Chodia poza školu, podaktorí pijú či fajčia a rodičov absolútne ignorujú. Odmietajú prevziať zodpovednosť za svoj život, nemajú žiadne plány do budúcnosti, nič ich nezaujíma. Celé dni ležia v posteli a četujú s kamarátmi alebo utekajú z domu a čas trávia s pochybnou partiou.
Ak ste rodič dospievajúceho tínedžera, určite aspoň jedna z opísaných čŕt vystihuje aj vaše dieťa.
Čo s nimi?
To, že mnohí rodičia sú na pokraji psychického zrútenia kvôli svojim dospievajúcim deťom, vedia všetci, od psychológov cez pedagógov až po televíznych tvorcov.
V roku 2008 prišla spoločnosť TwentyTwenty Television s nápadom nakrúcať reality šou, v ktorej by posielala problematických tínedžerov na týždňovú prevýchovu do cudzej rodiny s prísnymi výchovnými metódami.
Formát World's Strictest Parents (Najprísnejší rodičia na svete) vysielaný britskou BBC sa ujal, vznikli lokálne verzie v USA, Nemecku (Die strengsten Eltern der Welt), na Novom Zélande, v Poľsku, Dánsku či v Austrálii, kde patrí medzi najsledovanejšie.
Originálna britská verzia využíva kultúrne rozdiely krajín a mladých ľudí posiela do Barbadosu, USA, Južnej Afriky, Austrálie či Singapuru.
Nemecká verzia je najdrsnejšia, tínedžeri si myslia, že odchádzajú na dovolenku, namiesto toho sa ocitnú v prísnej rodine, ktorá nerozpráva po nemecky a musia používať tlmočníka. Neraz sú to exotické destinácie ako amazonský prales a rodina domorodcov žijúca v chyžiach.
Slovenská verzia sa najviac približuje poľskej, kde deti ostávajú vo svojej krajine, a preto je viac postavená na príbehu a vnútorných pocitoch než na šokujúcej zmene prostredia. V prípade nakrúcania druhej série by sa aj slovenskí tvorcovia pokúsili nájsť slovenské rodiny žijúce v zahraničí.
„Prosím, zoberte si ich“
„Bola som v koncoch, keď som zistila, že moje dcéry žijú dvojaký život,“ hovorí Jana Sosková, riaditeľka základnej školy a matka pätnásťročnej Majky a štrnásťročnej Tiny.
Po tom, čo vyšlo najavo, že obe adoptované dievčatá pijú, fajčia a Maja i sexuálne žije, zostala matka na antidepresívach a jej manžel prekonal infarkt. Do televízie napísala hneď, ako uvidela prvú upútavku k pripravovanej relácii. Myslela si, že pôjde o besedu alebo výchovné stretnutie.
Podľa slov kreatívnej producentky Alexandry Popovičovej zo spoločnosti MediaPro Entertainment Slovakia (MPE), ktorá reláciu produkuje, je záujem rodičov od začiatku veľmi veľký.
„Sú zúfalí, doslova nás prosia, aby sme vybrali ich dieťa a zobrali ho na týždeň preč. Ale často píšu aj bratia, sestry, tety, babky či sesternice problematických tínedžerov,“ hovorí.
Ozývajú sa i samotné deti, majú záujem o zmenu, doma sa nudia, ale často nerozumejú, o čo ide. Považujú to za zážitkový tábor.
Talentovaná Majka chodila na balet, country tance, husle, spev, reprezentovala školu na Hviezdoslavovom Kubíne a zúčastnila sa na súťažiach Minitalent šou či Slovensko má talent. S príchodom puberty hodila všetko za hlavu a odvtedy sa fláka po diskotékach, pije, fajčí a randí s chlapcami. Televízia ju poslala k Prahe do rodiny cirkusových artistov Paldusovcov. „Splnilo to účel. Zažila prepychovú umeleckú rodinu a videla, že bez driny to nejde. Po návrate si podala prihlášku na konzervatórium a rozišla sa s priateľom, ktorý ju obmedzoval. Nechcem, aby sa zahrabala v rómskej sociálne slabej komunite a v tridsiatke mala vnúčatá. Nebránim jej zoznamovať sa s rómskymi tradíciami, keďže ich má v génoch, ale radšej by som bola, aby spoznala tú ich druhú – muzikantskú tvár,“ vysvetľuje matka. FOTO: Markíza
Dobrovoľníci
„Ohlasy treba selektovať, pretože každý rodič má iný meter a neraz nám napíše mamička, ktorej syn nosil samé jednotky a odrazu sú tam dve dvojky. Má pocit, že sa z neho stal grázel. Našou podmienkou je, aby dieťa išlo dobrovoľne. Ak ho do toho niekto donúti, nebude s nami spolupracovať. To si však musí vydiskutovať rodič s dieťaťom sám, my mu len vysvetlíme, čo sa od neho očakáva a čo bude musieť robiť s tým, že je veľmi málo toho, čo bude musieť. Ak sa rozhodne celý týždeň nič nerobiť a nič nerešpektovať, je to jeho vec. V tom je to reality šou. Na toto deti veľmi reagujú,“ dodáva producentka.
