Tamara Reháčková: Historická zeleň si zaslúži väčšiu pozornosť

Predpokladám, že ste pochodili veľké množstvo záhrad na celom svete. Ktorá vás najviac očarila?

Ťažká otázka. Zaujala ma napríklad záhrada zámku Sissinghurst v Anglicku, ktorá má veľmi zvláštnu atmosféru. Krásnu zeleň máme aj doma na Slovensku. Vysoká koncentrácia historických parkov je na východom Slovensku, sú to napríklad Betliar, Jasov, Spišský Hrhov, Markušovce, ale mojou srdcovou záležitosťou je Horský park v Bratislave. Tento bývalý les je upravený tak citlivo, že zásah ľudskej ruky ani nevnímate.

Ako jedna z mála odborníčok sa venujete problematike historickej zelene na Slovensku. Prečo ste si vybrali práve túto tému?

Možno aj z ľútosti, pretože historické záhrady a parky si doteraz nikto veľmi nevšímal (úsmev). Viete, u nás je to tak – keď rekapitulujeme našu socialistickú minulosť, často sa spomínajú krivdy, ktoré boli napáchané na kultúrnych pamiatkach, ale o parkoch a záhradách nehovorí skoro nikto.

Takže – v akom sú stave?

Žiaľ, mnohé už nejestvujú a dnes ich poznáme len z dobových záznamov. Najvýznamnejšie bratislavské záhrady doplatili na stratu politického významu mesta v 19. storočí, keď Bratislava prestala byť korunovačným sídlom. Veľa sa zničilo počas socializmu, ale aj neskôr. Pritom zo zahraničia nepoznám ani jeden prípad, keď by sa zlikvidovala významná historická plocha zelene.

A čo parky, ktoré nám zostali?

Určite si zasluhujú väčšiu pozornosť, než majú. Na Slovensku máme takmer štyri stovky historických záhrad a parkov, ktoré sú zaradené do zoznamu národných kultúrnych pamiatok, no väčšinou sú zanedbané a spustnuté. Niektoré boli zrekonštruované, no často sú v porovnaní so svojou pôvodnou podobou len torzom. Keď si bratislavskú Medickú záhradu porovnáte so zeleňou neďalekého zámku Schlosshof, tak sa človeku ani nechce veriť, že ide o presne ten istý typ barokovej záhrady. Namiesto toho, aby sme ju poctivo obnovili na pôvodnú úroveň, budujeme v nej detské ihriská.

Tak, a teraz ste určite rozhorčili mnohých rodičov.

Je mi jasné, že týmto názorom vyvolávam u viacerých ľudí nevôľu, ale ja som predsa tiež matka a rada by som svojej dcére ukázala upravený priestor, ktorý má historickú a kultúrnu hodnotu. Baroková záhrada je unikátny neprenosný výtvor, ktorý funguje len v jednote s priľahlým palácom. Prefabrikované detské ihrisko môže stáť hocikde inde.

Na druhej strane, aj kedysi sa ľudia v parkoch zabávali. Existovali tam bludiská z kríkov, umelé jaskyne, rôzne vodné mechanizmy... hotový Disneyland pre dospelých, či nie?

V zaniknutej bratislavskej Pálffyho záhrade stávala dokonca majestátna lipa, okolo ktorej bolo postavené sedemposchodové lešenie, pospájané rebríkmi. Panstvo si mohlo zblízka vychutnať vôňu lipových kvetov a užiť si výhľad z koruny stromu. Aj v dnešných parkoch majú svoj význam rozličné zábavné a interaktívne prvky. No mali by byť zasadené v priestore, ktorý bol pre ne vopred určený, prípadne by aspoň nemali narúšať pôvodnú koncepciu parku. Problém je v tom, že dnes vnášame do ucelenej historickej kompozície vždy nové a nové prvky. Niekomu sa niečo pozdáva, tak prečo nie – šup s tým do barokovej záhrady.

Ale je zasa fajn, keď park ožije, či nie?

Je pochopiteľné, že ľudia chcú byť uprostred zelene, no nie som si úplne istá, či by mala historická baroková pamiatka suplovať ihrisko, športovisko, alebo či by mala byť miestom pre rôzne festivaly. Myslím si, že do každého priestoru patrí iná aktivita – ani do paláca nejdeme na biliard, ale trebárs na umeleckú výstavu.

Ste odbornou garantkou podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad. Prezradíte, na čo sa môžeme tešiť?

Program, ktorý pripravil Národný trust pod vedením Michaely Kubíkovej, je naozaj pestrý a sú v ňom zaradené aj mimobratislavské lokality. Napríklad v Bratislave bude návštevníkom predstavená štúdia obnovy bývalej Prüger-Wallnerovej záhrady pri Horskom parku. So svojimi študentmi na Ústave krajinnej a záhradnej architektúry som pripravila návrhy, ako by mohol byť priestor riešený – bude tam napríklad zachovaná pekná prírodná mokraď, miesto na kroket, ktorý sa tam hrával v minulosti, a časť pozemku bude venovaná komunitným záhradám. Sama som zvedavá, či budú mať ľudia záujem o pestovanie, ale dúfam, že áno...

A čo vaši študenti, majú si kde odskúšať teoretické znalosti v praxi?

Mnohí nemajú žiadnu osobnú skúsenosť s prácou v záhrade, ale dúfam, že práve obnovená Prüger-Wallnerová záhrada by mohla byť miestom, kde sa všeličomu podučia.

