V Snowboardovej asociácii Slovenska mi povedali, že ste najúspešnejšia snoubordistka na Slovensku. Cítite sa tak?
Nie, vôbec, lebo ako chodím po svete, vidím, že konkurencia je veľká a mám čo doháňať. Za posledné dva roky stúpla úroveň aj v ženských kategóriách, dovtedy boli top snoubordisti väčšinou muži. U nich je teraz úroveň niekde úplne inde. Ťažko sa presadzuje, ale je pravda, že spolu s Baškou Števulovou z Banskej Bystrice sme zatiaľ na Slovensku najlepšie.
Pociťujete medzi sebou rivalitu?
Ani nie, pretože ja sa momentálne venujem pretekom a ona skôr nakrúca videá a preteky veľmi nerieši. Ja by som ešte chcela vyhrávať, stále mám v sebe takú mladú dravosť, Baška je odo mňa trochu staršia.
Odkedy sa venujete snoubordingu?
Od desiatich rokov. Vtedy som sa prvýkrát postavila na snoubord. Predtým som od štyroch rokov lyžovala a robila športovú gymnastiku. Tá mi potom aj pomohla, lebo gymnastika je základom pre akýkoľvek šport. Keďže som začala chodiť na strednú školu do Žiliny, tak som sa jej musela prestať venovať, lebo som nemala čas. Neskôr som sa zamerala na snoubording. Gymnastika ma sprevádzala trinásť rokov, od štyroch do šestnástich. Hoci som chodila aj na súťaže, úspech nebol až taký veľký, ale spevnila som si telo a získala základy obratnosti.
Snoubord vás lákal viac ako lyže?
Mama je inštruktorka, preto som najskôr začala lyžovať, a potom v desiatich som s ocinom veľa snoubordovala, a bavilo ma to viac. Napriek tomu, že ide o inú techniku jazdy, pomerne rýchlo som sa do toho dostala. Bola som ešte dieťa a deti sa rýchlejšie učia.
Aj rodičia sú teda lyžiari?
Ocino lyžoval aj súťažne. Aj mama chcela, ale lekári jej zistili, že ma šelest na srdci a zakázali jej súťažiť, pritom nešlo o nič vážne. Ale mala potenciál. Možno aj preto ma rodičia v športe podporujú, lebo mi rozumejú. Mladšia sestra Zuzka sa tiež venuje snoubordingu.
Kedy prišiel váš prvý veľký úspech?
Najskôr som začala chodiť po lokálnych pretekoch na Slovensku, to som vždy bola prvá, lebo väčšinou som vo svojej kategórii dievčat bola jediná. Neskôr som sa naučila triky na snouborde a išla súťažiť do zahraničia. Celkom sa mi aj darilo, začala som vyhrávať, vtedy som mala 16 rokov... Ale asi za najväčší úspech považujem ôsme miesto na majstrovstvách sveta v Španielsku, šieste miesto na amerických pretekoch Dew Tour a juniorské majstrovstvá na Novom Zélande, kde som skončila tretia.
A čo Európsky pohár? Boli ste druhá.
Európsky pohár nepokladám za najväčší úspech, lebo tam nie je taká konkurencia ako na majstrovstvách sveta. Na európske súťaže neprídu Američanky a Fínky. Pre mňa by bolo zatiaľ najväčším úspechom dostať sa na X Games.
Čo je to?
Je to najväčšie podujatie roka, kde sa stretávajú najlepší jazdci sveta a účasť je iba na pozvánky. Koná sa v americkom Aspene.
Máte aj nejaké snoubordové vzory?
Napríklad Američanky, ale tie sú už iný level, ale aj v Česku sa nájdu skvelé snoubordistky, Šárka Pančochová je fakt dobrá, bežne ju pozývajú na X Games, to by mi stačilo. (smiech)
Ktorá krajina má najlepších snoubordistov?
Kanada a Amerika. V mužskom snoubordingu sú dobrí aj Nóri.
Napriek mladému veku máte ambíciu ísť na olympiádu. Už ste sa kvalifikovali?
Teraz som akurát bola mesiac a pol v Amerike na sústredení, kde som mohla nazbierať body, ale zranila som sa, preletela som pri skoku cez dopadové miesto a zlomila som si záprstnú kostičku. To by neprekážalo, lebo aj so sadrou by som mohla jazdiť, ale okrem toho som si aj silno narazila pätu a odvtedy ma to stále bolí. Hoci je to už mesiac, stále chodím po špičkách. Pre pätu som vymeškala aj majstrovstvá sveta v Kanade.
Vašou disciplínou je slopestyle. O čo vlastne ide?
Je to freestylová disciplína. Spočíva v troch skokoch za sebou, využívajú sa zábradlia alebo debničky, na ktorých musíte predviesť nejaký trik a mal by byť zakaždým iný, pretože ak urobíte ten istý, tak vám zrazia body. Skok, rovinka, dopad, ide sa ďalej a ďalší skok. Pred každým dopadom musíte niečo predviesť. Ja mám takú jazdu, pri ktorej idem viac-menej na istotu. Väčšinou sú dve kvalifikačné jazdy, prvú by som mala ísť na istotu a pri druhej môžem zariskovať.
Ako vyzerajú jednotlivé triky?
