Zuzana Šebová: Každá postava je pre mňa tá najlepšia

Odmalička ste vyrastali v prostredí šoubiznisu. Váš otec Jozef Šebo stál ako manažér za úspechom viacerých populárnych kapiel a spevákov. Ako to na vás vplývalo?

Veľmi som si to neuvedomovala. Brala som to ako samozrejmosť, keď sme išli s otcom zo škôlky na skúšku Tublatanky, alebo keď mi Robo Grigorov daroval k piatym narodeninám hojdacieho somárika. Dodnes mám fotku, na ktorej na ňom sedím celá zdutá (smiech). Všetko u nás doma sa točilo okolo hudby. V obývačke sme mali nad sedačkou veľký plagát Maťa Ďurindu, Ďura Černého a Paľa Horvátha.

Nikdy ste nechceli byť speváčkou?

Rada spievam, ale spev som vždy brala len ako doplnok k herectvu. Keď potrebujem niečo zaspievať na javisku, tak s tým nemám problém, ale to je všetko. Možno aj preto, že viem od ocina, aké je ťažké preraziť v hudobnej brandži. Navyše si neviem predstaviť, že by sme obaja pôsobili v rovnakom fachu. Veľa ľudí sa ma už pýtalo: Prečo nespievaš, keď máš otca hudobného manažéra, nevydávaš cédečká? Ja to tak necítim. Na spievanie sú tu iní.

Váš talent sa prejavil už v detstve. Kedy presne to bolo?

Keď som mala deväť rokov, prihlásila som sa do muzikálovej základnej školy, kde sme mali doobeda normálne vyučovanie a potom popoludní hodiny herectva, spevu a stepu. Step som brala veľmi vážne, dokonca sme s maminou chodili na medzinárodné súťaže do Nemecka a Čiech. Ako jedenásťročná som hrala v detskom muzikáli Bambi, ktorý napísal Vašo Patejdl. Hrala som v ňom líšku a Dorotka Nvotová tchora (smiech). Dokonca som dostala svoj prvý honorár – tridsať korún. A v Rock FM Rádiu som ako desaťročná moderovala jednu detskú reláciu.

Kedy ste sa rozhodli pre herectvo?

To bola náhoda. Mamina jednej mojej kamarátky učila na konzervatóriu klavír. Tak som sa dozvedela, že sa niečo ako herectvo dá študovať. Prihlásila som sa a zobrali ma. Chvalabohu, lebo inak neviem, kam by som šla. Predmety ako matematika alebo fyzika mi nikdy veľmi nešli.

Hneď po maturite ste dostali angažmán v Trnave. Nechceli ste pokračovať v štúdiu na VŠMU?

Keď som bola vo štvrtom ročníku na konzervatóriu, na nástenke v škole visel oznam, že trnavské divadlo hľadá mladých hercov. A tak som šla s tromi spolužiakmi vlakom na konkurz. Zobrali ma. Po štvorročnom štúdiu som chcela zažiť herectvo v praxi. Keby som šla na VŠMU, tak by som si tento moment len oddialila.

Aké to je, keď sa tínedžerka postaví na javisko spolu s dospelými hercami? Cepovali vás?

Určite, hlavne čo sa týka javiskovej reči a techniky. Starší kolegovia sa mi snažili pomáhať, aby som na javisku nevyznela ako neskúsený nováčik. Bolo to niečo celkom iné ako hrať školské predstavenia na konzervatóriu. Tam ste si mohli dovoliť urobiť aj dvadsaťkrát tú istú chybu, ale v profesionálnom divadle nemôžete zlyhať ani raz.

Ako prežívali rodičia vaše prvé herecké úspechy?

Keď som hrala v muzikáli Mníšky, ocino sedel v druhom rade a po celý čas mal zatvorené oči. Ja hrám ako o dušu, idem sa roztrhať, a on nič. Po predstavení som sa ho spýtala: ‚Oci, ty si sa nepozeral?‘ Vtedy sa mi priznal, že mal takú hroznú trému, že sa neodvážil na mňa ani mrknúť.

