Keď stretneme odborníka zo Slovenska, ktorý sa za hranicami úspešne presadil, iba si vzdychneme, aké je to u nás so serióznymi podmienkami na prácu stále ťažké. Neradi sme svedkami odlevu „našich“ mozgov. Mladý lekár a vedec PETER KAMENICKÝ odišiel pred pár rokmi do Paríža bez prehnaných očakávaní. Dnes je vo svojom odbore kapacitou, na ktorú môžeme byť hrdí.
Aká bola vaša predstava o živote za hranicami?
Veľmi nekonkrétna. Pôvodne som odchádzal na dva mesiace, a som v Paríži už deväť rokov. Je to prekvapivý, nečakaný vývoj. Odchod do Francúzska vnímam ako istú anomáliu.
Ako to?
Študoval som na rakúsko-slovenskom gymnáziu, takže ak som mal niekam vycestovať, skôr to mohla byť nemecky hovoriaca krajina. Urobili tak vtedy mnohí moji stredoškolskí spolužiaci. Aj ja som to skúšal, počas vysokej školy som začal pendlovať medzi Bratislavou a Viedňou, ale rýchlo som s tým prestal.
Z lásky k francúzštine?
Nie, po nemčine ešte prišla na rad angličtina. Lenže po roku 2001 som dostal „alergickú reakciu“ na vtedajšie udalosti vo svete. Väčšinou sa o politiku nezaujímam, ale to boli silné zážitky. V tom období bola pre mňa emancipácia z anglo-amerického kultúrneho vplyvu, aspoň v jazykovej oblasti, veľmi dôležitá. Rozhodol som sa urobiť si pauzu so štúdiom angličtiny a začal som chodiť popri práci na kurzy do francúzskeho inštitútu. Mal som už 26 rokov a stál som pred otázkou, či sa vôbec oplatí začínať s novým jazykom. Túžbu hovoriť po francúzsky som si však niesol v sebe od malička.
Vďaka čomu?
Starý otec z otcovej strany bol veľký frankofil. Ešte keď som bol malý chlapec, chodil so mnou na bratislavskom sídlisku Päťsto bytov na ihrisko. Tam, na hojdačke, ma naučil po francúzsky rátať do sto. A na to som o dvadsať rokov neskôr nadviazal (smiech).
Záujem o pacienta si vyžaduje stálu korekciu, hovorí doktor Kamenický. FOTO: Peter Žákovič
Ako ste žili v čase po teroristickom útoku na Dvojičky v roku 2001?
Skončil som štúdium medicíny na Lekárskej fakulte v Bratislave a začal som pracovať na bratislavských Kramároch ako sekundárny lekár. Žil som svoj príjemný poštudentský život, po večeroch som sa stretával s kamarátmi a navštevoval som kurzy francúzštiny ako hobby. Všetko sa dialo možno až príliš dobre a jednoducho. Vravel som si, že ak niečo neurobím, začnem žiť vo vyšliapaných koľajach a už sa nikde nepohnem. Napísal som teda motivačné listy na dve špičkové endokrinologické pracoviská v Paríži. Z jedného mi prišla odpoveď, že ak si zabezpečím financovanie, môžem nastúpiť ako stážista. A kým som si hľadal štipendium, jedna sekundárka z toho pracoviska odišla na rizikovú graviditu, takže dotyčný profesor mi o pár dní volal domov, či by som neprišiel hneď. Z Kramárov, kde som mal fixný post, som odišiel a pustil sa do úplne neznámeho projektu, ktorý mal trvať iba niekoľko mesiacov. Kdesi vnútri som však cítil, že to bude kľúčový moment.
Zdá sa, že bol. Ako sa to potom potvrdilo?
Semestrálny projekt nemal pôvodne pokračovať, získal som však štipendium z francúzskeho inštitútu v Bratislave, a tak som mal pred sebou ďalší semester. Zhodou okolností, pri endokrinologickej klinike v nemocnici Kremlin-Bicêtre, kde teraz pôsobím, vznikla nová výskumná jednotka, čo mi otvorilo možnosti na prácu v molekulárnej endokrinológii. Videl som to ako ďalšiu šancu. Zostal som najprv na rok. Keďže vedecký projekt bol úspešný, získal som štipendium z francúzskeho ministerstva výskumu na ďalšie tri roky na doktorandské štúdium. Potom som sa vrátil späť do klinickej endokrinológie už ako PhD. Vtedy sa ukázalo, že môj pobyt v Paríži bude asi významnejší ako bežná stáž v zahraničí.
