Keď je dieťa príliš aktívne

Lukáš bol dieťa ako všetky ostatné. Zvedavý, neposedný, všetečný, skrátka roztomilý. Keď začal chodiť do školy, všetko ho zaujímalo, všetko chcel vyskúšať, rodičia si mysleli, že budú mať doma vzorného žiaka. Aj preto ich prekvapilo, keď začal nosiť zo školy zlé známky. Nerozumeli tomu, ich dieťa sa totiž javilo ako nadpriemerne inteligentné.

Spočiatku si mysleli, že chyba je v učiteľke, no po opakovanej návšteve školy a uistení sa, že jeho známky zodpovedajú jeho výkonu na hodine, nadobudli pocit, že k Lukášovi sú až príliš benevolentní a pritvrdili vo výchove. Lukášovu nepozornosť pripisovali množstvu krúžkov, a tak mu niektoré aktivity zatrhli. Neschopnosť sústrediť sa na domácu úlohu si vysvetlili jeho lenivosťou a rozmaznanosťou a hrozili mu trestom, ak si úlohy nesplní vo vyčlenenom čase.

Výsledkom bolo, že Lukáš bol ešte viac nepozornejší, ešte viac roztržitejší a nervóznejší. Nakoniec vyhľadali psychológa a ich problém s dieťaťom nabral zrazu nový rozmer. Diagnóza bola jasná. Hyperaktivita.

Šiesty rok je zlomový

Odborníci hyperaktivitu definujú ako nadmernú aktivitu dieťaťa, zle ovládané správanie s výraznou nepozornosťou a nesústredenosťou. „Pri hyperaktivite dieťa prejavuje značný nepokoj, pobehuje, vyskakuje alebo zbytočne veľa rozpráva, je neposedné, vrtí sa,“ opisuje základné príznaky syndrómu psychologička Elena Tomková. „Často správanie takéhoto dieťaťa sprevádza impulzívnosť, nemá dostatočné sociálne zábrany, vyskytuje sa akási nedbalosť v nebezpečných situáciách.“

Hyperaktivitu obvykle sprevádza aj porucha pozornosti, pri ktorej dieťa nedokáže dokončiť činnosť, často ju prerušuje, nesústredí sa na detaily, nevie si zorganizovať veci. Príznaky hyperaktivity sa obvykle ukážu okolo šiesteho roku života, keď dieťa zvyčajne nastúpi do školy. Tak ako to bolo aj v prípade Lukáša, u ktorého rodičia spočiatku nespozorovali žiadne abnormálne správanie. V predškolskom veku sa diagnóza určuje ťažko, keďže dieťa ešte nie je vystavené žiadnym povinnostiam a pravidlám ako v škole.

Dedičná záležitosť

Príčiny vzniku hyperaktivity u detí sú rôzne. Za kritický vek sa považuje práve obdobie do šiestich rokov, keď detský mozog dozrieva a môže nastať jeho poškodenie. Spúšťačom môže byť napríklad prekonaný zápal mozgu alebo jeho poranenie. Predpokladá sa aj, že hyperaktivitu spôsobuje nezrelosť alebo pomalšie dozrievanie centrálnej nervovej sústavy, čo môže mať napríklad aj genetickú príčinu.

Ak rodič či príbuzní trpeli hyperaktivitou, prípadne bola diagnostikovaná u súrodenca, je predpoklad, že sa objaví aj u mladšieho dieťaťa. „Hyperaktivita sa spája aj s temperamentom, vrodenou duševnou dispozíciou, so silným pudovým založením, ktoré sa prejavuje produkciou nadmerného množstva energie, ktorú treba stále niekam investovať,“ dodáva psychologička.

Niektorí odborníci poukazujú aj na vzťah a komunikáciu medzi matkou a dieťaťom v ranom období detského vývinu. Nie je dobrá prílišná „vtieravosť“ matky, či na druhej strane „nevcítenie sa“, alebo dočasná strata či oddelenie dieťaťa od starajúcej sa osoby, od ktorej je dieťa citovo a hmotne závislé.

