Vždy ste chceli veľkú rodinu?
Áno, chcela, ale až od času, keď som našla muža, s ktorým by sa tá rodina dala vytvoriť. Počas strednej školy som mala pocit, že nikdy nebudem mať deti ani partnera. Kým som nestretla svojho budúceho manžela, nevedela som si to predstaviť. Dokonca som ani nemala vzťah k malým deťom. Nevzbudzovali vo mne materské city, až som premýšľala, či som normálna.
Napokon máte šesť detí, ako sa vám darilo skĺbiť divadelný život s tým materským?
Klamala by som, keby som hovorila, ako sa to dá. Bojujem s tým doteraz, aj keď väčšina detí je už preč z domu. Večerné odchody do divadla boli vždy veľmi ťažké, v takom prípade nezáleží na tom, či máte dieťa jedno, alebo ich je šesť. Plaču bolo u nás dosť. Aj teraz, keď je už väčšina detí veľká, mám výčitky, že si na ne neviem nájsť dosť času. Veľakrát keď otvorím diár, vravím ľuďom, vtedy môžem, aj vtedy, ale potom zistím, že skoro vôbec nie som doma.
V hre Kukura hovorí vaša postava, že keď má človek talent, tak musí robiť všetko. Je vám táto myšlienka blízka?
Je to trošku sebavedomé vyjadrenie, myslím si, že to tak nie je, asi by som takúto vetu nepoužila v civile (smiech). Aj keď má človek pocit, že má talent, niekedy sa stane, že ostane v neistote, začne opäť o tom pochybovať. Skôr si myslím, že kto má talent, môže si vyberať. Ale tá herečka v hre Kukura sa chváli, že musí robiť všetko, tým aká je vyťažená. Ja by som, samozrejme, mohla robiť menej, ale človek sa tak zvláštne namotá na prácu, až má pocit, že to bez neho nejde. Je to klamlivé, ale na druhej strane, už som párkrát aj odmietla nejakú ponuku.
V súčasnosti pôsobíte okrem martinského divadla aj v SND, viete si predstaviť, že by ste sa presťahovali do hlavného mesta?
Študovala som tam, páči sa mi väčšie mesto, nemôžem povedať, že by som sa v ňom cítila úzkostne. S Bratislavou sa spája veľa rečí, ako sa v nej nedá žiť, ale ja si myslím, že vždy závisí od spôsobu života každého človeka, čo si vyberie. Je tam veľa pekných miest, kam sa dá vyjsť, takže názor, že Bratislava je „hnusná“, je skreslený. Zatiaľ si však neviem predstaviť, že by som sa tam presťahovala natrvalo, pretože je to trošku komplikované s presunom celej rodiny. Keby išlo len o mňa, rozhodnutie by bolo asi jednoduchšie.
Nevyčítajú vám občas deti, že vás vidia viac na obrazovke ako doma?
Stáva sa mi taká absurdná vec, že keď prídem domov a mama práve pozerá seriál, v ktorom hrám, ani sa nepostaví od televízora, aby ma videla naživo (smiech). A to prídem domov z Bratislavy trebárs po dvoch dňoch. Takže je to skôr opačne – mne prekáža, že mamu viac zaujíma dcéra v televízii ako tá, čo práve vošla do obývačky. Dievčatám seriály neprekážajú, pretože ich vôbec nepozerajú, ale chodia na všetky premiéry do divadla, tam sa vždy všetci stretneme. Je to taká rodinná oslava.
Máte päť dcér a jedného syna, takže u vás doma bola vždy prevaha žien. Ako to u vás vyzerá, sú hádky pre oblečenie na dennom poriadku?
Nejaké hádky pre oblečenie sú, ale nechávam to na dcéry, nech si ich vyriešia samy. Nepletiem sa im do sporov, napokon, aj mne občas niečo vezmú (smiech). Máme skoro všetky jednu konfekčnú veľkosť.
Aký máte vzťah s dcérami?
Snažím sa im byť priateľkou, len potom hrozí, že sa stiera hranica medzi matkou a kamarátkou. To sa mi môže niekedy aj nevyplatiť, lebo viete, ako je to, deti vždy rady zneužijú situáciu, keď je mama veľmi mäkká. Niekedy uvažujem, či nie som priveľmi liberálna. Napríklad, keď si spomeniem, ako som prišla domov s mojím milým, mama by nám nikdy nedovolila spať v jednej izbe. Ja s tým u svojich dcér nemám problém, hoci ešte nie sú vydaté. To by asi matka nemala robiť, ale mne sa zdá absurdné poslať ich každého do inej izby, keď aj tak viem, že sa stretnú.
Čiže ste v tomto smere modernou matkou...
Možno konám nesprávne, ale robím tak, ako to cítim.
Hrali ste už množstvo matiek, je vám niektorá vzorom, že by ste chceli byť ako ona?
