Daniela Gáliková: Mám rada ľudské príbehy

Čo vás priviedlo k sociálnej práci? Túžba pomáhať alebo túžba po dobrodružstve?

Potreba pomáhať druhým, byť vnímavá k ich starostiam. U nás v rodine to bolo vždy normálne. Obaja moji rodičia sú chirurgovia, ich postoj k ľuďom ma ovplyvnil na celý život. V čase, keď som študovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave, sme boli na Slovensku jediná fakulta s týmto zameraním. Ako študenti sme praxovali v liečebni pre závislosti, v zariadení pre mentálne postihnutých, v diagnostickom centre pre deti. Zažila som tam všeličo, ale zároveň som sa utvrdila, že chcem pri tejto práci zostať. Mám rada ľudské príbehy a v tomto prostredí sa mi každý deň ponúkali nové. Myslím, že som nebola jediná, ktorá sa vtedy v sociálnej práci našla. Viacerí z mojich vtedajších spolužiakov sú dodnes veľmi aktívni v oblasti poskytovania sociálnej pomoci, ako i v rôznych neziskových organizáciách.

Aká bola vaša cesta k obetiam domáceho násilia?

V čase, keď som študovala, nič také ako azylové domy pre obete domáceho násilia neexistovalo. Až o niečo neskôr, keď som už mala vysokoškolský diplom, som sa dostala ako sociálna pracovníčka do krízového centra Brána do života. Potom som sedem rokov strávila na sociálnom oddelení v mestskej časti Bratislava Petržalka. Toto obdobie bolo pre mňa dôležité, zistila som, akým spôsobom fungujú naše úrady, ako sa dá oficiálnou cestou reálne pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú. A keď som napokon dostala ponuku vrátiť sa do krízového centra ako riaditeľka, privítala som to ako výzvu uplatniť naplno to, čo som sa za posledné roky naučila.

Pomáhate ženám v krízových životných situáciách. Čo však s tými, ktoré za vami prídu a vy zistíte, že sa im pomôcť nedá?

Ja to vnímam tak, že žena, ktorá k nám príde, sa sem nedostala náhodou. Väčšinou ide o výsledok jej predchádzajúceho života, korene problémov často siahajú až do detstva, do primárnej rodiny, kde vyrastala. Násilie ju možno sprevádzalo odmala, možno mala otca s takými sklonmi, a tak sa nemožno čudovať, že si našla podobného partnera, keďže nič iné predtým nezažila. K nám prišla, až keď sa dostala do akútnej situácie, vtedy prichádza príležitosť na zmenu. Je na nás, aby sme jej ukázali, aké má možnosti, pomohli jej a motivovali ju. Ale je len na nej, či sa pre ne rozhodne. Treba rešpektovať jej slobodnú voľbu.

Aké sú možnosti, ktoré vašim ženám ponúkate?

Ide o obete domáceho násilia, navyše v hmotnej núdzi, takže naozaj nemajú veľa iných možností ako ísť do krízového centra. Nemajú príbuzných, ktorí by ich podržali, ani financie na prenájom bytu. Čiže, ak zrátame všetky faktory - chudobu, nedostatok podpory z primárnej rodiny a nezhody s partnerom - je toho skutočne dosť. Musím povedať, že tieto ženy obdivujem. To, že dokážu nájsť v sebe silu na zmenu napriek tomu, že sú vyčerpané, bez financií, možno aj choré alebo majú choré deti, je skutočne obdivuhodné. Prichádzajú k nám len tak, s holými rukami, jednou zbalenou taškou a odhodlaním začať od nuly. Pred sebou majú náročné prechodné obdobie, ktoré sa môže ťahať roky. Kým prejde rozvodové konanie, schváli sa nárok na výživné, prípadne vyrieši trestné oznámenie, môže to trvať celú večnosť. Nečudo, že pritom začnú pochybovať, či sa rozhodli správne. Niektoré sa radšej vrátia k partnerovi, k akej-takej istote, ktorú mali v minulosti. Povedia si, že je lepšie mať svoju domácnosť, než bývať v krízovom centre.

Čo je predpokladom na to, aby vydržali?

Dostatok vnútornej sily a motivácie. V tom im môžeme pomôcť, či už formou psychologických sedení, alebo prakticky tým, že im pomáhame s formalitami pri kontakte s úradmi, so súdmi alebo pri žiadostiach o udelenie náhradného bývania alebo sociálneho bytu. Najdôležitejšie je, aby si žena našla prácu a postavila sa na vlastné nohy. Mnohé z našich klientok nemajú vzdelanie, a tak je pre nich práve táto podmienka ťažko splniteľná. Môžu robiť len nekvalifikované, menej platené práce a ak chcú uživiť seba a deti, potrebujú viac pracovných úväzkov. Tým nechcem povedať, že obeťami domáceho násilia sa nestávajú aj ženy s vyšším vzdelaním. Aj také k nám prichádzajú, ale väčšinou majú pocit, akoby sem nepatrili. Zostávajú u nás len nakrátko a využívajú najmä ambulantnú pomoc.

Tak by to malo byť. Vy by ste nemali plniť funkciu dlhodobej ubytovne.

