Andrea Karnasová: Milujem galantných rytierov

"Je veľa mužov, ktorí nosia na sebe značkový oblek, ale ich maniere sú ako Ďuro z gazdovského dvora," tvrdí v rozhovore herečka, ktorá sa nám niekoľko rokov prihovárala ako Monika z Priateľov a dnes ju môžeme pravidelne vidieť v seriáli Panelák.

O rok budete mať štyridsať, ste matkou deväťročnej dcérky, máte prácu, denne vás vidíme na obrazovke. Vyzerá to ako celkom ustálený život. Máte ho taký?

Slovo ustálený mi znie nudne, mám rada v živote zmeny, nové veci, nových ľudí, nové príbehy. Som zrelšia, mám dieťa a učím sa zodpovedným veciam. Človek už musí racionálnejšie uvažovať, keď chce uživiť dieťa aj seba. Každý si urobí život taký, aký ho chce mať. A ja chcem mať život, ktorý bude veselý a pestrofarebný. Vždy prídu zaujímaví ľudia alebo sa stanú ďalšie udalosti. Aj negatívne veci vnímam ako posilnenie a učebný materiál, ktorý posúva človeka dopredu. Uznávam klasické hodnoty, ale keď príde do toho farebnosť, je to úžasné.

Na výchovu ste sama. Stíhate to popri práci? Ako to máte zariadené?

Dcérka má aj otecka, ktorý sa jej venuje. Má moju mamu, ktorá výborne varí, a Lujza rada papá. Ona jej dá iný rozmer ako ja, niekedy sa aj hnevám, že jej všetko dovolí, hoci sama som benevolentný rodič, starí rodičia vedia byť ešte viac povoľní. A mám dobrých priateľov, ktorí pomôžu, keď je to akútne. Navyše, dcérka je už vo veku, keď dokáže byť sama doma.

V médiách ste sa vyjadrili, že s vaším bývalým manželom máte dobrý vzťah. Ako ste to dokázali? Obvykle to nie je také jednoduché.

Hneď na začiatku sme si povedali, že naša komunikácia, hlavne pred Lujzou, bude úplne normálna. Ide o dieťa, naše veci sú len naše a dieťa nebudeme do toho zaťahovať. Snažíme sa, aby mala vždy pocit, že obaja rodičia sú tu pre ňu, aby vedela, že sa môže o nás oprieť, kedykoľvek za nami prísť. Život je taký krátky, prečo si máme robiť navzájom zle, keď sa dá žiť pekne napriek tomu, že sme sa rozhodli, že už sme si v istej fáze odovzdali to, čo sme mali? Ideme ďalej, každý svojou cestou. Aby nejaké naše samoľúbe egá vystúpili na povrch? Načo? To nikomu nepomôže. My sme si to hneď na začiatku ujasnili. Sme dvaja dospelí ľudia, máme v hlave rozum, ktorý sem-tam môžeme používať.

Nechýba vám blízkosť milovanej osoby?

Určite sú také chvíle, keď žena potrebuje mať vedľa seba mužnú hruď, o ktorú sa môže oprieť, ale prijímam to, čo je, žijem momentom. Keď príde spriaznená duša, človek, s ktorým chcem byť, tak sa rada tomu poddám a oddám. Samozrejme, že vždy príde nejaký sympatický muž, s ktorým idete na kávičku, porozprávate sa o iných veciach ako s kamarátkami. Nemám chuť doma „depkovať“, radšej si prečítam knižku.

Chceli by ste sa ešte vydať alebo sa nad tým nezamýšľate?

Ja som veľmi otvorený človek, stretla som sa v živote s pár mužmi, nie pri každom to bolo ideálne a nie vždy som bola ja tá, ktorá by sa chcela rozísť. Tiež som okúsila bolesť z lásky, no to tiež patrí k životu a človeka to niekam posunie. Nezanevrela som na mužov. Oni majú svoj svet, sú lovci, treba ich len milovať, navariť im dobrý obed a ukázať im, že ich potrebujeme. Ja si myslím, že muž má byť ten, ktorý buchne do stola, bude silným rytierom, je to prirodzené. To je taký začarovaný kruh, ženy sa sťažujú na mužov, muži na ženy... A svadba? Minule som po dlhom čase premýšľala, či by som sa ešte niekedy vydala. Ale asi by mi skôr išlo o žúrku, perfektnú akciu s mojimi známymi než o samotný obrad.

Aký by mal byť partner po vašom boku?