V Trnave ste mali desať rokov stále angažmán, odohrali ste tam množstvo rôznorodých postáv. Prečo ste odtiaľ odišli?

Súviselo to s tým, že som mala čoraz viac práce v Bratislave. Najprv som pendlovala päťdesiat kilometrov denne, niekedy to bolo aj dvakrát za deň, až som si napokon povedala, že mám toho cestovania dosť. Takže už druhý rok som na voľnej nohe. To rozhodnutie dať výpoveď bolo asi to najťažšie, čo som doteraz zažila. Predsa len som tam už bola ako doma.

Na nedostatok práce sa zrejme nesťažujete, keď ste sa tak rozhodli.

Momentálne hrám štyri predstavenia v Trnave a desať v GUnaGU, hrám skoro každý deň, ale táto práca ma veľmi baví. Hrať v GUnaGu, to bol vždy môj sen, poetika tohto autorského divadla mi bola vždy veľmi blízka. S jeho tvorcami, režisérom Karolom Vosátkom a dramatikom Viliamom Klimáčkom sme sa prvýkrát zoznámili na Novej scéne, kde sme skúšali inscenáciu Agent Krowiak zasahuje. Vtedy mi Klimáček prvýkrát naznačil, že by sme mohli spolupracovať aj v GUnaGU a ja som si v duchu vravela – kiež by to myslel vážne! Našťastie, myslel.

Pokladáte sa za komediánu herečku?

Veľa ľudí mi to v poslednom čase hovorí, ale to len preto, lebo ma vidia v GUnaGU. V Trnave som hrala všetko možné, osemdesiat percent predstavení tam boli drámy a ja som v nich mala vážne ťažké postavy. Ku komediálnemu žánru som začala viac inklinovať až po predstavení Temne lákavý svet. Išlo o čiernu komédiu, v ktorej som hrala matku svojej vrstovníčky, zamaskovaná v parochni, okuliaroch a neforemnom plášti. To by bolo v pohode, keby som tam nemala tridsaťminútový monológ o fotosyntéze a ďalší vo fínčine. Autor Händel Klaus sa asi chcel pomstiť nejakej herečke, keď to napísal. Keď som prvýkrát uvidela ten text, tak som si myslela, že sa ma chcú asi v divadle zbaviť. Bolo v ňom plno cudzích slov, ktorým som vôbec nerozumela. Keď som sa horko-ťažko naučila dve vety, tak po pol hodine som nemala v hlave nič a mohla som sa začať učiť odznova. Možno práve preto, že to bolo také náročné, sa vo mne niečo uvoľnilo. Odvtedy sa cítim v komediálnom žánri ako doma a moja hranica bolesti, čo sa týka učenia textov, je posunutá riadne vysoko. Také Dobrodružstvo pri obžinkoch vo veršoch mi príde popri fotosyntéze ako úplná malina.

V televíznom Paneláku hráte postavu Inči, okrem toho účinkujete ako módna poradkyňa v skečšou Haló. Nie je toho na vás priveľa?

V našej brandži to inak nejde. Snom každého herca by bolo chodiť len na skúšky a predstavenia do divadla, ale z toho sa nedá vyžiť. Platy v divadlách sú také malé, že popritom musíte robiť aj niečo iné. Dabing, televízne projekty, ale ja sa teším, kým je dosť práce. Nie je nič horšie, ako keď o herca nie je záujem. Mám radosť z Paneláku aj zo skečšou Haló, ktorú tvoríme s Danom Danglom. Je tam obrovská príležitosť na improvizáciu. Prvý diel druhej série pôjde v marci.

V Haló účinkujete so svojím priateľom Michalom Kubovčíkom. Pripravujete sa doma spolu na nakrúcanie?

