Historička Tünde Lengyelová: Manželstvo a láska k sebe kedysi nepatrili

Z akých prameňov čerpáte pri svojom historickom výskume?

Všeličo sa dá nájsť v dobových denníkoch alebo cestopisoch, ale tie najcennejšie informácie nachádzam v osobnej korešpondencii. Venujem sa najmä obdobiu raného novoveku, keď šľachtici bojovali proti Turkom alebo sa radili na sneme. Ich jediným kontaktom s rodinou a panstvom boli práve listy, ktoré si vymieňali s manželkami a rodinnými príslušníkmi.

Nie je to zvláštny pocit, čítať si súkromné listy dvoch ľudí?

Priznám sa, že občas sa naozaj cítim ako votrelec, ktorý niekomu zasahuje do súkromia. Korešpondencia medzi dvoma manželmi bývala sem-tam veľmi intímna, najmä ak si boli vzájomne blízki. Šestnáste a sedemnáste storočie síce neboli veľmi otvorené romantickým citovým prejavom na verejnosti, o to viac sa láska objavovala v listoch. Veľmi zriedkavo sa dajú nájsť aj jemné erotické narážky alebo dokonca pikantné obrázky!

O tomto mi musíte povedať viac.

Spomínam si, že v jednom liste bol nakreslený nahý chlap so zvýraznenými intímnymi partiami. Mohol to byť výtvor odosielateľa, ale je tiež možné, že si to na list mimovoľne nakreslil až príjemca listu (smiech). Erotické narážky nájdeme napríklad aj v listoch palatína Tomáša Nádašdyho jeho mladučkej manželke.

Čo na to ona?

Jeho manželka Uršuľa Kanižajová bola od neho o 23 rokov mladšia, veľmi bohatá a pomerne rozmaznaná. Vydávala sa ako štrnásťročná, a hoci spočiatku nepociťovala k svojmu nastávajúcemu žiadne veľké sympatie, Nádašdy si ju k sebe dokázal pripútať. Ich vzájomné zblíženie badať nielen z listov, ale aj napríklad z toho, ako sa palatín staral o manželku počas choroby. Obaja sa veľmi snažili o dieťa, no Uršuľa mala nádor na ženských orgánoch. Napokon našli lekára, ktorý vedel toto ochorenie liečiť vstrekovaním akéhosi odvaru do maternice. Bola to veľmi nepríjemná a delikátna procedúra, a tak Nádašdy, aby to svojej milovanej uľahčil, odišiel z kráľovského dvora vo Viedni. Cestoval deň aj noc na koni, vykonal manželke túto kúru a potom zasa odcválal naspäť na dvor.

To bolo od neho pekné.

Treba však povedať, že takýto blízky vzťah bol pomerne výnimočný, pretože väčšina manželstiev bola uzavretá z politických a majetkových dôvodov. Nikto nešiel do zväzku s veľkým citovým očakávaním, išlo o čisto pragmatické rozhodnutie.

Bolo to bežné, vydávať sa ako štrnásťročná?

Áno. Muži boli zvyčajne starší, dievčatá sa vydávali vo veku 14 až 15 rokov. Oťarchaveli spravidla hneď po sobáši a do konca svojho života už len rodili, pretože priemerná dĺžka života bola zhruba 40 rokov. Deti mali každé dva roky alebo aj častejšie. Pri výskumoch som dokonca natrafila na údaj, podľa ktorého jedna šľachtičná porodila v januári - a koncom novembra prišiel na svet ďalší potomok.

A to je ako možné?

Jednoducho. Zvyčajne sa prečkalo šestonedelie a žena otehotnela znovu. Sama nedojčila, pretože mala k dispozícii dojky, a tak bol organizmus rýchlejšie pripravený na ďalšieho potomka.

Obdobie raného novoveku bolo poznačené tureckými nájazdmi. Neboli to práve časy, keď museli ženy zastávať aj mužské práce?