To, že sa relatívne veľký počet tínedžerov hlási dobrovoľne na prevýchovu, nie je podľa psychologičky Silvie Dančiakovej, ktorá na relácii úzko spolupracuje, vôbec prekvapujúce.
„Deti vedia, kedy s nimi rodičia nie sú spokojní. Vedia, že majú ťažkosti v škole, že sa neučia, že sú lenivé. Chcú to zmeniť, ale nevedia ako. Fungujú v kolotoči zabehnutých vzorcov správania, z ktorých sa nedá vystúpiť. Cítia tlak rodičov a nechcú ho už ďalej zažívať. Túžia po korektnom a priateľskom vzťahu.“
Môžu za to rodičia?
Môže však týždňový pobyt v „ideálnej rodine“ niekoho zmeniť? Deti zúčastňujúce sa na šou pochádzajú zo stredných a nižších sociálnych vrstiev, neraz majú komplikované rodinné zázemie, sú adoptované alebo ich vychovávajú príbuzní.
Nevhodné správanie je často reakciou na nepriaznivé životné podmienky alebo zlé vzťahy v rodine.
„Tie sa nezmenia, ak sa o to nepokúsia všetky zúčastnené strany,“ hovorí psychologička Irena Trenčanská z pedagogicko-psychologickej poradne v Bratislave. V praxi sa často stretáva s mladými klientmi, ktorí ju vyslovene prosia, aby sa o terapii nedozvedeli ich rodičia.
„Je to veľmi náročná časť mojej práce presvedčiť ich, že bez spolupráce a účasti rodičov to nejde. Deti väčšinou neveria, že rodič je schopný nejakej zmeny a, bohužiaľ, často im musím dať za pravdu. Niekedy mám jedno stretnutie, niekedy ani to, rodičia úplne odmietajú komunikovať. Potom pracujem len s dieťaťom, ale o to je to ťažšie. Vzťahy ostanú narušené a v dospelosti si už k sebe ťažko nájdu cestu. A mamu a otca máme len jedného,“ hovorí Trenčanská.
Zmena pomáha
Pätnásťročná Sandra vyrastá v bratislavskom Pentagone, sídle dílerov a narkomanov, vychováva ju teta, matka narkomanka ju opustila, keď mala jeden a pol roka, otec nedávno zomrel na cirhózu pečene.
Šiestačka Sandra trikrát prepadla, jej život sa odohráva väčšinou na ulici, je šéfkou miestneho gangu. Teta Zuzana sa za ňu každý deň modlí, aby neskončila ako jej rodičia. Ako dlho vydrží Sandre pozitívny vplyv, ktorý mal na ňu pobyt na farme u rodiny Betákovcov?
Pychologička Dančiaková pripúšťa, že pri takýchto projektoch, kde do procesu vstupuje celý rad neterapeutických zložiek, má spočiatku vždy veľké pochybnosti.
„Ako psychologička riešim v prvom rade to, čo to prinesie klientovi. A Najprísnejší rodičia svojím spôsobom dali každému dieťaťu niečo pozitívne. Už len to, že vezmete niekoho, kto vyrastá v určitom sociálnom prostredí, akomkoľvek, aj úplne vyhovujúcom, a dáte ho do iného, musí byť obohacujúce.“
Peter Triebeľ je bývalý boxer a legionár. Po divokej mladosti sa oženil, má štyri deti, je silno veriaci a v oravskej dedine Klin vedie boxerský klub. Andrej (vpravo) a Filip vymenili vylihovanie v posteli za tvrdé tréningy. FOTO: Markíza
Aspoň jeden
Zmena je vždy prospešná, lebo dieťa má naučené mechanizmy správania, ktoré v inej rodine nefungujú. Dokonca nemusí ísť ani o ideálnu rodinu.
„Ak zoberiete tínedžera, ktorý chodí poza školu, je lenivý a stále sedí pri počítači, a dáte ho do sociálne nevýhodného prostredia, bude to preňho taký šok, že po návrate domov bude od šťastia fungovať ako hodinky,“ súhlasí Irena Trenčanská.
Pomôcť to môže aj rodičom problematického dieťaťa, majú možnosť vidieť sa z druhej strany a získať od situácie odstup.
