Eva Borušovičová: Vždy sa dá nájsť niečo pekné

Vaša divadelná hra, ktorá mala nedávno premiéru, sa volá 69 vecí lepších než sex. S akým zámerom ste ju napísali?

Chcela som vyrozprávať príbeh o tom, ako si ženy navzájom odovzdávajú životné skúsenosti, hľadajú návody, ako prežiť manželstvo, výchovu detí alebo pochybnosti o svojej hodnote. Kedysi si ženy odovzdávali skúsenosti na priadkach a páračkách, dnes funkciu informačného kanála plnia časopisy. Hlavná hrdinka mojej hry podobné rady do časopisu píše a zároveň sa podľa nich snaží žiť. Otázkou je, či sa to dá. Všetci hľadáme veľkú lásku, niekoho definitívneho, s kým chceme ostať do konca života, a keď ho nájdeme, až vtedy sa začína skutočná zápletka, teda hľadanie spôsobov, ako to s tým definitívnym človekom vydržať. V mojej hre hrajú Helenka Krajčiová a Marián Miezga manželov, ktorí spolu žijú šestnásť rokov. Stále sa majú radi, ale zároveň si aj poriadne lezú na nervy. Aj si pomáhajú, ale aj sa brzdia, nechápu a nepočúvajú. Ich manželstvo už prešlo do rutiny, keď však ideme do hĺbky, zistíme, že pod všetkým tým nánosom všednosti je ešte stále láska. A v hre sa pokúšame zistiť, či to stačí a koľko tej lásky vlastne musí zostať, aby vzťah fungoval.

Z čoho čerpáte pri písaní inšpiráciu?

Zo života. Trochu z vlastného a trochu zo skúseností ľudí, ktorí sa mi zdôverili. Asi viem počúvať, takže sa občas podozvedám veci, ktoré sa hádam ani vymyslieť nedajú, museli sa niekomu stať. A potom sa na scéne odohráva príbeh jedného manželstva, diváci sa smejú, niektorí majú v očiach slzy a niektorí sa ma pýtajú: Panebože, to si písala o nás? Jednoducho sa v tom našli. A to aj napriek tomu, že každý vzťah je vo svojej podstate jedinečný. Nikdy presne nevidíme do dvoch ľudí a nechápeme celkom, čo ich spája. A čo rozdeľuje.

Ako dlho ste vydatá?

Dosť dlho na to, aby som mala pochopenie pre všeličo, čo sa v dlhodobom vzťahu môže prihodiť.

Váš muž je súdny lekár. Ako sa dá niekto s takým povolaním dokopy s režisérkou?

Cez internet. Ja som písala články pre internetový magazín inzine a on ich na študijnom pobyte v USA čítal. A jedného dňa sa rozhodol napísať mi, že mu tými textami hovorím z duše. A potom mi už písať neprestal, až kým sa nevrátil na Slovensko a neskôr sme sa po rôznych peripetiách dali dokopy.

Ako súdny lekár sa váš manžel stretáva s ťažkými prípadmi. Ako to ako citlivá umelecká duša zvládate?

Jeho práca ma zaujíma, aj keď občas radšej nechcem vedieť detaily. Ide o veľké príbehy, sú za nimi veľké drámy a veľké životné osudy. Je až neuveriteľné, koľko ľudia niekedy vydržia, ako si dokážu navzájom ublížiť a zároveň si aj veľmi pomôcť. Keď si občas niečo také vypočujete, tak si poviete, že sa neoplatí vzrušovať nad maličkosťami, lebo ak nejde o život...

Kedy ste zistili, že máte talent na písanie príbehov?

Ako dieťa som veľmi skoro začala čítať, ešte skôr než som išla do prvej triedy. A okrem toho máme v rodine veľkých rozprávačov príbehov. Moja babička má 92 rokov, celkom jasnú myseľ a v hlave osudy mnohých ľudí a celej jednej epochy. Takže som od detstva počúvala, čítala, a potom som začala písať poviedky. Neskôr som pokračovala divadelnými hrami. Na gymnáziu sme ich dokonca naskúšali a hrali. Týmto pozdravujem bývalých spolužiakov – mojich prvých hercov.

Navonok pôsobíte krehkým a jemným dojmom, ako to ide dokopy s režisérskym povolaním?

Režiséri sú rôzni ľudia. Niektorí sú hluční a neprehliadnuteľní, iní sú hĺbaví introverti, nie každý z nich kričí. Dôležité je, aby mali pri vás spolupracovníci istotu, že viete, čo chcete a že ste tu preto, aby ste im pomohli. Svojich kolegov sa snažím vnímať a počúvať, lebo ak je nápad dobrý, nemusí byť môj. Nepotrebujem za každú cenu presadzovať seba. Projekt je dôležitejší. Úprimne sa priznám, že keď vidím v divadle predstavenie, kde sa nemyslelo na hercov ani na divákov, ale najviac tam trčí ego režiséra a motivácia ukázať, že on je ten najväčší génius, tak z toho nemám dobrý pocit.

Vyštudovali ste scenáristiku aj réžiu. Ako sa vám to podarilo?

Postupne. Keď som bola ešte na strednej, tak som chcela robiť divadelnú réžiu, lenže mi povedali, že som na to ‚primladá a prižena‘. Tak som šla na filmovú scenáristiku a tam som sa zamilovala do filmu. Písať pre film mi potom bolo málo, tak som vyštudovala ešte aj réžiu. Pokiaľ ide o divadlo, to začínam ako tvorca objavovať až teraz, hoci som doň celé desaťročia chodila ako divák. Hra, o ktorej sme hovorili, je moja prvá, takže v tejto oblasti som taký životom ošľahaný začiatočník.