Určite áno. Najdôležitejšou povinnosťou šľachtického muža voči svojmu kráľovi bolo brániť panovníka a krajinu, a tak vždy, keď hrozilo turecké nebezpečenstvo, všetci páni poslušne a bez reptania narukovali. O obrovské majetky sa musel niekto postarať, takže manželkám pribudli nové povinnosti.

Napríklad aké?

Zoberte si, že jedno panstvo mohlo zahŕňať až stovku dedín. Rod väčšinou nevlastnil jedno, ale hneď niekoľko panstiev, ktoré boli zvyčajne od seba vzdialené. Tieto územia bolo treba spravovať – to znamená, že každý rok musel niekto nasadnúť do koča a panstvá jedno za druhým kontrolovať. Zemepán vydával príkazy o začatí orby, výsevu, výlovu rybníkov, bolo treba kontrolovať účtovníctvo. Toto všetko aj naďalej riadil muž prostredníctvom listov, no manželka to musela nejako zorganizovať. A nielen to. Mnohé dámy sa uplatnili ako vojenské veliteľky...

Poznáme ich mená?

Napríklad Mária Séčiová, teda Muránska Venuša, alebo Helena Zrínska. Druhá z menovaných udržala Mukačevský hrad pred cisárskymi žoldniermi na taký dlhý čas, až sa panovník stal terčom posmešných pamfletov. Celá Európa sa smiala na tom, že cisár nevie poraziť ženu, navyše tehotnú.

Kdesi som čítala, že v stredoveku mali ženy oveľa viac práv ako v neskorších časoch.

Naozaj je to veľký paradox, že práve osvietenstvo začalo klásť ženám prekážky. Súviselo to najmä so zmenami občianskeho zákonníka, v ktorom stratili svoju právnu a osobnú subjektivitu, až sa z nich stal napokon len nástroj na rodenie detí. Najmä 19. storočie bolo mimoriadne nepriaznivé pre ženy, a to aj na území Uhorska.

Aké boli právomoci žien v ranom novoveku?

Ani vtedy nemali rovnocenné postavenie s mužmi. Pokým boli slobodné, väčšinou boli pod kuratelou otca alebo brata. Keď sa vydali, rozhodoval za ne manžel. Paradoxne, až keď sa žena stala vdovou, nadobudla určité postavenie a slobodu, takže sa netreba čudovať, že mnohé dámy sa do ďalšieho sobáša veľmi nehrnuli. Inak to bolo v prípadoch, ak ovdovela veľmi mladá žena – vtedy o jej ďalšom osude zvyčajne rozhodla rodina. Napríklad 14-ročnej Alžbete Rákoczyovej zomrel manžel týždeň po sobáši. Keďže bola dedičkou obrovského majetku, rodina zosnulého našla rýchlo ďalšieho adepta.

Pozdával sa jej náhradný manžel?

Z korešpondencie vyplýva, že Alžbeta spočiatku kládla do zväzku určité nádeje, pretože jej vravievali, že láska sa neskôr objaví. Takže čakala... až napokon prestala dúfať a svojho manžela znenávidela. Ten si žil vo Viedni na vysokej nohe a prehajdákal veľkú časť ich majetku. Svoju manželku „odpratal“ na zapadnuté majetky v Chorvátsku, ktoré boli pôvodne v troskách, no ona ich v priebehu niekoľkých rokov premenila na prosperujúce panstvo. A nielen to. Hrala na hudobných nástrojoch, jazdila na koni, rada chodila na lov. V jednom liste sa napríklad posťažovala, že sa jej podarilo uloviť len vranu, vraj bude aspoň na polievku (smiech).

Aj Alžbeta Báthoryová bola na svoje časy pomerne emancipovaná dáma. Bola aj krvavou grófkou?

Napísala som o nej knihu, ktorá má 400 strán, takže je pomerne ťažké zhrnúť to do niekoľkých viet. Ale v zásade zastávam názor, že celé obvinenie bolo na ňu narafičené.

Prečo?