Čím vás zlákalo vedecké prostredie?
Vždy som chcel pracovať v akademickom prostredí. A znova sa musím vrátiť k starému otcovi. Bol chlapcom z jednoduchých pomerov, narodil sa vo Veľkom Folkmári na východnom Slovensku. To je dedinka medzi Margecanmi a Košicami. On ako jediný, najmladší zo siedmich detí, mohol študovať na strednej škole - práve jeho si nejaký miestny mecén vytipoval ako adepta do seminára a sponzoroval mu strednú školu v Košiciach. Keď ju starý otec ukončil, odišiel do Prahy, kde ešte za prvej republiky vyštudoval prírodné vedy. Potom si urobil doktorát vo švajčiarskom Bazileji. V roku 1948 sa však vrátil do komunistického Československa, hoci mal možnosť ostať tam na univerzite.
Prečo sa vrátil?
Moja stará mama, vtedy už jeho manželka, nechcela prísť za ním. Ostalo jeho celoživotnou frustráciou, že sa vtedy zriekol možnosti pracovať na významnom európskom pracovisku a bol obmedzovaný režimom. Ja som ho odjakživa vnímal ako vzdelaného človeka: hovoril viacerými jazykmi, žil bádavým životom - ako geológ zbieral po slovenských horách kamene, a potom ich skúmal v mikroskope. On do mňa prvý vštepil obdiv k vzdelaniu a výskumnej práci.
Ako ste si zvykali vo francúzskom lekárskom prostredí?
Zo začiatku som sa cítil veľmi maličký, ale pritom veľmi stimulovaný. Bolo to preto, lebo klinická práca s pacientom sa výrazne prepájala s pedagogickou a vedeckou činnosťou. Endokrinologická klinika v nemocnici Kremlin-Bicêtre veľa investuje do vyučovania medikov, ktorí študijné pracoviská vždy vyhodnocujú. V rámci našej univerzity Paris-Sud sme jedným z top pracovísk, a to skutočne preto, že sa študentom dôkladne venujeme. Ovládame dobre to, čo vyučujeme iných, a systematické, pedagogickou prácou prehĺbené poznanie nám zároveň umožňuje byť lepšími lekármi.
Peter Kamenický rád cestuje za históriou a umením, miluje antiku, divadlo, operu. Na snímke v sicílskej Taormine pri ruinách Gréckeho divadla. FOTO: archív P. K.
U nás ste nemali šancu toto prepojenie zažiť?
Na Slovensku som pôsobil na pracovisku, ktoré sa v tom období orientovalo výlučne na postgraduálne špecializačné štúdium už vyštudovaných lekárov a ja som bol iba začínajúci sekundár. V Paríži sa pridal ďalší, vedecký rozmer – vnímame pacienta aj ako otázku pre klinický alebo základný výskum. Aby som bol úprimný – na tomto pracovisku pôsobím aj preto, lebo koncentruje mnoho pacientov so zriedkavými ochoreniami, ktoré sú príležitosťou na výskumnú prácu. Viackrát som zažil, že sme riešili klinické problémy priamo nad posteľou pacienta a chvíľu na to vo výskumnom laboratóriu, ktoré je oproti cez cestu.
Akým ochoreniam sa vo výskume venujete?
Ako endokrinológ sa venujem hormonálnym problémom. Moja výskumná práca sa týka najmä hypofýzových ochorení. Naše centrum sa špecializuje napríklad na rôzne nádory podmozgovej žľazy. Väčšinou nie sú zhubné, ale sú problematické svojím umiestnením, lebo sú v lebke, blízko mozgu, optických orgánov a podobne. Sú zaujímavé tým, že tvoria nadmerné množstvo hormónov alebo zapríčiňujú ich nedostatok a vytvárajú tak často fascinujúci klinický obraz.
Napríklad?
Napríklad taká akromegália – nadmerná produkcia rastového hormónu v dospelosti, vedie k typickým abnormálnym črtám tváre - zvýraznia sa nadočnicové oblúky, zhrubne nos, pery, zväčší sa jazyk. Pacientom často narastú a zhrubnú ruky a nohy, takže si chorobu všimnú, keď im je malá obrúčka alebo zmenia niekoľkokrát veľkosť topánok. Akromegália má však mnoho ďalších klinických prejavov. Týkajú sa srdca, ciev, respiračného systému, čreva či pohybového aparátu. Nadmerná tvorba rastového hormónu v detstve alebo počas dospievania, pred ukončením telesného rastu, vedie ku gigantizmu. Prvým „dokumentovaným“ prípadom s touto diagnózou bol pravdepodobne filištínsky obor Goliáš.
