Chceli ste byť odmalička lekárkou alebo skôr umelkyňou?
Keď som mala štyri roky, zomrela mi teta na rakovinu a vtedy som sa rozhodla, že budem doktorkou a nájdem liek proti rakovine. To ma držalo po gymnázium, potom som začala špekulovať nad rôznymi umeleckými chodníčkami, chcela som ísť na fotografiu alebo herectvo. Po strednej škole som nešla napokon nikam, rozhodla som sa, že pôjdem robiť sanitárku, aby som zistila, či chcem skutočne pracovať ako doktorka. Vtedy som sa jednoznačne rozhodla, že idem do toho. Takže, chcela som byť lekárkou, ale vždy som mala trochu umelecké sklony. Lekárstvo má v latinskom jazyku pomenovanie ars medicina –umenie lekárske, takže je to v podstate umelecký žáner (smiech).
Po medicíne ste sa zamestnali na psychiatrii v Pezinku. Čo povedalo vaše okolie na to, keď ste napokon vymenili biely plášť za kostým v modernom cirkuse?
Nepochopenie trvá do určitej miery doteraz. Moji rodičia sú úplne zlatí, viem, že to spočiatku prežívali veľmi ťažko, aj babička, keď ešte žila, tá to nevedela pochopiť vôbec. Tušila som, že to budú niesť zle, čo sa mi aj potvrdilo, ale neboli na mňa prísni, nepovedali: toto v žiadnom prípade! Prijali to, možno so zahryznutím do jazyka, no podporujú ma doteraz. To si na nich veľmi cením, tiež by som chcela byť takou mamou. A čo sa týka okolia, sú aj takí ľudia, ktorí sa ma spýtajú: ty si predsa vyštudovaná lekárka, čo robíš v cirkuse?! Je zaujímavé, že tí, ktorí majú takýto postoj, sa ma nikdy nespýtajú, či som tam spokojná.
Zaľúbili ste sa do ohňového tanca v rovnakom čase ako do svojho partnera?
Hej, keď som si našla priateľa Matúša Ritomského, ktorý vtedy tancoval s ohňom už niekoľko rokov, zapáčilo sa mi to. Najprv bol tanec s ohňom pre mňa len hoby, chcela som sa ho naučiť, nemyslela som si, že s ním budem raz vystupovať. Cvičiť sme chodili do parkov, napríklad na Železnú studničku. Po roku prišlo prvé predstavenie a vtedy som sa na ohňovú šou „namotala“ ešte viac. Začali sme chodiť spolu po festivaloch, po svete. Tam sme spoznávali aj iných ľudí, ktorí sa venujú tomuto žánru, páčilo sa nám to a začali sme ich pozývať na spoluprácu. Postupne sme pripravovali čoraz väčšie čísla. Nezabudnem na naše prvé veľké vystúpenie, ktoré sme mali asi pred siedmimi rokmi na Pohode. Celé som ho vymyslela ja a viacerí ľudia za mnou chodili, že naše predstavenie nemôže vyjsť, zdalo sa im príliš náročné. Cítila som veľký tlak. Ale napokon vyšlo celé vystúpenie super, bol to veľký zážitok, prišlo veľa divákov.
Počas vašich vystúpení sa odohrávajú napínavé akrobatické čísla vo vzduchu, žonglovanie s obrovskými kockami, ale aj tanec v nádobe s vodou či s ohňom. Netŕpnete počas celého predstavenia, aby dopadlo všetko, ako má?
Tŕpnem a vtedy je aj moje vystúpenie trochu iné, nedokážem sa úplne sústrediť sama na seba. Zrejme nie je najlepším riešením, že som režisérkou a zároveň vystupujem, lebo mám v hlave plno vecí, ktoré majú robiť ostatní. Potom keď mám prepnúť na seba, je to náročné. Najviac sa vždy obávam výškovej akrobacie, lebo tam ide o život. Predtým mám skutočne rešpekt.
Akrobati sú teda istení len vlastnou šikovnosťou?
Presne tak, v našich výstupoch nemajú žiadnu poistku. Keby spadli, tak by spadli naozaj. Nemalo by sa to stať. Počas individuálnych tréningov sa už zopár akrobatov, s ktorými spolupracujeme, zranilo. Našťastie, nikomu sa nič vážnejšie nestalo.
Predstavenie Argolla 5. element, ktoré ste odohrali aj v januári na Slovensku, vzniklo pre Svetový festival cirkusových umení v Južnej Kórei. Ako prebieha takýto festival?
Bol trochu neštandardný oproti iným festivalom najmä čo sa týka dĺžky – trval až štyri mesiace. Vybrali si nás na základe našich videí na internete, ktoré sa im veľmi páčili, preto nás pozvali medzi osem súborov, ktoré na tomto podujatí vystúpili. Boli postavené dve veľké šapitá, každé s kapacitou dvetisíc ľudí. Vystúpenia v nich prebiehali súbežne – v jednom stane sme hrali my, v druhom zatiaľ vystupovalo ďalšie zoskupenie. Takto sme tam boli mesiac, potom sme sa vystriedali s ďalšími cirkusantskými skupinami. Tvorcovia majú takú víziu, že budú najznámejším a najväčším festivalom moderného cirkusu na svete.