„Rozumiem však skepse, ktorá sa automaticky vynára pri otázke, čo sa stane po návrate domov. Aj keď sa splní čierny scenár a po chvíli optimizmu dieťa prepadne ešte väčšej beznádeji, lebo si uvedomí, že rodičia neurobili žiadnu zmenu, aj tak si stojím za svojím, že mu to niečo dalo,“ tvrdí Dančiaková.
Dieťaťu niekde v mozgu ostane informácia, že existuje aj iný spôsob života. A bude vedieť, že ho môže kedykoľvek zažiť znova.
„Človek, čo nikdy v živote nezažil pozitívnu skúsenosť, ani nevie, čo má hľadať. Možno sa to deviatim z desiatich nepodarí, ale víťazstvo je, ak sa to podarí aspoň jednému. Rozoberala som to tisíckrát z rôznych uhlov a myslím, že toto je to posolstvo,“ hovorí Dančiaková.
Čo ďalej
Problém návratu detí do nevhodného a nezmeneného prostredia presahuje kompetencie reality šou, ktorá, nech by mala akýkoľvek výchovný charakter, v komerčnej televízii musí hlavne zaujať a zabaviť divákov.
„Problém s návratmi domov sme mali aj v Diagnostickom centre pre mládež v Záhorskej Bystrici,“ hovorí psychologička Irena Trenčanská.
„Deti boli milé, zlaté, stopercentne spolupracovali. Boli najedené, umyté, dodržiavali hygienické zásady a pravidlá ústavu. Ale vrátili sme ich do pôvodného prostredia, kde nemali absolútne nič, a opäť fungovali tak ako predtým. V tejto relácii je to pravdepodobne jednoduchšie, rodiny, ku ktorým sa deti vracajú, nie sú také problematické, ale pre našich chovancov bolo takmer nemožné dostať sa z ich sociálneho prostredia. Naša práca nemala nadväznosť a následnosť, neponúkala šancu, že sa môžu postaviť na vlastné nohy a nemusia sa stať kriminálnikmi. To bol jeden z dôvodov, prečo som odtiaľ odišla - dilema, čo tým chlapcom vlastne ponúkame,“ spomína Trenčanská.
„Pýtala som sa seba samej, načo im ukazujeme, že existuje niečo iné, keď ich potom pošleme späť do negatívneho prostredia. S kolegami sme sa síce utešovali, že lepšia aspoň jedna pozitívna skúsenosť ako žiadna, ale oni po návrate domov nemali šancu zmeniť svoj život, aj keby chceli. Ak chceli prežiť, museli sa prispôsobiť okoliu.“
Čo trápi rodičov najčastejšie
Viazne komunikácia, prestávajú dieťaťu v období puberty rozumieť. Potomok sa im odmieta zdôverovať, kašle na školu, na domáce práce, nerešpektuje príkazy. To, že prestane poslúchať, je však zdravý proces.
Po pätnástom roku života sa potrebuje postaviť na vlastné nohy a začať sa sám rozhodovať, hoci neraz chybne.
Najčastejším problémom je však strata motivácie, strata záujmu o čokoľvek, ochota byť aktívny a žiť svoj život.
Napríklad za lenivosťou, ktorá mnohokrát dokáže až do nepríčetnosti rozčúliť rodičov, sa môže skrývať aj zlá skúsenosť s vlastným výkonom, pocit zlyhania, neochota priznať si, že potrebujem pomoc či neschopnosť rozhodnúť sa podľa vlastného želania, a nie podľa očakávania rodiča.
„Je veľmi zložité povedať rodičovi: Nie, toto nechcem. Máme pocit viny, bojíme sa odmietnutia. Všetci to vnímajú ako obyčajnú lenivosť, ale môže to byť ťažká depresia mladého človeka, ktorý vo svojej existencii nevidí zmysel, budúcnosť ani šťastie.
Podľa psychologičky Silvie Dančiakovej sa rôzne psychické boliestky začínajú kopiť od ôsmeho roku dieťaťa, ak sa nepodchytia, v pätnástom roku už s nimi nevieme pohnúť.
„Dieťa ich za niečo skryje, napríklad za nálepku lenivosti, a nemusí to riešiť. Povie: Som lenivý, a čo?,“ hovorí Dančiaková.
Čo robiť, aby to nezašlo až tak ďaleko?
„Hoci som sama psychologička, ako rodič chodím k psychológovi a vodím tam aj svoje desaťročné dieťa. Vždy, keď sa nakopia ťažkosti, riešime ich do hĺbky a na všetkých úrovniach, aby sa už neopakovali,“ radí Dančiaková.
Andrej a Filip
Majú sedemnásť, jeden je z Martina, druhý z Bratislavy a spoločné majú jedno: absolútnu lenivosť a prejedanie sa.