Pacient sa pre vás vlastne stáva výskumným materiálom. Ako s ním pracujete?
V univerzitnom nemocničnom prostredí je pacient prirodzene nielen predmetom klinickej starostlivosti, ale je súčasťou výučby a prípadne aj klinického výskumu. K tomu je vždy potrebný jeho súhlas. Preto je veľmi dôležité, aby sme pacienta nevnímali ako vzácnu diagnózu alebo symptóm. Vizity na klinikách sa podobajú veľkej omši s osobitou liturgiou. Hierarchicky sú tam nastúpení seniori, sekundári, medici. Pred nami leží pacient, z ktorého sa nemá stať iba apendicitída alebo tumor pankreasu. Býva častou chybou študentov, že stav pacienta zvecňujú. A vekom sa to nezmení, ak sa od začiatku nedbá na primeranú komunikáciu s pacientom a o pacientovi.
S kolegyňami počas obednej siesty v areáli parížskej nemocnice Bicêtre. FOTO: archív P. K.
Čím je daný vzťah s pacientom?
Je to terapeutický vzťah. Nie je symetrický, nie je priateľský, je to profesionálny vzťah, kde sa jeden na druhého obracia s dôverou so svojím zdravotným problémom, a ten druhý musí dôveru rešpektovať, nie zneužívať. Ak chcem, aby sa pacient zúčastnil na riešení nejakej výskumnej otázky, musím mu zároveň povedať, že ak odmietne, v žiadnom smere to neovplyvní jemu poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Zároveň to nemôže ostať iba pri slovách. A to nie je jednoduché. Máme pocit, že kontrolujeme naše rozhodnutia, no ak nás pacient prestane „zaujímať“, môžeme sa stať menej veľkorysí, skúpi na čas. Je nutná stála korekcia.
V akom vzťahu teda zostávate s pacientom, keď ho nepotrebujete na výskum?
Endokrinológia je väčšinou neakútna, aj preto sa mi páči. Ale sú situácie, ktoré si vyžadujú rýchle rozhodovanie. Po počiatočnej fáze liečby je veľmi dôležité pravidelné, často mnohoročné sledovanie - pre možné recidívy a komplikácie. Niekedy to presahuje rámec špecializácie a trochu suplujeme praktického lekára. Nedá sa to robiť vždy, ale sú pacienti, u ktorých riešime aj iné ako endokrinologické choroby, napríklad anémiu či problémy infekčného charakteru. Je to vlastne dobré, aby sme si zachovali aj kontakt s internou medicínou. Napríklad máme pacienta, ktorý má ženský karyotyp - ženské chromozómové pohlavie, ale je vychovaný ako muž s hormonálnou poruchou. Má množstvo telesných a psychologických problémov. Keď ho napríklad bolí ucho, príde k nám.
Dá sa v medicíne podľa potreby vypestovať etický postoj?
Áno, samozrejme. Pamätám si, ako profesor Žucha, mimoriadne vzdelaný a charizmatický pedagóg na Lekárskej fakulte v Bratislave, raz povedal, že byť dobrým lekárom je proces. Etický postoj si teda neustále budujeme. Profesionálna etika má však svoj základ vo všeobecnejšej dispozícii k slušnému správaniu, ktorá sa pestuje výchovou v rodine. A napokon je to otázka pokory.
Je rozdiel v prístupe lekára na Slovensku a za hranicami?
V prostredí, v ktorom som na Slovensku pracoval, som sa stretol s úžasnými kolegami, ktorí zásadne ovplyvnili môj ďalší profesionálny, teda aj etický vývoj. Boli to internisti „starej školy“. Nepočítali čas ani peniaze. Zažil som aj iné, deformujúce spôsoby správania. Materiálne ovplyvňovanie lekára pacientom je v našej krajine známym nešvárom. Dúfam, že tieto praktiky sa postupne stanú okrajovým fenoménom, a to nielen v zdravotníctve. Vo Francúzsku majú napríklad profesori na klinikách možnosť súkromných konzultácií. Je to spôsob, ako udržať špičkových odborníkov vo verejnom sektore, ale osobne mi to nie je sympatické.
Prečo?