Takže výučba je len čisto teoretická?

Čo sa týka záhradníckych zručností, väčšinou áno, aj keď napríklad dendrológiu, teda spoznávanie drevín, učíme aj v teréne. Chodievame do rôznych parkov a záhrad a snažíme sa študentom ukázať dreviny priamo tam, kde rastú. Sama často prízvukujem, že sa nemôžu učiť len podľa fotografií, pretože živá príroda má nekonečné množstvo variácií a podôb.

Máte nejaký obľúbený strom?

Áno, rastie v Bratislave, ale nie v parku, ale na úplne nenápadnom mieste, na Kysuckej ulici. Je to nádherný, vyše 200-ročný platan s obvodom kmeňa takmer šesť metrov.

Počula som, že záhradní architekti nemajú radi tuje.

Myslím si, že tieto dreviny vďačia za svoju popularitu predovšetkým ľuďom, ktorí majú fóbiu zo stromov. Z mesta sa presťahujú do vidieckych štvrtí, no neakceptujú miestny spôsob života. Ohradia sa vysokým murovaným plotom alebo spomínanými tujami, ktoré sú často jedinými drevinami na dvore. Stromy nechcú, pretože z nich padajú listy a sedí na nich vtáctvo, ktoré zanecháva trus a ráno ich budí zo spánku.

Čo robíte, ak treba spolupracovať s takýmto klientom?

Snažím sa ho presvedčiť, že takto prichádza o nádherné zážitky, ktoré prináša premenlivosť ročných období. Na jar zeleň pučí a kvitne, v lete sa objavujú plody, na jeseň sa stromy vyfarbujú do nádherných teplých farieb, v zime sa dajú obdivovať rozličné odtiene zelených listov, sfarbených srieňom. A práve tu vidím úlohu záhradného architekta, ktorý môže klientovi poradiť tú správnu skladbu rastlín – tak, aby bola záhrada krásna a pestrá v každom ročnom období.

Takže, čo teda nasadiť do záhrady?

Ľuďom by som odporučila, aby znovu objavili krásu kvitnúcich kríkov, ako sú trebárs dulovce alebo ibišteky. Alebo môžu skúsiť nízke záhonové ruže, ktoré sa dajú dobre skombinovať napríklad s levanduľou.

Ako vplýva na záhradu globálne otepľovanie? Môžeme už bez obáv sadiť napríklad figovníky?

Tie sa predsa v Podunajskej nížine pestujú už veľmi dávno! Len včera sme so študentmi videli veľké figovníky v záhrade britského veľvyslanectva, ale v celom bratislavskom Starom Meste je ich neúrekom. V ponuke záhradkárstiev sa začínajú objavovať aj vždyzelené magnólie zo Stredomoria alebo rôzne palmy, no pri nich je určité riziko spojené s prezimovaním.

A čo nešťastní majitelia balkónov, ktorých už nudia muškáty?

Veď ani ja nemám záhradu, len balkón. Skúšame všeličo, máme tam zasadenú stromčekovú čiernu ríbezľu, maliny, jahody, rajčinu a, samozrejme, kopu byliniek. Kedysi sme na ňom pestovali cukiny a dokonca aj zemiaky, no z tých bolo len na jeden obed...

Ale chutil, nie?

Úžasne, boli to najlepšie zemiaky na svete!

Váš manžel sadí spolu s vami alebo len oberá?

Skôr to druhé. On je úplne z iného fachu, z oblasti informačných technológií. Nesedí len pri počítači, pochodil so mnou všetky parky a záhrady. Sem-tam sa dokonca aj blysne nejakým odborným záhradkárskym výrazom, to má potom celá rodina zábavu (smiech).

Ako ste sa dostali k svojej profesii?

Veľkou náhodou. Prišiel s tým vlastne môj otec, ktorý je zubárom. Raz ošetroval chrup jednej panej a len tak, na odpútanie pozornosti, sa jej spýtal na profesiu, a potom pribehol s víťazoslávnym výkrikom: „Už viem, čím budeš! Záhradnou architektkou!“ Mne sa to zapáčilo, začala som si zháňať informácie, prihlásila sa na kurzy kreslenia, absolvovala prijímačky... a bolo rozhodnuté (smiech).

Záhradný architekt sa vrcholnej podoby svojho diela ani nemusí dožiť. Nie je to frustrujúce?

Možno trochu aj áno, ale na druhej strane to môže byť aj povznášajúci pocit – vytvoriť niečo, čo pretrvá. Samozrejme, vždy bude potrebná starostlivá ruka, ktorá zabráni tomu, aby záhrada spustla a zanikla.

Tamara Reháčková (47) vyštudovala záhradnú a krajinnú architektúru na Fakulte záhradníctva Mendelovej univerzity v Lednici na Morave. Po zamestnaní v oblasti správy a údržby zelene nasledovalo doktorandské štúdium v odbore environmentalistika na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobila 15 rokov ako pedagogička. V súčasnosti vyučuje v Ústave krajinnej a záhradnej architektúry na Fakulte architektúry STU v Bratislave, zároveň sa zaoberá vlastnou projekčnou činnosťou. Autorsky sa podieľala na mnohých vedeckých monografiách a prácach, medzi jej najnovšie publikácie patrí kniha Historické záhrady a parky Bratislavy. Je odbornou garantkou podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad. Žije v Bratislave s manželom Milošom, dcérou Alexandrou a rodinným maznáčikom, bišónikom Benym.