Peter Lipa: Nie som romantik, skôr realista

Pán Lipa, tento rok oslávite 70-tku. Považujete sa za „pána v najlepších rokoch" tak, ako o tom spievate v jednej vašej pesničke?

To je stav permanentný, nie chvíľkový. Neviem, či to bolo, či to je, alebo či to bude, ale všetci veríme, že to najlepšie nás ešte len čaká. Či som v najlepších rokoch? Verím, že ešte len budem.

Ale za zrelého muža sa už považujete?

Áno.

Čo nasvedčuje tomu, že sa muž dostal do štádia zrelosti?

Naraz sa začneme v určitých situáciách správať inak. Triezvejšie, pomalšie, premyslenejšie a vari aj rozumnejšie. Jednak je to psychický stav, ale aj fyzický. S obľubou som kedysi utekal hore schodmi a naraz som zistil, že mi to nejde až tak dobre, že som zadýchaný a pomaly ďalej zájdem.

Zároveň ste aj vo veku, keď už skutočne môžete hodnotiť svoj život. Aký ho máte?

Človek má šťastné, radostné okamihy a potom zase príde normálny život. Myslím si, že som spokojný. Pre mňa bolo veľkým šťastím, že som sa dostal tak blízko k hudbe a že ma živí. A tiež rodina. Dlho som ju nemal, teraz mám štyri deti, dokonca budem čoskoro dedo.

Je o vás známe, že ste mali veľa žien. Máte pocit, že už ženy poznáte, že ste už odhalili ženskú dušu?

Asi ich už poznám, asi už o nich za tie roky niečo viem. Napriek tomu stále sú knihou, ktorá sa dá viackrát čítať so záujmom a vždy je niečo nové medzi riadkami.

Zmenil sa váš pohľad na ženy, na vzťahy?

Ak človek s niekým prežije tridsaťtri rokov, ako ja so svojou manželkou, zistí, že vzťah je najmä o tolerancii. Ten kto presadzuje sám seba, hoci aj v ideálnom vzťahu, nemá šancu.

Považujete sa za romantika?

Nie. Skôr za realistu.

V mladosti ste boli bohémom?

Áno. Dlho som bol slobodný, ženil som sa, až keď som mal tridsaťsedem rokov.

Myslíte, že takýto spôsob života patrí k vašej profesii?

Myslím, že to patrí aj k určitej vekovej kategórii. Sú roky, keď človek žije veľmi spoločensky, intenzívne, vo víre priateľov a udalostí a potom má pevný vzťah, vznikne manželstvo, tak sa utiahne a buduje si podvedome svoje zázemie, aby mohol z neho vychádzať a vracať sa k nemu späť.

Aj vás to poznačilo?

Samozrejme. Považujem za veľmi dôležité, čo človek zažije prvých dvadsaťpäť rokov života. Skúsenosti, ktoré vtedy človek získa, ostávajú preňho na celý život.

Dnes máte veľkú rodinu - štyri deti. Platí u vás „postav dom, zasaď strom" ako cieľ života, alebo cítite, že máte aj iné poslanie?

V čase, keď som sa ženil a mal prvého syna, som ešte ani zďaleka nebol v hudbe taký zaangažovaný, ako som teraz. To znamená, že rodina síce bola pre mňa dosť podstatným krokom, ale teraz sa venujem viac hudbe ako rodine... Stále mám chuť pracovať, tvoriť a koncertovať.