Pavla Lazárková Trizuljaková: Odev je pre mňa chodiacou sochou

Človeku by ani nenapadlo, že aj kňazi majú svojich módnych návrhárov...

Vo svete je bežné, že navrhovaniu liturgických rúch sa venujú aj profesionálni umelci, u nás je to ešte stále výnimkou. Mám viac kolegýň, ktoré sa venujú navrhovaniu liturgických odevov. Dohromady je nás asi desať žien, v Česku je aj jeden muž. Kňazi reagujú rôzne, niektorým sa to zdá príliš, nechápu, prečo by mali do módy investovať, ale sú aj takí, ktorí nás vyslovene vyhľadajú, lebo chcú niečo nové či jednoduché. Ja napríklad robím rúcha aj bez ozdôb, ide len o zošité pásy látok, ktoré sú zaujímavé striedaním materiálov a odtieňov farieb.

A ako ste sa k tomu dostali?

V roku 1993, pár rokov po revolúcii, sa konala súťaž Ars Liturgica. Niekoľko teoretikov a výtvarníkov okolo Vysokej školy výtvarných umení a ešte niektoré ďalšie inštitúcie sa dali dohromady a vyhlásili súťaž na vytvorenie rúch a liturgických predmetov. V zahraničí to robia bežne, organizujú sa súťaže, sympóziá, ale u nás predtým na to nebol priestor a logicky, lebo kňazi mali úplne iné starosti, najmä existenčné. Ja som sa do súťaže Ars Liturgica zapojila, získala som aj ocenenie, a odvtedy ma to začalo viac zaujímať. Ako dlhé roky aktívne veriaci človek a zároveň výtvarníčka som bola citlivá na to, že rúcha, ktoré kňazi u nás používajú, sú možno kvalitne ušité, ale nie sú ničím inovatívne. Na Slovensku sa po revolúcii tejto téme venovalo iba zopár umelkýň, ktoré urobili nejakú malú sériu štyroch, piatich rúch.

Vaša umelecká dráha viedla teda cez štúdium teológie, pre ženu netradičný študijný smer...

Po skončení umeleckej vysokej školy som si chcela doplniť náboženské vedomosti, lebo som mala pocit, že mám veľký deficit, čo sa týka kvalitného náboženského vzdelania. Zvažovala som aj dejiny umenia, dokonca filozofiu, ale nakoniec som sa rozhodla pre teológiu.

Pri dizajnérstve liturgického odevu sú asi aj isté pravidlá.

Pri štúdiu literatúry som sa nevedela dopátrať k nejakým kritériám tvorby, iba k predpisom v cirkevných dokumentoch, ktoré sú veľmi stručné a strohé. Uprednostňuje sa ušľachtilá nádhera pred pompéznosťou, čiže v podstate jednoduchá krása. Ja som trošku nešťastná, keď vidím syntetické trblietavé rúcha, pre mňa to nie je ušľachtilosť. Ďalšie pravidlá vyplývajú aj z funkčnosti odevu, nemal by sa ťahať po zemi, nemal by byť nadmerne veľký ani malý. Stáročia platiace pravidlo je aj kánon liturgických farieb počas cirkevného roka. Ostatné pravidlá sú nepísané, tradované. Cirkevné predpisy zaväzujú kňazov, že by nemali slúžiť omšu bez rúcha, povinné sú alba a štóla, navrch by si kňaz mal dať ornát. A potom ide aj o psychológiu, aké pocity vám farba navodí – červená ako obeta, fialová – farba smútku, ale aj nádeje.

Predpokladám, že robíte na objednávku. Na čo si kňazi najviac potrpia?

Veľmi často na slávnostnosti a na celkovom výtvarnom dojme, ako aj na kvalite. Keď už ma niekto vyhľadá, tak chce rúcho, ktoré sa niečím odlišuje. Väčšinou si vyberú jednoduchú vec, ale výtvarnú. Samozrejme, ja nenavrhujem niečo, čo je nad určeným rámcom. Rúcho nemá na seba upozorňovať, má byť dôstojným doplnkom liturgickému sláveniu.

Pre koho všetko ste navrhovali rúcha?

Možno ich je desať, pätnásť kňazov na Slovensku a v Česku, medzi nimi napríklad aj biskup Rábek, arcibiskup Bezák i žilinský biskup Gális.

Akú techniku pri tvorbe využívate?

Dlhé obdobie som sa snažila maľovať rôzne dekoratívne alebo abstraktné motívy. V súčasnosti najčastejšie využívam techniku quiltu. Používam široké spektrum dostupných odtieňov alebo si hodváby farbím, domaľúvam ich len výnimočne. Skôr robím niečo na štýl textilnej koláže alebo patchworku. Symboliky sa snažím dotýkať len veľmi nenútene, lebo všetky tradičné motívy, kalichy a vína sú už v istom zmysle niečo navyše. Pretože rúcho samotné je symbolom. Posledná séria, na ktorej pracujem, vychádza z princípov geometrickej abstrakcie. Používam hrubé ručne tkané hodváby, ktoré majú výraznú štruktúru. Jednoduchý motív, odtiene jednej farby, prirodzený lesk hodvábu. Nesnažím sa už o ďalšie efekty, skôr to celé stlmiť a zjemniť.