Milujem galantných mužov, všímavých, ktorí majú spôsoby. Na Slovensku je veľa mužov, ktorí si myslia, že tým, že majú peniaze a možno nejakú moc a pozíciu, tak môžu byť grobiani. Je veľa mužov, ktorí nosia na sebe značkový oblek, ale ich maniere sú ako Ďuro z gazdovského dvora s vidlami v ruke. Nehovorím, že by to mal byť nejaký princ, ale mám rada mužov, ktorí sú vzdelaní, vedia jesť príborom, nechlípu pri obede. Mužov, ktorí vedia, že sú mužmi a majú sebavedomie také silné, aby si nemuseli nič dokazovať.

V seriáli Panelák sa snažíte adoptovať si dievčatko Viki. Viete si predstaviť, že by ste si aj v reálnom živote adoptovali dieťa?

Kým som bola mladšia a nemala dieťa, vedela som si to predstaviť, v podstate by som si to vedela predstaviť aj teraz, keby som na to mala podmienky. Zdá sa mi prirodzené dať dieťaťu materinskú lásku. Ja sa napríklad do dnešného dňa stretávam s jednou Monikou z detského domova, stretli sme sa na Dni otvorených dverí v Markíze. Občas som ju brávala domov alebo sme niekam išli. Myslím si, že najdôležitejšia pre ňu bola moja psychická podpora. Teraz má už dvadsaťpäť a vždy, keď mi zavolá, rada jej pomôžem, lebo podľa mňa je hrozný pocit, keď nemáte nikoho, s kým by ste sa porozprávali, keď máte problém. Obdivujem ľudí, ktorí si adoptovali deti z domova, lebo nikdy nemôžete vedieť, akým genetickým materiálom to dieťa disponuje, aj keď výchova je určite tiež veľmi dôležitá.

Poďme na menej vážne témy. V tomto čísle máme vlasový špeciál a vy máte špecifické vlasy. Pre mužov sú ryšavky zvyčajne atraktívne. Všimli ste si to?

Nemám ich až také ryšavé, mávala som trošku viac, ale vekom mi stmavli. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, či sa páčim mužom, lebo mám ryšavé vlasy, alebo je to osobným vyžarovaním. Možno je to dané historicky. Ženy s ryšavými vlasmi sú pre mužov možno atraktívnejšie preto, že kedysi mali ryšavé vlasy kurtizány. Alebo anglické kráľovné. Ryšavé vlasy sú iné a nie je ich tak veľa ako napríklad blond. Pamätám sa, že keď som bola dieťa, nie vždy som bola na ne pyšná, neskôr som ich brala ako výsadu.

Diváci si vás pamätajú ako herečku, ktorá prepožičala hlas filmovej Monike z Priateľov. Je podľa vás dabing dobrou školou pre herca?

Ťažko povedať, akákoľvek herecká prax je dobrá. Sú herci, ktorí si dávajú záležať na svojom krásnom hlase a zabúdajú potom na prirodzenosť a charakter svojej postavy, ktorú dabujú. Keď som sa hlásila na konzervatórium, zachrípla som a pani foniatrička mi povedala, že by som sa na herectvo nemala dať, pretože mám chorý hlas. Paradox je, že sa ním živím a za prácu s hlasom pri dabingu som bola aj ocenená (smiech)!

Čo pre vás znamená hrať v seriáloch? Mnohí herci sa na to pozerajú, takpovediac cez prsty...

Vo všetkom treba nájsť pozitívum. Ja som išla do seriálu preto, lebo som si to chcela vyskúšať, je to niečo iné, ako točiť film. Máme menej času na natočenie obrazu a treba na sebe viac pracovať, aby sme dokázali v krátkom čase zahrať emóciu. No i v seriáli si dokážete nájsť tie krátke momenty pravdivosti napriek tomu, že sa hrá rýchlo. Mňa to baví a snažím sa z natáčania vyťažiť čo najviac. Rozhodnutie je vždy na hercovi, či zoberie úlohu v seriáli. Ja mám seriál rada, mám plno nápadov, ako by mohla byť postava ešte lepšia.

Dá sa vstupovať do scenára?

Jasné, dá sa. Poviem svoj názor a závisí od scenáristu a režiséra, či ho bude akceptovať. My sa v podstate hráme. Podobne ako v živote.

Život je podľa vás tiež hra?

Áno, snažíte sa ju napísať, zrežírovať, no nie vždy to, samozrejme, vyjde podľa vášho scenára. Ja rada nechávam veciam voľnejší priebeh. Nie som ambiciózna za každú cenu, pretože niekedy si to vyžaduje tvrdšie kroky a ja si chcem život radšej príjemne užívať. Lebo keď sa človek príliš sústredí na svoj cieľ, potom mu unikajú tie obyčajnejšie veci, v ktorých je viac kúzla ako v niečom, o čom máte pocit, že ukrýva veľkosť života. Tie drobné detaily sú niekedy omnoho dôležitejšie. Ale každý si volíme svoju cestu, a to je to úžasné, že máme vždy na výber... „All is have a choice“...

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie vinárstvu Vinidi.