Niekedy ho sledujem, ako si chystá svoje veštenie z pexesa (smiech). On je veľmi zodpovedný a myslím si, že má obrovský talent, nielen čo sa týka herectva, ale aj scenáristiky, lebo priniesol do televíznej zábavy úplne novú vlnu humoru, bez vulgarizmov, urážok a zbytočného pitvorenia. Jednoducho, nemusí nikoho urážať, aby bol vtipný.

Ako dlho už spolu chodíte?

Rok a dva mesiace. Som s ním veľmi šťastná. Miško hrá v Radošinskom naivnom divadle, takže obaja sme veľmi vyťažení. Ešte nikdy som nič podobné nezažila, nikdy som nemala priateľa herca, ani som si to nevedela predstaviť. Na jednej strane je to ťažké, lebo máme obaja málo voľného času, ale na druhej to má aj svoje výhody. Večer nie je nikomu ľúto, že je sám doma, lebo obaja sme v divadle. A najnovšie sme spolu aj v Paneláku, Miško mi tam začal hrať frajera.

Ako vyzerá domácnosť dvoch hercov? Kto napríklad vysáva?

Toto zatiaľ neriešime, lebo každý máme svoju domácnosť, ktorú si obhospodarujeme. Akurát Miško u mňa občas umyje riady a ja sa potom hnevám, že na čo robí to, čo mám robiť ja. A varí mi fantastické polievky.

Herci bývajú veľmi emotívni ľudia. Nehádate sa preto?

Môj priateľ je veľmi pokojný človek, takže aj keby sme sa chceli pohádať, asi by to nešlo. Možno je to aj tým, že Miško má veľa rôznorodých záujmov. Venuje sa sochárstvu, píše, zaujíma sa o medicínu, športuje. Nie je jednostranne zameraný len na herectvo, a to mu dáva nadhľad, taký potrebný v našej nestabilnej profesii. Aj ja sa snažím si ho vybudovať. Nikdy napríklad neriešim, prečo nehrám v nejakom predstavení tú alebo tamtú postavu, som vďačná za každú úlohu, ktorú dostanem. Po premiére mám aj tak vždy pocit, že by som inú úlohu ako hrám, ani hrať nechcela. Verím, že pánbožko mi vždy dopraje presne to, čo potrebujem.

Výhodou hereckého páru sú spoločné divadelné prázdniny. Užili ste si ich?

Áno, pri mori na Ibize. Doslova som tam objavila Ameriku, lebo prvýkrát v živote som sa ponárala bez toho, aby som si musela držať nos. Miško ma to naučil takým milým nenásilným spôsobom, ako to vie len on. Zrazu som mohla pri plávaní obdivovať rybičky a mala som pritom pocit, akoby som podala neviem aký úžasný výkon.

Rozmýšľali ste niekedy o tom, aké by to bolo, keby ste už boli matkou? Čoho všetkého by ste sa museli vzdať?

Áno, rozmýšľam o tom často a veľmi sa na to teším, keď to raz príde. Teda, ak mi to bude dopriate. Nemám rada, keď sa hovorí, že dnešné mladé baby sú karieristky a zámerne odkladajú materstvo pre vlastné sebectvo. Ja konkrétne si nič neodkladám, možno by som mala dieťa už dávnejšie, keby boli na to vhodné okolnosti, ale ak je človek zodpovedný, tak rozmýšľa nielen o tom, ako ho priviesť na svet, ale aj o tom, čo bude po jeho narodení. Či sa mu bude môcť venovať, alebo ho bude musieť po mesiaci odložiť k nejakej pestúnke. Veľkým vzorom mi je teraz Peťka Polnišová. Skúšame spolu v GUnaGU a keď vidím, ako to úžasne zvláda so svojimi dvoma detičkami a aká je šťastná, tak mám pocit, že keď naozaj chcete a máte pri sebe ozajstného partnera, tak je to to najúžasnejšie, čo vás môže postretnúť.

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie SNM na výstave Štýl a móda 60. rokov na Vajanského nábreží v Bratislave.