Perlový náhrdelník, výrazné náušnice, farebná brošňa na klope, kvalitná kabelka, seriózne pôsobiaci kostým základnej farby a nekonečné množstvo blúzok – to všetko sa nám vybaví v súvislosti s dámou, ktorá vládla Británii pred viac ako dvomi desaťročiami.
Máloktorý politik či politička si vypracovali taký výrazný imidž ako práve nedávno zosnulá barónka Thatcherová.
Premiérka preferovala starú dobrú klasiku. Štýl svojho obliekania menila počas rokov svojho verejného vystupovania len málo, nikdy nič nepreháňala. Hoci si mohla dovoliť všeličo, vždy zdôrazňovala potrebu šetrenia a uvážlivého nakupovania.
Bola verná „style élégant“ ako hovoria francúzske médiá, zdôrazňujúc fakt, že bola vždy „ irréprochable,“ dokonale upravená, aj keď riešila vojny, štrajky či pouličné demonštrácie. Thatcherovej mohli skutočne len málokedy vyčítať nejaký kozmetický defekt či nedbalosť.
Perlový náhrdelník dostala od svojho manžela Denisa v roku 1953, keď porodila dvojičky. Hoci jej jeden imidžmejker radil, aby sa ho vzdala, stal sa pevnou súčasťou jej štýlu.
FOTO - SITA/AP
Dcéra krajčírky
Vychovávaná v prísnom metodistickom duchu si dávala na všetky svoje veci pozor. Kto si dnes vydraží niektorý z jej odevov, môže si byť istý, že budú vo veľmi zachovalom stave. Akurát si bude musieť trochu doplatiť.
Jej obľúbenú čiernu kabelku Asprey, tú, ktorá sa objavila aj na pamätných fotkách premiérky s Ronaldom Reaganom či Michailom Gorbačovom, vydražili v Christie´s za 25-tisíc libier. V septembri 2012 sa zas kolekcia jej šiat zo sedemdesiatych rokov predala spolu za vyše 73-tisíc libier.
Predstava, že túto ženu zo železa móda nezaujímala, nezodpovedá celkom pravde. Jej štylistka Margaret Kingová tvrdila, že barónka si šaty skúšala rada a tešila sa z nich ako dievčatko. Nakoniec, jej mama bola krajčírka.
Jej vzťah k móde však zrejme nebol len „ženský“, ale aj profesionálny. Určite si bola vedomá toho, že oblečenie môže podporiť, ale aj úplne zrušiť zamýšľané posolstvo politika. Mediálny obraz politika sa už v čase jej vládnutia stával pomaly silnejší ako jeho kompetencie.
Portál vlasového dizajnu Fabriah.com označil jej účes za piaty najvplyvnejší za posledných päťdesiat rokov.
FOTO - TASR/AP
Módna ikona?
Tradovaný výrok francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, že má pery Marilyn Monroe a oči Caligulu, je možno trochu prehnaný, ale Thatcherová bola svojím spôsobom krásna. S perleťovou pleťou v štýle porcelánových bábik s dlhými nohami, nechty vždy dokonale upravené, ako to okomentovala Consolata Boyle, výtvarníčka, ktorá pracovala aj na imidži Merryl Streep vo filme Železná lady.
Sama sa diskusiám o krásne nebránila. V interview pre The Sun v roku 1979 vyhlásila, že je nezmyslom predstavovať si, že inteligentné ženy nemôžu byť krásne. O nej sa dá prinajmenšom povedať, že na svoj vzhľad veľmi dbala.
Bola si vedomá, že nesmie zohnúť hlavu pri čítaní, ak nechce mať dvojitú bradu. Kontrolovala si váhu, ani nie tak diétami ako tým, že nejedla veľa. Ráno najčastejšie pila len kávu s trochou mlieka. Vedela, že by neodolala druhému kúsku čokolády, tak si radšej nedala ani jeden. Nikdy nepoužívala mydlo či vodu na tvár. Večer sa vždy dôkladne odlíčila, bez ohľadu na to, aká unavená sa vrátila domov.
Uvedomovala si, že je prakticky stále v práci, preto sedem dní v týždni nosila na sebe svoje „nedeľné šaty“. Súčasťou jej imidžu bol aj účes. Na pracovných cestách vždy požadovala vynikajúceho miestneho kaderníka.
Hoci bola pre ňu príznačná konzervatívna modrá farba, nepohrdla niekedy ani fialovou či cyklámenovou.
FOTO - TASR/AP
Vlajková loď britského priemyslu
Vo vzťahu k módnemu dizajnu bola národovkyňou a preferovala domáce firmy. Okrem tradičnej britskej značky Aquascutum pre ňu robili aj Mansfield, Susan Small či Jean Elisabeth Muir. Aj v Marks & Spencer vraj veľmi dobre vedeli, čo má rada.
V jednom rozhovore sa vyjadrila, že britská vláda nedáva dostatočne najavo svoju morálnu podporu módnemu priemyslu za všetko to, čo pre Britániu robí. Nemyslela tým, prirodzene, rozvoj dizajnu ako umenia, ale skôr bilióny zarobené na jeho exporte a státisíce pracovníkov zamestnaných v tomto odvetví.
Jedinečný štýl jej obliekania, ale aj rokovania prispel dokonca k rozvoju slovnej zásoby. Oxford English Dictionary vďaka nej zahrnul do svojho slovníka výraz 'handbagging'. Dlho totiž koloval komentár istého toryovského poslanca, že sa nemôže ani pozrieť na nejakú britskú inštitúciu, aby do nej nezačala búšiť svojou kabelkou. A tú mala tvrdú ako zbraň.
Mala možno ešte viac klobúčikov ako kráľovná, ako premiérka ich však prestala nosiť.
FOTO - TASR/AP
Power dressing - móda pre politikov
Roky vládnutia Margaret Thatcherovej boli obdobím, ktoré v dejinách módy najviac charakterizuje tzv. „power dressing“.
Ak tento štýl obliekania mocných niekto doviedol do dokonalosti, tak to bola práve bývalá britská premiérka.
Keď John Molloy napísal v roku 1975 knihu Ženské oblečenie pre úspešné, začali Američanky húfne odhadzovať háčkované svetríčky, nehodiace sa ku károvaným sukniam. Británia sa okamžite pridala a zvyšok Európy ju nasledoval. Cieľom tohto typu oblečenia bolo podporiť ženy, ktoré chceli robiť profesionálnu kariéru. Výskumy totiž ukázali, že v strohom vlnenom kostýme neutrálnej farby ženám ich podriadení i kolegovia dôverujú viac, ako keď majú na sebe žensky pôsobiace šaty.
Kým muži mali svoju profesionálnu “uniformu” zadefinovanú už pomaly stáročia, ženy dovtedy nemali nič, čo by sa mohlo nazvať štandardným odevom.
Priekopníčkou tohto druhu obliekania sa stala Jacqueline Kennedyová, ktorá sa v roku 1961 stala prvou dámou Ameriky. Od samého začiatku mala dva šatníky – jeden súkromný, zložený prevažne z kúskov Haute Couture, a druhý profesionálny, ktorý mal cielene slúžiť na podporu ideálov jej manžela. Jej kostýmy boli strohé, prísne.
Tento fenomén skúmal Robb Young, novinár prispievajúci do Financial Times. Vo svojej knihe sa venuje obliekaniu političiek či prvých dám. Ako píše, od dávnych čias to, čo mali vodcovia na sebe oblečené, výrazne ovplyvňovalo ich kariéru a teda nepriamo aj dejiny sveta.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