Kde beriete inšpiráciu?

Som celoživotným vyznávačom tvorby maliarov, ako sú napríklad Vasilij Kandinskij, Kazimir Malevič alebo Josef Albers. Celým životom ma sprevádzajú geometria a farba. V tomto duchu sa snažím robiť niečo moderné, ale zároveň aj duchovné. Keď na niečom pracujete, nápady prichádzajú samy.

Spomínali ste, že ste duchovne založená. Je to pre vás tiež inšpirácia?

Neplatí to tak jednoducho a prvoplánovo, že sa pomodlím a niečo vytvorím. V prvom rade sa snažím byť profesionálkou. Aj teológovia, napríklad Romano Guardini, hovoria, že výtvarné umenie by nemalo byť nasilu teologizované, lebo potom už nie je samo sebou. U mňa to funguje tak, že sa snažím byť poctivá v obidvoch rovinách. Aj preto z navrhovania nežijem, mám iné zamestnanie a toto robím len vo voľnom čase. Keby som to mala robiť len pre zárobok, nemuselo by to byť vždy dobré. Samozrejme, keď sa mi náklady vrátia, je to fajn.

Okrem liturgických odevov sa venujete aj navrhovaniu kravát, šatiek a tiež dámskych šiat...

Áno. Šatky a kravaty som maľovala veľmi intenzívne desať rokov, ale teraz som si to tak vyselektovala, lebo človek by mal robiť jednu vec, aby ju robil poriadne.

Teraz máte na sebe svoju šatku. Aj váš manžel nosí kravaty, ktoré navrhnete?

On je prvý a najväčší kritik, čo je veľmi dobré, lebo ma kritikou nešetrí, ale ani pochvalou (smiech). Podporuje ma, vytvorí mi priestor, nechá ma pracovať. A rozumie mojej práci. Je síce vyštudovaný filozof, teológ, ale estetický cit má veľmi dobre vypestovaný.

Umelecký talent ste zjavne zdedili po rodičoch, ktorí sa venovali sakrálnemu umeniu. Aj preto viedli vaše kroky týmto smerom?

Otec má vo viac ako dvadsiatich kostoloch na Slovensku vystavené svoje diela, najmä korpusy, mama často doplnila priestor nejakým svojím obrazom. Vytvorila veľmi veľa madon, venovala sa tiež špeciálnemu druhu textilnej koláže – art-protisu. Súrodenci sa tiež venujú umeniu. Mám sedem súrodencov, šiesti sme umelci, jeden je záhradný architekt a ďalšia sestra je jazyková redaktorka.

Váš otec Alexander Trizuljak sa autorsky podpísal napríklad aj pod sochu vojaka na bratislavskom Slavíne, súsošie Milencov na Dulovom námestí, zaslúžil sa o založenie mnohých galérií a umeleckých škôl. U vás doma to žilo umením?

Žilo, ale paradoxne sa o tom veľmi nerozprávalo, myslím, že rodičia nám všetkým išli príkladom. Keďže som bola najmladšia, vplyv mali na mňa aj starší súrodenci – výtvarníci. Keď som sa rozhodovala pre strednú školu, inú alternatívu som ani nezvažovala.

Podporoval otec vašu tvorbu? Usmerňoval vás?

Otec nám bol prvým učiteľom, konzultantom, kritikom. Typickú vôňu hliny z jeho ateliéru cítim dodnes. Veľmi si prial, aby sa niektoré z jeho detí vydalo cestou sakrálneho umenia. Výber školy a odboru som konzultovala práve s ním. Aj keď už vyše 20 rokov nie je medzi nami, dodnes pociťujem jeho zásadný vplyv na moju tvorbu a v duchu sa s ním radím. Je to predovšetkým určitá tendencia k monumentalite, ktorá je typická pre sochárske umenie. Mama, akademická maliarka Eva Trizuljaková má zase veľký vplyv na moju prácu s farbou.

Ako sa pozeráte na komerčné módne návrhárstvo? Rada si pozriete módnu prehliadku?

Kedysi som to sledovala oveľa intenzívnejšie. Páči sa mi, že sa móda dostáva akoby zo zajatia čistého krajčírstva. Mám veľmi rada odvážne a experimentálne kúsky Vivienne Westwoodovej – jej atypické siluety, asymetriu, kreativitu. Odev ma vždy fascinoval, je to pre mňa ako plastika v pohybe, priestorová chodiaca socha.

Pavla Lazárková Trizuljaková (44) je dcérou významného slovenského sochára Alexandra Trizuljaka. Narodila sa v Bratislave, kde aj študovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole. Pokračovala v Prahe na Vysokej škole umelecko-priemyselnej. Štúdium si doplnila na Teologickej fakulte v Bratislave, doktorát získala na Trnavskej univerzite v odbore teória dejín umenia. Špecializuje sa na textilné výtvarníctvo, návrhárstvu sa venuje hlavne v oblasti liturgického dizajnu. Dva roky po škole pracovala ako reštaurátorka v keramickej dielni, neskôr vyučovala na súkromnej strednej umeleckej škole v Bratislave. V roku 2002 sa vydala a presťahovala na sever Slovenska. V súčasnosti učí na súkromnej strednej umeleckej škole v Žiline. Žije s manželom v Ochodnici na Kysuciach.