Cvičiť, cvičiť, cvičiť... až na psychiatriu

Petra chcela vždy vyzerať dobre. Odmalička bola vychovávaná k tomu, že krásny a príjemný vzhľad je polovicou úspechu. Už na strednej škole začala experimentovať s diétami a racionálnym stravovaním, lebo mala pocit, že po puberte sa v niektorých partiách tela až príliš zaguľatila.

Keď nastúpila na vysokú školu, rozhodla sa radikálne zmeniť životný štýl a začala pravidelne cvičiť a športovať. Každé ráno venovala behu, večery trávila v telocvični a popritom ešte chodila na tréningy squashu. Jedálny lístok si upravila tak, aby prijímala čo najmenej zbytočných kalórií. Prvý polrok sa cítila výborne, do dvoch mesiacov schudla desať kíl a spolužiaci jej chválili vyšportované telo.

To ju motivovalo, aby cvičila ešte s väčším nadšením a vytrvalosťou. Často vynechala aj prednášky v škole na úkor športu, navyše našla si prácu a nie vždy sa dal jej voľný čas skĺbiť s cvičebným plánom, preto si určila priority. Samozrejme, v rebríčku bolo na prvom mieste cvičenie, ktoré sa pre ňu stávalo tou najdôležitejšou vecou v živote. Petra prepadla novodobej závislosti – exorexii.

Kult tela

Pod cudzím slovom exorexia sa skrýva závislosť od cvičenia. Ľudia sa pri nej stávajú priam posadnutými svojím telom a, povedané nadnesene, pomaly každý gram tuku túžia premeniť na svalstvo. Po cvičení sa cítia výborne, majú pocit, že sú v najlepšej fyzickej a psychickej kondícii, veria tomu, že ich organizmus zvládne všetko, a preto idú často až za hranicu. Takíto ľudia zväčša nevyužívajú služby trénerov, ktorí by ich cvičenie dokázali korigovať, obvykle si sami vytvoria svoj osobný cvičebný plán, ktorý zahŕňa hodiny strávené v telocvični.

„Ľudia trpiaci na exorexiu sú nútení cvičiť až maniakálne, ničia si telo obsedantným cvičením. Vynechaný tréning spustí pocit viny,“ hovorí psychologička Elena Tomková. „Nevedia rozoznať varovné signály tela a môžu extrémne schudnúť. Energiu určenú na metabolické proces minú na cvičenie.“

Výrazne ich závislosť môžu podporovať aj médiá, ktoré možno s dobrým úmyslom nabádajú namiesto hladovania na šport a pohyb. Ľudia potom majú pocit, že šport je pre nich cestou k vytúženej postave, spôsob, ako dosahovať dobré výsledky a realizovať sa. Myslia si, že ich životný štýl a v niektorých prípadoch aj rapídne chudnutie je v poriadku, pretože netrpia poruchami príjmu potravy – anorexiou či bulímiou. No ani netušia, že k nim majú až príliš blízko.

Exorexia – prezlečená anorexia?

Mnohí odborníci na problémy stravovania definujú exorexiu ako chorobu, ktorá je novodobým nástupcom doteraz známych diagnóz zapríčinených chudnutím. V roku 1997 bola ako alternatíva anorexie u dievčat opísaná bigorexia, nazývaná tiež svalová dysmorfofóbia, vyskytujúca sa hlavne u mladých mužov.

Prejavuje sa nespokojnosťou s vlastným telom a vedie k extenzívnemu cvičeniu a užívaniu umelých prostriedkov na rast svalov. Adolescenti majú pocit, že dobre stavané telo im zaručí sebavedomie a úspech v partii či u opačného pohlavia. „Podobne ako pri anorexii aj tu jedným zo spúšťačov môže byť túžba po kontrole – ako kompenzácia nemožnosti ovplyvňovať dôležité veci vo svojom živote,“ vysvetľuje Tomková.

„Takisto ako anorexiu i bigorexiu, a teda aj exorexiu sprevádza depresia, k spusteniu môže prispievať tiež rodinná disharmónia, perfekcionizmus alebo veľký stres.“ Svoje zohráva aj narcistická zložka osobnosti, ktorá sa môže vyvinúť napríklad v detstve, ak človeka neprijímali taký, aký je.

Petra napríklad bola vychovávaná k tomu, že krása a perfektný vzhľad sú pre život nevyhnutné a ak nespĺňa kritériá, ktoré sa blížia k dokonalosti, nebude v živote šťastná a úspešná. V cvičení videla spôsob, ako zaujať svoje okolie, byť ľuďmi okolo seba chválená a obdivovaná.

Zdraviu prospešná závislosť

Vkĺznuť do takejto závislosti je pomerne jednoduché. Človek má pocit, že to, že cvičeniu venuje nadmerné množstvo času, je vlastne v poriadku, lebo robí dobrú vec pre svoje telo a to je v súlade so zdravým životným štýlom. Navyše, okolie ho za jeho vytrvalosť spočiatku chváli.

Keď sa k tomu pridá strata zmyslu života, nedostatočná opora blízkych a neschopnosť kontroly seba samého, problém je na svete. „Človek si najskôr musí pripustiť, že mám nejaký problém – možno si to skôr uvedomia príbuzní alebo si to všimne jeho lekár,“ upozorňuje psychologička. „Exorektik môže argumentovať tým, že žije zdravo, veď predsa nie je chorý – lenže všetko závisí od miery.“

Ak je prítomná depresia, môže pomôcť aj farmakoterapia, dôležité je však zamerať sa najmä na odbornú psychickú pomoc pre pacienta. „Centrálne je psychoterapia zameraná na zlepšenie sebaobrazu – fyzického aj mentálneho, aby sa človek prijímal a oceňoval taký, aký je, nielen vtedy, keď po všetkých stránkach úplne zapadá do aktuálneho ideálu,“ dodáva Tomková.