V čom sa pre vás líši práca vo filme a v divadle?

Veľký rozdiel to nie je, lebo sa vždy prostredníctvom hercov a ďalších výrazových prostriedkov snažíte niečo odovzdať divákom, vzbudiť emóciu, vyrozprávať príbeh, predložiť myšlienku. Film je kúzlo, ktoré zostáva zachytené navždy, to je na ňom nádherné. Pri divadle je to iný druh adrenalínu. Sústredené skúšanie a hľadanie sa skončí premiérou a tam je režisér už v pozícii diváka, nemá k dispozícii strižňu, kde môže korigovať herecký prejav a technické nedostatky. Všetko je na hercoch, ktorí stoja na javisku. A tak je ten zážitok vždy iný, lebo tak ako mávnutie motýlích krídiel niekde nad oceánom spôsobí na druhom konci sveta cunami, tak záchvev hlasu dobrého herca, dlhší pohľad či gesto spôsobí, že z javiska zacítime niečo, čo tam ešte nikdy nebolo.

Ešte ste nám nepovedali, čo je vlastne lepšie než sex...

Príďte do divadla, všetkých 69 vecí sa tam dozviete (smiech). Odznie tam aj to, že každý človek by vedel urobiť zoznam 69 vecí, ktoré sú preňho lepšie než sex a mal by sa nad nimi zamyslieť hlavne vtedy, keď sa mu zdá, že nič pekné už v živote pre neho nezostalo. Sú to často celkom dostupné veci. Niektoré sa dajú kúpiť v obchode, niektoré si môžeme dať len jeden druhému. A niektoré tie veci sa týkajú vnútorného nastavenia a prežívania skutočnosti. Vždy sa dá nájsť niečo, z čoho môžeme mať radosť, stačí to len objaviť. Sústrediť sa na to pekné a dobré. Napríklad to, že tu teraz sedíme na nábreží Dunaja, rozprávame sa a popíjame čaj, má tiež svoju hodnotu. Čo by možno iní dali za takéto pekné popoludnie.

Nemáte pocit, že sexualita je dnes niečo ako teror? Ak ju neprežívate ako v dvadsiatke, ste out.

Netreba sa asi nechať pomýliť najrozšírenejším mediálnym obrazom sexuality, kde je príťažlivosť len medzi dvomi mladými a fyzicky bezchybnými ľuďmi. V skutočnosti to funguje inak a zamilovávame sa do niekoho nie preto, že vyzerá ako počítačovo upravený nadčlovek z časopisu, ale preto, že sa usmeje, vonia, nakloní hlavu a je nám s ním dobre. Poznám veľa ľudí, ktorí majú pekný dlhoročný vzťah a aj takých, čo sa našli po päťdesiatke alebo po šesťdesiatke a žijú spolu spokojný príjemný život. Ženy sa niekedy boja, že s vekom strácajú príťažlivosť, ale spôsobov, ako byť pekná, je veľa. Vôbec sa netreba trápiť detailmi, lebo tie muži väčšinou buď nevidia, alebo ich vôbec nezaujímajú. Je to predsa tak, že sa nám páčia ľudia, ktorých milujeme, ale nemilujeme ich preto, že sú fyzicky dokonalí, ale preto, akí sú a čo nás s nimi spája. Jedna kozmetická firma robila prieskum, pri ktorom sa zistilo, že ženy sa vnímajú väčšinou horšie ako ich vníma okolie. Trápime sa pre maličkosti, ktoré druhí na nás nevidia.

Ešte sme sa nerozprávali o knihách. Ako reagujete na to, keď sa vás ľudia pýtajú, či ste, alebo nie ste záhadný literárny fantóm Matkin?

Takto sa ľudia pýtajú viacerých autorov. A my všetci odpovedáme, že Matkin môže ďalej žiť a tvoriť len preto, že je udržaný v anonymite.

Ste veľmi pracovne vyťažená, zároveň ste matkou dvoch synov. Čo vám dáva silu, aby ste to všetko zvládli?

V práci je to pocit, že to, čo robím, má zmysel. Mám šťastie, že si môžem vyberať veci, ktoré chcem robiť a ľudí, s ktorými chcem niečo vytvoriť. Pokiaľ ide o materstvo, okrem toho, že svoje deti bezvýhradne milujem, viem, že som vďaka nim lepším človekom. Trpezlivejším, tolerantnejším aj veselším.

Myslíte si, že súčasnosť praje kreatívnym ľuďom?

Každý musí s niečím bojovať, prechádzať nejakými skúškami, no predchádzajúce generácie sa stretávali s fatálnejšími obmedzeniami. V súčasnosti je nám vlastne celkom dobre, máme viac možností voľby, len sa v nich nestratiť.

Eva Borušovičová (43) vyštudovala scenáristiku a réžiu na VŠMU v Bratislave. Nakrútila dva celovečerné filmy, príbeh žien troch generácií Modré z neba a mestskú komédiu Vadí nevadí. Okrem toho má na konte televízny film Amálka, ja sa zbláznim, za ktorý získala čestné uznanie na medzinárodnom festivale detských filmov v Chicagu. Prednáša na Filmovej fakulte VŠMU, je autorkou scenára k filmu Jánošík, ktorý vyšiel aj v knižnej podobe. Napísala knihu Urobíme všetko, čo sa dá. Bratislavské Štúdio L+S momentálne uvádza jej divadelnú hru 69 vecí lepších než sex.