Väčšinou hrám matky, ktoré sú veľmi rázne, ako je napríklad matka v Lorcovej Krvavej svadbe. Čiže sú to také radikálne matky, zrejme také mi pristanú. Nehovorím, že nie sú tiež obetavé, ale možno mám problém zahrať matku, ktorá je vo všetkom prispôsobivá, mäkká a podriadená hlavne mužskému pokoleniu, čo sa prejavuje aj v mojom súkromí. Nemám rada prílišný patriarchát, zdá sa mi, že v dnešných časoch by už mohol byť prežitkom.
Väčšina vašich detí sa vybrala umeleckým smerom. Neodhovárali ste ich od tejto brandže?
Nemalo by to zmysel, takúto cestu by si aj tak napokon našli. Viac sa však zamerali na film, čo je zvláštne, akurát dcéra Julka študuje divadelné herectvo. Budem rada, ak budú spokojné, keď im bude práca zároveň relaxom, ako je aj mne. Viem, že ich čaká ťažká cesta, ale vedia to, sú si vedomé, čo to znamená.
Syn Adam nakrútil dokumentárny film Nový život, ktorý rozpráva príbeh vašej rodiny, ako sa váš manžel rozhodol opustiť rodinu a začať nový život. Neprotestovali ste proti vzniku takého filmu?
Pôvodne malo ísť len o školskú prácu, takže som sa tomu vôbec nebránila. Navyše je to silná téma a Adam prežíval určite obdobie, ktoré si chcel vyriešiť, takže som to akceptovala. Nečakala som, že sa film dostane do kín a rozšíri sa na celovečerný dokument. Trochu ma prekvapilo, že sa náš príbeh dostal na verejnosť. Ale čo už som mohla k tomu dodať? Veď s točením filmu som súhlasila... Pozerať sa naň je pre mňa ťažké, videla som ho viackrát, ale myslím, že si dám teraz dlhšiu pauzu. Nebaví ma piplať sa v nejakých detailoch a trápiť sa minulosťou. Na druhej strane, som rada, že sa film ľuďom páči a nejde len o náš osobný príbeh, v ktorom by sme sa chceli nejako vyžívať, ale že zaujal aj širšiu verejnosť. Zrejme mnohí sa v ňom nájdu a riešia si vďaka nemu vlastné osudy.
V čom pomohol tento film vám?
Neviem, či mi pomohol. Po prvom vzhliadnutí som bola rada, že je taký, aký je. Adam si zvolil takú dosť absurdnú formu, až komickú, čo je dobre, lebo som sa bála, aby film nevyznieval sebaľútostivo alebo pateticky. Po druhom vzhliadnutí som však mala väčšiu depresiu a pri treťom ešte väčšiu. Preto si ho tak skoro už nepozriem. Teším sa, keď budem mať nad tým všetkým väčší nadhľad. Nemyslím si, že človek môže zabudnúť na to, čo prežil, alebo to v sebe popierať. Asi je normálne, že to bude riešiť celý život.
Napadlo vám, že ste možno mohli urobiť niečo inak?
Nie, vždy som konala podľa svojej – takej tej zvláštnej ženskej intuície. Určite som robila chyby, ale keby som ich neurobila, spravila by som iné. Aj Edith Piaf má vo svojej pesničke, že všetko, čo sa udialo, je v poriadku a neľutuje to. Som trochu výbušná povaha, nie som mierna, asi by som sa nevedela len tak zmeniť. A ak by som to robila vedome, musela by som priznať, že sa pretvarujem. Nebola by som to ja.
Myslíte si, že v niečom ovplyvnil rozvod partnerské vzťahy vašich detí?
To sa ešte celé uvidí, lebo sú stále slobodné, myslím si, že sa ešte ukáže, aké to v nich zanechalo stopy. V niečom im mohla táto skúsenosť pomôcť a v niečom ich zranila. Napokon, každá z dcér je povahovo úplne iná.
Zvyknú sa vám zdôverovať?
Myslím, že niekedy sa až priveľmi navzájom zdôverujeme (smiech). Nemusí byť vždy výhodou, keď rodina rieši spolu všetky poryvy. A, napokon, dievčatá ich budú mať zrejme ešte toľko, že by som ich nezvládala a nestíhala sledovať.
Jana Oľhová (53) pochádza z Myjavy. Po štúdiu herectva na VŠMU v Bratislave sa stala členkou Radošinského naivného divadla, potom pôsobila tri roky v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. V roku 1988 odišla do Slovenského komorného divadla do Martina, kde žije doteraz. Spolupracuje však s viacerými divadlami a od septembra 2012 je členkou Slovenského národného divadla v Bratislave. Mohli ste si ju všimnúť napríklad vo filmoch Tisícročná včela, Želary, Bathory, Muzika, na televíznej obrazovke sa objavila v seriáloch Profesionáli, Ordinácia v ružovej záhrade, Odsúdené, Zita na krku a Búrlivé víno. Za svoju prácu získala viacero ocenení, medzi nimi divadelné Dosky či Slnko v sieti za ženský herecký výkon vo filme Muzika. S bývalým manželom, režisérom Matúšom Oľhom má šesť detí.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
