vás muži krízou mužstva?

Vnímam to opačne. Je fantastické, že muž môže ísť na materskú a žena pracuje. Chlap ostáva chlapom stále.

Čo podľa vás chýba dnešným mužom?

Tlak na dnešných mužov je väčší, kedysi mali istoty, ktorých sa mohli držať, dnes ich nemajú alebo si vedome vyberajú život v neistotách. V kratšom časovom úseku musia konať viac, množstvo možností dovolí človeku zobrať na seba väčšie výzvy. Aj preto je možno dnes toľko depresií, ľudia prestávajú zvládať svoj život, lebo sú naň sami, vo svete vládne individualizmus. Samota je pre človeka najväčším peklom. Rád som si od otca zobral to, čo budem s radosťou odovzdávať ďalej svojim deťom. Mám na čom stavať napriek tomu, že sa zdá, že žijem vo vzduchoprázdne, lebo moje povolanie je aj o tom, že sa nemám čoho chytiť. Ale to, odkiaľ pochádzam, ide so mnou celý život. Je to mapa, cesta, z ktorej nemám prečo vybočiť, lebo ju milujem.

Čím si musí muž prejsť, aby dozrel?

Musí odísť z domu, odstrihnúť antre, stratiť istoty. Cestovanie je najlepšia škola života. Vznikne problém, ktorý musíte sám vyriešiť a keď to pokazíte, nebudete mať pri sebe ani otca, ani mamu, ktorí to vyžehlia. Preberáte zodpovednosť za seba samého, čo je jednoduchšia rovina, pretože keď už máte rodinu, preberáte zodpovednosť aj za ňu.

Pre vás bola školou života Amerika?

Áno, ale už aj keď som odišiel v štrnástich do Kremnice študovať. Bol som celý týždeň preč a prichádzal domov len cez víkend na dva dni. Moja dcérka Maruška chodí od troch rokov do škôlky v prírode na štyri dni. Vedome pracujeme na tom, aby sa vedela o seba postarať, keď nie sme s ňou.

Vraj sa venujete aj meditácii. Dáva to vášmu životu duchovný rozmer?

Áno, tým, že mám nánosy z toho, čo robím, potrebujem mať nejaký ventil. Pre niekoho ním môže byť alkohol, cesta, ja meditujem. Telo vám dokáže dať veľa, keď máte správnu psychohygienu.

Nespájate teda meditáciu s náboženstvom...

Nie, ja som kresťan katolík.

Čo si predstavujete pod pojmom duchovno?

Čistú energiu, vieru v niečo, čo ma môže posilniť.

Cítili ste sa niekedy v živote stratený?

Koľkokrát. Vždy narazíte na nejakú cestu, ktorá je slepá a skončili ste. Môžem to prirovnať k lezeniu na skale, keď nemôžete ísť ani hore, ani dole. Buď zomriete, alebo nájdete cestu. Vždy nejaká existuje, a keď sa nedá nájsť, museli ste urobiť niečo veľmi zlé...

Alebo príde niekto, kto vás zachráni...

Určite príde nejaký impulz, lebo človek nie je zbytočná bytosť.

Z čoho máte najväčší strach?

Z toho, ako budem zvládať žiť ďalej bez svojich blízkych.

Vzťahy sú pre vás základom života?

Alfou a omegou. Mám síce len pár priateľov, ale takých, na ktorých sa skutočne môžem obrátiť.

Marko Igonda (39) pochádza zo Žiliny. Vyštudoval reštaurátorstvo na umeleckej priemyslovke v Kremnici. Po maturite skúšal šťastie v Spojených štátoch. Keď sa vrátil na Slovensko, rok pôsobil v žilinskom divadle, začal študovať na VŠMU v Bratislave. Neskôr pôsobil v Slovenskom národnom divadle. Účinkoval vo viacerých filmoch a seriáloch. Napríklad v dobrodružnom veľkofilme Legenda o lietajúcom Cypriánovi alebo v najnovšej dráme Miluj ma, alebo odíď. Diváci ho môžu vidieť aj v televíznych seriáloch Panelák či Pod povrchom.