Andy Kraus: Snívanie mám rád

Ste šťastný?

Ale áno.

Čo pre vás znamená šťastie?

Ja si myslím, že naozajstné šťastie je okamih veľmi krátky, ktorý v živote človeka zaskočí v nečakanej chvíli. Nemôže trvať veľmi dlho, lebo to naozajstné šťastie je taký silný emotívny poryv a nával na mozog a srdce, že keby trval dlhšie, do pol hodiny dostanete infarkt. Naozaj šťastný som bol párkrát v živote. Keď sa mi narodili deti, alebo ma to chytilo úplne v nečakanej chvíli, keď som bol ďaleko sám, na futbalovom zápase mladistvých v Španielsku, jedol som rožok a zrazu to prišlo. Priebežne som spokojný a občas sa dostaví taký pocit, že som spokojný viac a raz za čas aj úplne šťastný.

A čo váš ideálny život? Skúste mi ho opísať.

To by sa museli striedať rôzne veci, lebo ideálny život je vtedy, keď by si ho človek dokázal nastaviť tak, že by sa mu v istej chvíli splnilo presne to, na čo má práve chuť. Lebo človeku nikdy nestačí mať dlhodobo jeden stav, aj keď je neviem aký krásny.

Asi by ste ani bez práce dlho nevydržali...

Nie, určite nie (smiech), ale naučil som sa to oddeľovať – nepracovať doma a neflákať sa v robote...

Rád snívate?

Áno!

K vašej práci patrí fantázia. Máte ju podľa vás dokonale rozvinutú?

Áno. Viac snívam s otvorenými očami. Keď si večer ľahnem do postele, začnem si predstavovať rôzne situácie, ako by som v nich reagoval. Napríklad, že som u psychiatria a tam sa mu spovedám, alebo sa niekedy modlím, rozprávam sa s Bohom. Takéto snívanie mám rád.

Viete si predstaviť, že by ste napísali knižku?

Aj som už napísal, len si to nikto nevšimol. Mal som dvadsaťdva rokov a normálne mi aj vyšla. Volala sa Chorche a Pedro a bol to taký román, v ktorom som dosť pustil uzdu fantázii. Hrozná hlúposť, päťsto výtlačkov, taký milý paperback.

O čom bola?

O ničom. Chcel som napísať poviedku o človeku, ktorý ide po ulici, a vôbec som nevedel, kam to bude smerovať, len som písal a písal a stále mi napadali nejaké nové príbehy, ktoré by sa mohli stať, až z toho bola stostranová knižka. Zaniesol som ju do vydavateľstva a na druhý deň mi volal chlapík, asi nadšenec takéhoto žánru, rovnako blázon ako ja. Nepamätám si už jeho meno, ale viem, že mi volal a hovorí: „Pán Kraus, výborne, výborne, ideme to vydať.“ A odvtedy nič.

Malo to aj úspech?

Ťažko povedať, vtedy reklama knižiek nebola taká, ako dnes. Ľudia, ktorí tú knižku čítali v rámci mojich známych, ma poznali, a preto vedeli, o čom to je, našli tam veci, ktoré so mnou súviseli, lebo tam boli moje vlastné zážitky prehnané do extrému. Nejaká odborná kritika okolo knižky nevznikla. A potom mám napísanú ešte jednu, ale zatiaľ ju mám v zásuvke. Chcel by som sa k nej však niekedy vrátiť.

A tá je o čom?

To je také jemné sci-fi. Nedávno som si ju po sebe prečítal a nie je to až také zlé, na rozdiel od Chorche a Pedro. Keď budem mať viac času, chcel by som skúsiť ešte niečo úplne nové.

Napríklad?

Neviem, ale baví ma písať. Určite niečo iné ako seriály, ktoré tvorím. Ani by mi nešlo o to, aby bola komerčne úspešná, skôr by som chcel, aby si ľudia po prečítaní povedali, že fíha, ten, čo píše Panelák, dokáže aj takéto niečo?

Rozprávali ste svojim deťom rozprávky?

Jasné. Teraz už Zoja chce vtipy a Borisa veľmi zaujímajú príbehy, ako sa tu žilo za socializmu, napríklad ako sme fungovali bez mobilných telefónov a volávali z telefónnych búdok, pre neho sú to úžasné zážitky. A Zoji musím každý večer povedať aspoň dva vtipy.

A tie rozprávky boli z vašej hlavy alebo ste si pomohli knižkami?

Väčšinou som čítaval, ale občas som si aj niečo primyslel. Zoja mala veľmi rada, keď som tam vymyslel nejakú hlúposť, potom sa na tom chichotala. Keby som aj písal nejaké rozprávky pre deti, tak tiež tak jemne uletené. Bavilo by ma zobrať klasický príbeh a mierne ho zmeniť. Také konšpiračné. Pamätám sa, že moja stará mama mi každý večer rozprávala tú istú rozprávku a mňa to vždy bavilo, mal som svoje pasáže, na ktoré som sa vyslovene tešil, lebo v nich menila hlasy, a keď niečo zabudla povedať, hneď som ju na to upozornil. Snehulienku v maďarčine viem naspamäť ešte aj teraz (smiech).

Funguje to, podľa vás, aj v skutočnom svete tak, že dobro víťazí nad zlom?

Na to mi dcéra povedala veľmi dobrý vtip. Sedia dve dievčatá v okne, zlé a dobré a pľujú na ľudí. Zlé trafí dvoch a dobré šiestich. Čo z toho vyplýva? Že dobro vždy zvíťazí nad zlom (smiech).

Andy Kraus (45) sa narodil v Bojniciach. Diváci ho poznajú ako nezabudnuteľného Lászloa Komárom zo sitkomu Susedia či hlavného hrdinu Kutyil, s. r.o. V súčasnosti sa realizuje najmä ako scenárista. Na svoje konto si pripísal úspešné televízne seriály – Panelák, Keby bolo keby či Pod povrchom. Žije v Bratislave so svojou manželkou Danielou a dvoma deťmi – dcérou Zojou a synom Borisom.