Ide o určitú kultúrnu, regulovanú formu uprednostňovania pacientov s lepším socio-ekonomickým zázemím. Nemám nič proti súkromnému sektoru, ale jeho miešanie s verejnou, štátom garantovanou zdravotnou starostlivosťou sa mi nezdá vhodné.
Líši sa komunikácia s pacientom v prípade zriedkavých diagnóz?
V prvom rade je dôležité, aby lekár ochorenie poznal a spoznal. Niekedy pacienti blúdia niekoľko rokov od lekára k lekárovi, kým niekto dôjde na správnu diagnózu. Zároveň lekár musí dôkladne ovládať rôzne aspekty diagnózy a liečby ochorenia, aby o nich mohol pacienta adekvátne informovať. Musí teda byť odborník. Asi bude najlepšie, keď poviem konkrétny prípad. Prednedávnom prišla za mnou pacientka s podozrením na Cushingov syndróm. Ide o nadmernú produkciu nadobličkového hormónu kortizolu. Ukázala mi fotografie spred dvoch rokov, na ktorých to bola krásna, vtedy 34-ročná žena. Za dva roky sa zmenila na nepoznanie. Mala červenú tvár, tukový hrboľ na krku, takzvaný bizóní hrb, centrálnu obezitu, chlpaté ruky, vysoký krvný tlak. Keďže bola červená a zároveň depresívna, okolie si začalo myslieť, že pije. Postupne prestala vychádzať z domu, úplne zredukovala svoje sociálne kontakty. Prišla do ambulancie s listom od svojho praktického lekára. Povedal som jej, pani, mám pre vás dobrú správu: vieme, čo vám je a môžeme vám pomôcť. Urobili sme jej hormonálne vyšetrenia a diagnóza sa potvrdila, bol to Cushingov syndróm súvisiaci s nadobličkovým nádorom. Pacientka sa vtedy dala do usedavého plaču. Keď som sa jej prihovoril, povedala, že sa jej vlastne strašne uľavilo, keď sa potvrdzuje, že nemôže za to ako vyzerá, že nie je šialená ani alkoholička. Verdikt diagnózy po dvoch rokoch trápenia bol oslobodzujúci.
Dôverujú vám pacienti?
Každý pacient si vyžaduje inú komunikáciu. Niekedy je to dlhodobý boj o získanie dôvery, pomalá práca. Je ťažké liečiť niekoho, kto vám nedôveruje. Existujú pacienti, ktorí navštívia troch-štyroch lekárov, a potom porovnávajú ich výpovede. Nie je to príjemné ani konštruktívne. Dôvera je v terapeutickom vzťahu veľmi dôležitá. Cesta od prvého stretnutia s pacientom je vždy iná. Niekedy si vravím, že ani nepotrebujem chodiť do kina, lebo pred očami sa mi odohráva veľmi veľa rozmanitých osudov. Keďže som endokrinológ, tak sa tie osudy dotýkajú aj oblasti sexuality, ľudia sa zdôverujú s intímnymi záležitosťami a neraz si spravia z konzultácie trochu psychoterapiu.
V ktorom prostredí sa cítite lepšie? Za mikroskopom či pri pacientovej posteli?
Mám rád práve tú situáciu na hranici, určité pnutie. Klinická práca kladie otázky, výskumná občas tie otázky zodpovie. Kontakt s klinickou prácou je veľmi dôležitý, aby otázky pre vedeckú činnosť boli skutočnými, existujúcimi problémami. Nie vždy to tak totiž býva. Najradšej mám, keď sa choroba stáva modelovou situáciou, ktorá umožní porozumieť normálnym, fyziologickým procesom v organizme.
Prečo ste si vybrali práve endokrinológiu?
V prvom rade preto, že hormonálne choroby sú často navonok viditeľné, majú zaujímavý a veľmi pestrý klinický obraz. Vábili ma už ako medika. Hormóny sa týkajú celého organizmu. Teraz mám možnosť venovať sa pacientom s rôznymi zaujímavými diagnózami. Zároveň sa v endokrinológii dá často terapeuticky zasiahnuť a zlepšiť pacientov stav. Ak nejaký hormón chýba, dá sa pomerne jednoducho nahradiť, ak je produkovaný nadmerne, často sa dá jeho zdroj odstrániť. Vidím teda efekt svojej práce.
Ako ste sa zžili s Parížom? Ste spokojným Slovákom v zahraničí?