Je pravda, že krízové centrá niekedy vykrývajú nedostatok sociálnych ubytovní. Tak to proste je. Poskytujeme klientkam ubytovanie na pol roka, ale stáva sa, že ženy zostávajú aj kratšie alebo dlhšie. Napríklad keď majú už schválenú žiadosť o mestskú ubytovňu a dostanú ju o pár mesiacov. V takom prípade nemá zmysel, aby sa sťahovali do iného krízového centra. A máme aj prípady, keď žena síce dostane ubytovňu na päť rokov, ale potom opäť nemá kam ísť a vracia sa k nám naspäť. Na Slovensku už vyrástla celá generácia detí v krízových centrách.

Ako vyzerá bežný deň vo vašom centre?

Momentálne všetky naše klientky, až na jednu, ktorá je na materskej dovolenke, pracujú. Svoj pracovný čas sa snažia prispôsobiť tak, aby sa prelínal s časom, keď sú deti v škôlke alebo v škole. Popoludní a cez víkendy im pomáhajú dobrovoľníci, ktorí sa s deťmi učia, robia s nimi domáce úlohy alebo im organizujú voľný čas, aby ich mamy mohli mať chvíľku pre seba. Pre ženy, ktoré nemajú dosť financií na to, aby mohli deťom platiť krúžky, je to veľká pomoc. Každá z nich má svoju izbu a okrem toho sa delí s ostatnými o spoločné priestory - kuchyňu, dennú miestnosť a učebňu. Práve tam často vznikajú konflikty, ktoré potom riešime na spoločných sedeniach. Snažíme sa ženy viesť k väčšej tolerancii a vzájomnému pochopeniu. Vzhľadom na to, že každá prišla z iného prostredia, s inými zvykmi a spôsobom výchovy detí, je to občas nevyhnutné.

Stretli ste sa pri svojej práci s agresivitou?

Samozrejme, s rôznymi podobami. Formou psychického nátlaku, žiaľ, aj fyzického útoku. Mali sme klientku, ktorú manžel napadol nožom cestou z práce do krízového centra. Útok prežila, ale bolo to veľmi dramatické. Jej muž ešte nebol trestaný, a tak z celej záležitosti vyviazol s nízkym, dvojročným trestom, hoci sa ju pokúšal zabiť. Mala šťastie, že nôž neprepichol pľúca alebo srdce. Takže takáto je hodnota ľudského života. Pritom vieme, že keď ten muž vyjde z väzenia, útok sa môže zopakovať. Jeho žena stále žije v strese, pod tlakom.

Máte pocit, že legislatíva dostatočne nechráni obete domáceho násilia?

Situácia je určite lepšia než pred pár rokmi. Veľkú úlohu pritom zohrali aj médiá, aj vďaka nim sa o domácom násilí verejne hovorí. Napriek tomu stále existujú tragické prípady, ktoré sa možno nemuseli stať. Ide o súčinnosť viacerých zložiek polície, sociálnych pracovníkov, súdov a lekárov. Keby všetci dokázali lepšie ťahať za jeden povraz, určite by bolo viac zachránených, menej obetí a menej nešťastia v týchto rodinách.

Ste rozvedená, vychovávate dve dcéry. Ako zvládate starostlivosť o ne popri funkcii riaditeľky krízového centra?

Je pravda, že mi manželstvo nevyšlo, ale ako rodičia svojich detí sa akceptujeme a vychádzame priateľsky. Keď sa ma niekto opýta, či to nemám ťažké, neviem o čom hovorí, lebo ja mám pocit, že vediem dobrý a príjemný život. Mám úžasné deti, vždy sa na ne teším domov, a okrem toho obrovskú podporu rodičov a priateľov. To je to, čo moje klientky nemajú. Aj vďaka nim si uvedomujem, aké mám šťastie, aká je pravá hodnota lásky a medziľudských vzťahov.

Sociálna práca je náročná, pritom nie veľmi dobre platená činnosť. Nikdy ste neľutovali, že ste sa pre ňu rozhodli?

Nemám pocit, že by som bola šťastnejšia, keby som si začala kupovať luxusné dovolenky alebo päť párov nových čižiem do roka. Mám všetko, čo potrebujem. Okrem toho je veľmi príjemné pracovať v prostredí, kde nie sú ľudia zameraní len na zárobok a pritom stále frflú, ako je všetko zlé a nič nefunguje. To sa nám v krízovom centre nestáva, my musíme denne riešiť reálne problémy reálnych žien. Niektoré z nich musia vyžiť z dvoch alebo troch eur na deň a dokážu to. Uvaria deťom večeru, postarajú sa o ne. Takéto situácie nám ukazujú, čo je v živote skutočne dôležité a pre mňa to má obrovskú hodnotu.

Daniela Gáliková (40) vyštudovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského odbor sociálna práca. Po skončení štúdia sa zamestnala ako sociálna pracovníčka v občianskom združení Brána do života. Neskôr strávila niekoľko rokov v mestskej časti Bratislava Petržalka na oddelení sociálnych vecí, odkiaľ sa znovu vrátila, tentoraz ako riaditeľka, do krízového centra Brána do života. Je rozvedená, vychováva dve dcéry Emmu a Grétku.