Pozrite sa - Alžbeta Báthoryová bola žena s tretím najväčším majetkom v Uhorsku, na ktorý si nárokovali mnohí neprajníci vrátane jej vlastných zaťov. Keď sa dostali do rodiny, očakávali, že čoskoro zbohatnú. Namiesto toho zostala svokra sedieť na majetku až do pokročilého veku. Alžbeta Báthoryová bola zároveň veľmi sebavedomá a schopná. V dobových stoličných zápisniciach môžeme čítať jej rozhodnutia ohľadom protipovodňových opatrení aj ochrany obyvateľstva pred lúpežnými nájazdmi. Na svojich rozkazoch nekompromisne trvala, čím si vyrobila peknú hŕstku nepriateľov. Veľa napovedá aj samotný spôsob vyšetrovania, ale to je už naozaj na dlhé rozprávanie.

Poďme sa baviť o súčasnosti. Aký je vzťah Slovákov k histórii?

Myslím si, že najväčšou chybou slovenského historického povedomia je, že žije na mýtoch. Traduje sa tu príliš veľa legiend, ktoré sa vyhlasujú za absolútnu a nedotknuteľnú pravdu, pritom je už dávno dokázané, že je to inak. Je to zrejme pozostatok z romantizmu, keď sa z dejín vyťahovali osobnosti, ktoré mali podporovať národnú hrdosť. Buď musel byť niekto výsostne pozitívny, alebo, naopak, čisto negatívny. Tieto stereotypy pretrvávajú v histórii dodnes.

Nemali by povery búrať práve historici?

Občas sa aj stane, že sa nejaký mladý historik pozrie na niektorú osobnosť sviežim pohľadom, urobí si podrobný výskum a zrazu dospeje k skutočnej postave z mäsa a kostí. Napríklad môj kolega Roman Holec spôsobil medzi historikmi menší škandál svojou prednáškou o tom, ako si naši národovci užívali život.

Ako sa zabávali?

Tak ako iní muži v tých časoch. Chodili piť do obľúbených podnikov, navštevovali nevestince, dokonca si v korešpondencii posielali tipy na slečny. Samozrejme, svojou prednáškou okamžite vyvolal odpor niektorých historikov, ktorí boli presvedčení o nedotknuteľnosti generácie národovcov.

Vidíte, a práve toto sú možno informácie, ktoré by mohli vzbudiť záujem ľudí o dejiny! Aká bola vaša vlastná cesta k štúdiu histórie?

Budete sa smiať, ale vášeň pre dejiny u mňa naštartovali romány Alexandra Dumasa. Zaujalo ma obdobie, v ktorom sa odohrávali, takže som si neskôr začala cieľavedome čítať publikácie o ranom novoveku.

Musí mať historik dobrú pamäť?

Nie je to nevyhnutné. Mám zopár kolegov, ktorí sú v tejto oblasti veľmi zdatní a pamätajú si každý letopočet, meno, udalosť. Ja k nim síce nepatrím, ale, našťastie, si spomeniem aspoň na to, kde potrebnú informáciu nájdem (smiech).

Historička Tünde Lengyelová (52) - narodila sa v Komárne, neskôr sa s rodičmi presťahovala do Košíc. Vyštudovala archívnictvo na Filozofickej fakulte UK a po krátkom pôsobení v Štátnom archíve v Košiciach nastúpila ako doktorandka do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde pracuje dodnes. Venuje sa obdobiu 16. - 18. storočia, najmä dejinám každodennosti a otázkam žien, detí a rodiny. Je editorkou a autorkou publikácií Žena a právo, Z Bardejova do Prešporku, Thurzovci a ich historický význam, pre Slovenskú televíziu písala scenáre relácie Historický kalendár, ako spoluautorka sa podieľala na knihe Historický kalendár – Slovensko. V knihe Báthory – život a smrť poskytla pohľad na zlopovestnú grófku založený na historických faktoch bez mýtov. Má dve dospelé deti a mačku.