Horizontálne, vertikálne otočky, o 360 stupňov, o 720 stupňov.
A ktorý trik je váš najobľúbenejší?
Backside rodeo. Spočíva v tom, že sa odrazím na skoku, urobím salto dozadu a pred dopadom zvrtnem nohy a dopadnem opačne.
Nemáte nikdy strach?
Jasne, že mám. Hocikedy, keď je napríklad zlý skok, nebezpečne postavený. Ale väčšinou idem, len keď je ozaj zle, tak si to rozmyslím. Dôležité je naučiť sa správne padať, najskôr na dosku, potom na zadok.
Cítili ste sa niekedy na svahu v reálnom nebezpečenstve?
Napríklad teraz v Amerike. Pritom som mala skutočne šťastie, lebo som preletela celú plochu na dopad a nakoniec som doskočila na rovinu. Našťastie, mala som vo vzduchu kontrolu a dopadla som na snoubord na nohy a až potom ma zvalilo na zadok a chrbát. Keby som začala vo vzduchu mávať rukami, otočím sa a padnem na chrbát, tak mám asi všetko polámané.
Ale ženy sa asi viac boja pri skokoch a menej riskujú...
Mužský snoubording v súčasnosti ide viac do extrému. Jazdci bežne robia trojité saltá.
A ženy?
Kedysi bolo smiešne pozerať sa na babu, ako jazdí, ale teraz už ženy jazdia krásne, štýlovo a podobajú sa svojím štýlom mužom. Ale som rada, že som žena, lebo presadiť sa medzi mužmi je dnes oveľa ťažšie. Musíte mať zázemie, peniaze.
Ako vyzerá váš tréning? Predpokladám, že netrénujete len na svahu.
Musím mať aj suché tréningy, lebo veľmi dôležité je trénovať výbušnosť, obratnosť, orientáciu vo vzduchu. Musím mať pevné brucho, aby som dokázala pritiahnuť nohy vo vzduchu. Lebo keď máte pevné telo, tak vám to pomôže aj pri nárazoch a pádoch. Chodievam do telocvične, v lete sa snažím cvičiť vonku. Väčšinou behám, využívam balančné lopty, posilňujem vnútorné svalstvo.
Máte aj trénera?
Najskôr som nemala, a teraz je mojím trénerom môj priateľ.
Ako ste sa dali dokopy?
Stretli sme sa na svahu. Je ako ja z Liptovského Mikuláša, denne sme sa stretávali, keď som jazdila. Predtým, ako sme sa dali dokopy, sme boli kamaráti, jazdili sme spolu, neskôr ma začal trénovať. Spolu sme iba rok, trénuje ma asi tri roky. Vďaka nemu som začala súťažiť medzi svetovou špičkou.
Chystáte aj spoločnú budúcnosť?
Bývame spolu.
Takže ste už aj žienka domáca...
Skôr on sa stará o mňa. Keďže som nedávno mala operáciu kolena, teraz ruku v sadre. Marek doma varí, ja skôr upratujem. Máme to podelené.
Nechytá vás ponorka?
Nelezieme si na nervy. To je láska. (smiech)
Dá sa zvládať šport popri škole? Predsa len, ste ešte na strednej.
Mám individuálny plán. Budem mať komisionálne skúšky zo šiestich predmetov, ale dúfajme, že učitelia budú zhovievaví.
A kam sa chystáte ďalej?
Neviem, chcem študovať niečo, čo súvisí so športom. Snoubordingu by som sa chcela venovať čo najdlhšie. V súčasnosti sú aj tridsiatničky na vrchole kariéry. Tento šport sa dá robiť, dokedy vám zdravie a kĺby dovolia.
Čo robíte v lete, keď nie je sneh?
Posledné leto som musela byť doma pre operáciu kolena, ale inak chodievame za snehom, napríklad na Nový Zéland. Snoubordingu sa venujem celoročne.
Dávajú si športovci len športové méty?
Aj iné, ale ja mám zatiaľ len športové. Môj sen je dostať sa v snoubordingu na vrchol. A chcela by som veľa cestovať.
Z akej krajiny máte najkrajšie zážitky?
Z Ameriky. Tam by som chcela možno aj bývať. Najradšej v Colorade. V tomto kraji sú najlepšie parky, najlepšie snehové podmienky. Žije tu komunita Slovákov, s nimi sme strávili aj Vianoce a Silvestra, keď sme tam boli na sústredení.
Na Vianoce ste teda neboli doma?
Nie, ale naši sú zvyknutí, lebo ja skoro vôbec nie som doma, väčšinou sa spolu rozprávame len cez skype. Mám veľmi zlatých rodičov.
Klaudia Medlová (19) sa narodila v Liptovskom Mikuláši. Zo športového gymnázia v Žiline prestúpila na gymnázium v rodnom meste, maturuje na budúci rok. Na Slovensku patrí k snoubordovej špičke. Medzi jej najväčšie úspechy patrí 3. miesto na majstrovstvách sveta juniorov na Novom Zélande, 2. miesto na Európskom pohári v Holandsku a 1. miesto na medzinárodných pretekoch Billabong Bro Down. Má troch súrodencov. Žije s priateľom Marekom v Liptovskom Mikuláši.