Okrem toho ste so svojimi vystúpeniami precestovali aj mnoho iných krajín, napríklad Omán, Katar, Indiu, Egypt... Prekvapili vás v niektorej krajine diváci svojimi reakciami?
Každá krajina je iná a ľudia dávajú odlišne najavo, keď sa im niečo páči. Keď boli počas vystúpenia ticho, spočiatku sme nevedeli, čo to znamená, mysleli sme, že sa im naše vystúpenie nepáči, ale v niektorých kultúrach dávajú najavo emócie až na konci predstavenia. Napríklad v Kórei majú iný štýl potlesku – tlieskajú len presne počas aktu klaňania, hneď ako sme sa zdvihli, potlesk utíchol. Inde sa k nám diváci správajú, akoby sme boli veľké hviezdy – kolegom sa v Indii stalo, že za nimi po vystúpení húfne chodili ľudia. Dokonca potrebovali ochranku, lebo mnohí sa ich chceli aspoň dotknúť...
Približne dva, tri mesiace v roku trávite v zahraničí, žijete teda cirkusantský život?
Nepresúvame sa v maringotkách, ako je to v tradičnom cirkuse, ale máme cirkusantský život v tom, že sa zbalíme, odídeme, potom sa vrátime a zase vybaľujeme. Stále sa niekam presúvame, je to niekedy divoké. Najmä keď máme pobrať a pobaliť všetko náradie – máme vždy plno tašiek.
Zájdete sa niekedy pozrieť aj do tradičného cirkusu s klaunmi a tigrami?
Keď som bola malá, chodila som tam veľmi rada. Teraz však už nechcem podporovať tradičné cirkusy, lebo sa mi nepáči spôsob, akým tam zvieratká žijú. Ale kvôli dcére som tam bola. Nechcela som byť radikálna a zakázať jej to, najmä keď tam boli všetky deti z triedy, aby jej nebolo ľúto. Tak som jej ukázala aj tradičný cirkus, vysvetlila som jej, ako ho vnímam, a dospela k podobnému názoru ako ja. Myslím si, že je lepšie, keď k tomu dospela sama, akoby som jej nanútila svoj názor.
Zapájate dcéry do cirkusantského života, brávate ich na všetky svoje vystúpenia?
Ako kedy, keď bola staršia dcéra Laura menšia, brávala som ju so sebou, cestovala s nami kade-tade. Veľmi sa jej to páčilo, lebo bola obklopená mnohými umelcami. Teraz ju už nechávam doma, lebo bude mať trinásť rokov a nechcem ju zbytočne vytrhávať zo školy. Druhá dcérka Nikita má len dva roky, čiže ju tiež nebrávam, pretože je ešte veľmi malá. Ale keby sa nám naskytol v nejakej krajine dlhší kontrakt, momentálne riešime, či pôjdeme na rok do Južnej Kórey, to by som ich zobrala so sebou a chodili by tam aj do školy. Úplne najradšej by som bola, keby ma časom jedna z nich nahradila v tanci s ohnivými palicami, lebo je veľmi málo žien, ktoré sa tomu venujú. Ale Lauru zatiaľ vystupovanie v cirkuse veľmi nezaujalo, venuje sa hudbe – chodí na gitaru, klavír, spev, to je jej svet.
Vráťme sa k vášmu poslednému vystúpeniu 5. element, čo je príbeh o prírodných živloch a hľadaní nejakého ďalšieho rozmeru v živote. Čo je pre vás piatym elementom?
Pre mňa je to láska, ale nie v zmysle partnerského vzťahu, ale láska ako taká – k životu, k sebe samému. Pre niekoho to môže byť viera či Boh. Pre každého môže piaty element predstavovať niečo iné. Aj v tom je čaro života, že neexistuje jediná odpoveď a každý si môže vybrať svoj zmysel či piaty element. Stretávam sa s tým, že ľudia niečo hľadajú, čo by im dávalo zmysel na vlastnú existenciu. Dávajú si otázku, čo je vlastne cieľom, zmyslom nášho života, prečo sme tu. Možno, keď to tu má človek rád, tak to stačí. Znie to jednoducho, ale zrejme to je to najťažšie, dokázať mať seba a život rád vo všetkých podobách, aké ponúka.
Silvia Poláčková (35) – pochádza z Bratislavy. Vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského a po škole sa zamestnala ako lekárka v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku. V súčasnosti je frekventantkou koncentratívno-pohybového psychoterapeutického výcviku. S prácou na psychiatrii musela skončiť, aby sa mohla naplno venovať modernému cirkusovému umeniu. Spolu s partnerom Matúšom Ritomským založili v roku 2004 agentúru Argolla productions. So svojimi akrobatickými číslami precestovali viac krajín, otvárali napríklad aj summit NATO či finále futbalovej Ligy majstrov. Ich predstavenie Argolla 5. element, s ktorým v januári prvýkrát vystúpili aj na Slovensku, si objednali do juhokórejského mesta Kwangyang na Svetový festival moderných cirkusových umení. Má dve dcéry – dvanásťročnú Lauru a dvojročnú Nikitu.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