„Andrej hnije za živa,“ sťažuje sa matka. Túži, aby počas týždňa v prísnej rodine našiel zmysel života a nejakú záľubu. Celé dni totiž leží v posteli s noteebokom a na Facebooku prebieha jeho druhý virtuálny život. V škole prepadá, začal fajčiť a tepláky si oblečie aj do divadla. Jeho najčastejšie odpovede sú: Neviem a nechce sa mi.
Filip kedysi trénoval džudo, dnes nemá záujem o nič. Rodičov ignoruje, uteká z domu.
„Myslím, že problém je v tom, že sme boli na neho veľmi mäkkí,“ zamýšľa sa jeho matka. „Nestanovili sme žiadne pravidlá.“
Spolu odchádzajú na Oravu k bývalému legionárovi a boxerovi Petrovi Triebeľovi. Ten vedie v dedine Klin boxerský klub, boxujú aj jeho deti.
„Určite sa nebudem meniť kvôli nejakému Oravčanovi. Ak už, tak kvôli sebe. Ale taký debil zase nie som, aby som sa menil,“ filozofuje Filip prvé dni v novej rodine.
Divák však veľmi rýchlo zistí, že dôvod problémového správanie je niekde inde ako v pubertálnom rebelantstve. Andreja (na snímke) v štvrtej triede základnej školy šikanovali spolužiaci, smiali sa mu, že je obézny a nevydrží bez jedla. Autoritu si vynútil až agresívnym správaním a brutálnym bitím spolužiakov.
Filip zas nezvláda ťaživú atmosféru, ktorá u nich doma panuje. Jeho matka, na ktorú je veľmi psychicky naviazaný, je vážne chorá a práve podstupuje chemoterapiu. Vyčíta mu, že jej nedáva dostatočne najavo lásku, že nemá svojich rodičov rád.
Ako sa hľadajú ideálne rodiny?
Producentky Alexandry Popovičovej sme sa spýtali, ako presviedčali rodiny, že sú ideálne a vzorové.
Akým spôsobom ste hľadali „najprísnejších rodičov“?
Prevažne priamym skautingom. Máme niekoľkých skautov, ktorí na základe svojich kontaktov chodili po Slovensku, vypytovali sa a hľadali. Potom nám poslali videá, vyplnené špecializované formuláre a ak bola pre nás rodina z dramaturgického hľadiska vhodná, navštívili sme ju so štábom, prípadne aj so psychológom.
Bol problém nájsť vzorné domácnosti?
Naša spoločnosť je taká rozbitá, že nájsť fungujúce rodiny bol naozaj trochu problém. Okrem toho mám pocit, ako keby Slovákom chýbali odvaha a sebadôvera, prečo by mali byť práve oni tí, ktorí radia a poučujú. Aj keď sme našli rodinu, ktorá spĺňala všetky podmienky, často sme ich museli presviedčať a vysvetľovať, že nehľadáme stopercentnú, ideálnu rodinu, pretože nikto nie je bez chyby. Potrebujeme rodinu, ktorá funguje v rámci vzťahov, je tam úcta k rodičom, deti si plnia domáce povinnosti a rodina má navyše nejaký zaujímavý bonus. Nesmie to byť úplne všedná rodina, mala by mať napríklad atraktívne prostredie, aby zaujalo problémových tínedžerov.
Čím ste ich teda presvedčili na účinkovanie?
Väčšinou zabral argument, aby sa podelili o svoje skúsenosti, pretože majú čo ponúknuť ostatným ľuďom. Samozrejme, museli v sebe objaviť štipku exhibicionizmu, ale to asi každý, kto ide na obrazovku. Najťažšie bolo presvedčiť ich, ešte kým sa to nevysielalo, že nejde o bulvárny formát, na aký sú zvyknutí z iných relácií. My sme ‚feel good‘ projekt, nelezieme účinkujúcim za každú cenu do kuchyne, nesnažíme sa na nich nájsť chybu. Za vybranou rodinou si celý čas stojíme, vieme, prečo sme ich vybrali, sú pre nás výnimoční a počas nakrúcania majú oporu nielen v štábe, ale aj psychológa na telefóne. Výnimoční sú aj objektívne pre svoje okolie, vlastne tak sme ich takmer všetkých našli. Skautom niekto povedal, že tam v tej dedine je rodina, o ktorej sa rozpráva, lebo sa vymyká z priemeru.
Ako ich finančne odmeňujete?
Je to štandardný paušál ako za bežné účinkovanie. Mal by im pokryť predpokladané zvýšené náklady. Oni tým deťom varia, berú ich na výlety, často si musia zobrať z práce voľno. Som presvedčená, že žiadna z rodín do toho nešla pre peniaze, mali vyššiu motiváciu.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