Neliečenie má fatálne následky

Pri podozrení objavenia hyperaktivity u dieťaťa je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, pretože dosah poruchy môže ovplyvniť viacero oblastí života postihnutého dieťaťa. Aj v prípade Lukáša to bolo podobne. Okolie ho začalo vnímať ako neposlušné a nezvládnuteľné dieťa, rodičia ho obviňovali z lenivosti. Prísnejšia výchova chlapca zbytočne rozrušovala a frustrovala a výsledkom bolo, že sa ešte ťažšie sústreďoval a v škole mal ešte horšie výsledky.

Keby rodičia nenavštívili psychológa a ten u dieťaťa neobjavil hyperaktivitu, pravdepodobne by Lukáš bol postupne ešte nezvládnuteľnejší a navyše by mohol stratiť dôveru a oporu u rodičov a vychovávateľov, možno by sa uzavrel a mal pocit, že ostal nepochopený okolím. Mal by problémy sa správne sociálne adaptovať, keďže takéto deti obvykle veľmi ťažko vedia odhadnúť sociálnu vzdialenosť a interakciu, inými slovami sú nezdržanlivé.

Výsledkom by bolo znížené sebavedomie, negatívny sebaobraz, pocity úzkosti, prípadne depresia. Lukášovi sa však poskytla vhodná medikamentová liečba, začal chodiť do špeciálnej triedy a pravidelne navštevoval psychológa. Rodičia mu doma dokázali vytvoriť vhodné prostredie a naučili sa ho správne vychovávať. „Čím skôr rodičia vyhľadajú pomoc odborníka, tým menej škodlivých následkov budú musieť riešiť,“ zdôrazňuje psychologička. „Aj školské zákony s takýmito deťmi rátajú, ale len keď majú posudok od lekára či psychológa.“

Z Lukáša je dnes vyštudovaný inžinier a jeho viditeľná hyperaktivita sa takmer úplne znížila. V kritických situáciách vie ovládať svoju emočnú labilitu a príznaky nesústredenosti v stresovom vypätí potláča správnou psychohygienou. Teraz by o ňom nikto nepovedal, že v detstve trpel výraznou poruchou pozornosti a syndrómom hyperaktivity.

Humor a interaktívne tabule

Zaujať hyperaktívne deti je ťažké. Svoje o tom vie aj manažérka vzdelávacieho centra Freedu Michaela Rehušová, ktorá sa s týmto problémom stretáva pravidelne.

Ako správne vychovávať hyperaktívne dieťa?

Povzbudzovať a chváliť. Zároveň je veľmi dôležité vzbudiť uňho záujem o učenie. Treba sa naučiť byť trpezlivý a pokojný. Uvedomiť si, že dieťa nemôže za to, že má poruchu správania a naopak, hľadať cesty, ako mu pomôcť a uľahčiť mu jeho detstvo a dospievanie.

Akú taktiku zvoliť, aby sme takéto dieťa udržali nad učením?

Prvé, základné pravidlo je, že treba striedať činnosti. Vhodné je tiež dopriať dieťaťu pohyb počas hodiny, môžeme ho nechať poprechádzať sa, mať preň pripravené krátke fyzické cvičenia. Takéto deti musíme na hodinách zaujať – samotnou témou, novinkami, humorom, obrázkami. Veľmi sa pri nich osvedčili informačné technológie – interaktívne tabule, tablety. Treba sa zamerať na to, čo dieťa baví a v čom môže vyniknúť. Ak je napríklad žiak dobrý v kreslení, treba ho podporovať v tejto činnosti a ukázať mu, že aj on môže byť v niečom najlepší.

Čoho sa treba vyvarovať?

Dôležité je dať si pozor, aby sme hyperaktívne deti netrestali rôznymi zákazmi za to, čo nemôžu ovplyvniť. A hlavne ich neporovnávať s ostatnými rovesníkmi a netrestať ďalšími úlohami.