Myslím, že áno. Opäť mi asi vyhovuje hraničná pozícia. Po tom, čo som sa stal docentom, sa ma kolega opýtal, či nechcem požiadať o francúzske občianstvo. Reagoval som tak, že som si zase začal písať dĺžeň na ypsilon v priezvisku. V súčasnom globalizovanom svete, ktorý stiera rozdiely a núti nás k zjednodušovaniu, sa mi vidí dôležité zachovať si jedinečnosť. Som v Paríži spokojný. Na Slovensku mám stále rodinu, mamu, sestru, niekoľkých blízkych priateľov, ktorých vídam asi päťkrát do roka. Leto už od malička trávim na rodinnej chate na južnom Slovensku pri Patinciach. Dá sa takto žiť.
Vyhľadávate za hranicami slovenskú komunitu?
Veľmi sa o to nesnažím. Samozrejme, mám priateľov Slovákov, ale nie a priori preto, že sú to Slováci. Vyrastal som minimálne v dvojjazyčnom prostredí, mám aj maďarských predkov. Hoci mám silný vlastenecký pocit, nemám dôvod hlásiť sa iba k jednej jazykovej skupine. Na Slovensko sa rád vraciam, priviedol som sem už rôznych priateľov a kolegov, napríklad naposledy v rámci česko-slovenských endokrinologických dní aj predsedu francúzskej endokrinologickej spoločnosti. Bol som hrdý, keď som im ukazoval Bratislavu. Prešiel som s francúzskymi priateľmi hrebeňovku Nízkych Tatier v mačkách a v snehu, v lete som vybehol na Kráľovu hoľu. Je to pre mňa dôležité. Ale mnohé veci sú mi vo Francúzsku bližšie.
Napríklad?
Napríklad kritický pohľad na realitu, snaha neprijať skutočnosť nemo, bezvýhradne. Až ma prekvapuje, ako mám rád kritického francúzskeho ducha. Zároveň mi imponujú francúzske dejiny – najmä veľké 17. storočie s osobnosťami ako Blaise Pascal, ktorý mi je blízky ako vedec, mysliteľ a mystik so zážitkom „ohnivej noci“. Nie náhodou chodím do farnosti, kde je pochovaný a na nočnom stolíku mám jeho Myšlienky. Kultúrny vplyv Francúzska ma fascinuje, zaujíma. Podľa môjho názoru štáty strednej Európy takýto vplyv rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie stratili.
Pacientky Petra Kamenického s poruchami rastu - vľavo pacientka s gigantoakromegáliou (výška 2,05 metra), vpravo s hypofosfatemickou vitamín D - rezistentnou rachitídou (výška 1,32 metra).
Nemali ste problém ako cudzinec vo Francúzsku presadiť sa? Boli ste na to pripravený?
Na začiatku boli momenty, keď som ako cudzinec mal zvláštny pocit okrajovosti. Hlavne, keď som musel ísť na prefektúru požiadať o možnosť pobytu. To sme ešte len vstupovali do Európskej únie. Našťastie, rýchlo sa to zmenilo. Vo Francúzsku sa mi otvorili možnosti, ktoré nie sú menšie, ako keby som bol Francúz. Dostal som univerzitný post na prestížnom pracovisku. Mnohí takéto príležitosti nemajú. Kritérium voľby mojich kolegov nebolo teda národnostné.
Čo robíte v Paríži, keď nie ste v práci?
Rozhodne sa nenudím. Veľa času mi zaberie odborná publikačná činnosť, píšem hlavne po nociach a cez víkendy. Nedám dopustiť na dobrú knihu, mám napríklad veľmi rád Thomasa Manna a stále sa k nemu vraciam. V posledných rokoch u mňa čoraz väčší priestor dostáva hudba. Chodím pravidelne do parížskej opery. Počúvam najmä nemeckú a rakúsku hudbu, Bacha, Mozarta, Beethovena, Wagnera a Richarda Straussa. Navyše mám priateľov, s ktorými si môžem na túto tému pohovoriť. V športe prekvapujem seba samého, po tridsiatke som sa dal na behanie a namiesto vozenia sa v metre sa snažím bicyklovať. Po Paríži sa dá bicyklovať veľmi dobre, akurát sa pri tom zničí veľa nohavíc a topánok. Niekedy sa bicyklový pruh na ceste prelína s autobusovým, ale nevzdávam sa. Už mi chýba iba bageta do ruksaku a je zo mňa „pravý Parížan“.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
