Renáta Názlerová: Na Slovensku niet moderátorky mojich rozmerov

Diváci milujú, keď nebojácne obhajuje ich práva v Súdnej sieni a s prosbou o pomoc sa na ňu obracajú aj mimo kamier. Majú pocit, že je jednou z nich možno aj pre jej nadváhu.

Renáta Názlerová (44) – narodila sa 14. júla 1968 v Bratislave. Vyštudovala Filozofickú fakultu UK, odbor žurnalistika. Špecializuje sa na firemnú komunikáciu, venuje sa mediácii, píše scenáre pre televíznu reláciu Súdna sieň a tiež v nej účinkuje. Od jan(Zdroj: Peter Žákovič)

Diváci milujú, keď nebojácne obhajuje ich práva v Súdnej sieni a s prosbou o pomoc sa na ňu obracajú aj mimo kamier. Majú pocit, že je jednou z nich možno aj pre svoju nadváhu. Sú kilogramy navyše na obrazovke neprijateľné, alebo sa na nich dá postaviť imidž? Renáta Názlerová sa rozhodla pre to druhé.

Diváci vás vnímajú ako advokátku zo Súdnej siene. Kto vlastne ste?

Je pravda, že si ma s touto postavou stotožňujú, ale ja som novinárka. Vyštudovala som žurnalistiku, okrem toho sa venujem komunikácii, firemnej, interpersonálnej a mediálnej. V poslednom čase sa však ťažisko mojich aktivít presunulo k televízii, píšem scenáre pre Súdnu sieň, účinkujem v nej a teraz mám svoju moderátorskú prvotinu – reláciu pre mamičky.

Venovali ste sa niekedy žurnalistike?

Veľmi dlho. Ešte na vysokej škole sme založili študentský časopis Zmena, boli to prvé porevolučné noviny a mali obrovský čitateľský úspech. Vychádzali v stotisícovom náklade, čo je v dnešnom čase neuveriteľné. Potom som pracovala v regionálnom denníku a neskôr na úseku komunikácie, kde som mala na starosti časopis pre klientov s jednorazovým nákladom šesťstotisíc. To tiež bola žurnalistická práca, aj keď už nie v službách verejnosti, ale firmy.

Na školu ste sa hlásili ešte počas komunistického režimu. Neriešili ste otázku slobody prejavu a to, že sa bude od vás očakávať lojálnosť k režimu?

Nie. Dokonca som chcela byť vojačkou z povolania a so zbraňou v ruke brániť mier na hraniciach. Oproti tomu bola novinárčina malina. Som človek ideálov. Na základnej škole nám dookola rozprávali o nepriateľoch, ktorí číhajú na hraniciach a chcú nás zničiť. Tým, že som bola chlapčenský typ, súťažne som strieľala a venovala som sa disciplínam v ťažkej atletike. Zdalo sa mi prirodzené, že kde inde by som mohla poslúžiť svojej vlasti, ak nie v armáde. Rodičia mi potom taktne vysvetlili, že to nie je úplne tak, ako nás učia v škole. Zlom prišiel na strednej, výrazne k tomu prispel môj otec, ktorý sa zaujímal o to, čo sa deje vonku, a počúval Slobodnú Európu. Čo sa týka žurnalistiky, vnímala som to tak, že človek nemusí robiť politiku, aby slúžil ľuďom. Dodnes som presvedčená, že médiá by mali robiť všetko preto, aby si udržali status siedmej veľmoci. Keď zlyhávajú všetky zložky v spoločnosti, či už policajné, súdne, sociálne, vládne, mali by tu byť médiá, ktoré sa neboja povedať pravdu a je jedno, na akú tému, nielen politickú.

03.jpg
S Karlom Gottom. FOTO: archív R.N.

Takže otec vás ochránil pred tým, aby ste sa stali aktívnou zväzáčkou?

Zväzáčka som bola, a aká! Do komunistickej strany som však nevstúpila. Nehanbím sa za to, že ma tešilo nosiť pioniersku rovnošatu, že som bola celá šťastná, keď som dostala pioniersku šatku a mohla zložiť sľub a potom sme mali veľkú oslavu. Taká bola doba. Páčilo sa mi byť na základnej škole členkou hliadok Červeného kríža, nosili sme baretky s odznakmi a súťažili v poskytovaní prvej pomoci a v ovládaní liečivých rastlín. Zdalo sa mi to veľmi zmysluplné. Nemyslím si, že v minulom režime bolo všetko zlé. Snaha organizovať voľný čas detí a viesť ich k niečomu, nebola vo svojej podstate zlá idea. To, že sa to potom zvrhávalo istým ideovým smerom, je druhá vec. Ja som však zažila v pionierskych táboroch a pionierskej družine veľa zábavy a výletov.

Na žurnalistiku ste nastupovali plná očakávaní?

Hlavne som bola plná očakávaní, či ma vôbec prijmú. Aj keď som prijímačky spravila, prijali ma až na ministerské odvolanie. Nespĺňala som potrebný kádrový profil, nemala som v rodine nikoho, kto by pôsobil v médiách alebo bol členom strany.

Vráťme sa k Súdnej sieni. Pýtajú si od vás vaši známi rady?

Aj neznámi.

Nemá to logiku, ste osoba, ktorá hovorí to, čo má napísané v scenári.

Áno, som herečka, hoci ja sa tomu označeniu bránim, pretože to, čo robím, nie je herectvo. To, že ma oslovujú, je skôr o dôvere, ktorú ľudia voči mne cítia, a nie, že by verili v moje právnické znalosti. Prosby o pomoc a konzultáciu sa však množili, preto som sa dovzdelala a urobila si kurz mediátora.

Mediácia je činnosť, ktorá vás živí?

Neživí ma, pretože sú to väčšinou vážne problémy v rodinách so slabším sociálnym zázemím. Sú to skôr symbolické peniaze, ktoré možno pokryjú výdavky na telefón. Ale človek má občas robiť aj veci, ktoré nie sú zárobkové, inak by bol život čudný.

Koľko rokov nakrúcate Súdnu sieň?

Piaty rok. Pred dverami máme tisíci diel.

04.jpg
Posledná úprava pred nakrúcaním. Diváci Renátu Názlerovú ako advokátku v Súdnej sieni majú radi, majú pocit, že by sa dokázala pobiť aj za ich problémy. FOTO: Joj

Osobne som zažila nakrúcanie jedného dielu a z hľadiska som po dvoch hodinách odchádzala vyčerpaná. Neviem, či to bolo z množstva emócií, ktoré sa v sále naakumulovali, alebo zo sústredenia, ktoré vyžadoval režisér.

U mňa tá vyčerpanosť závisí aj od toho, ako veľmi sa vytrápime s technicko-organizačnou stránkou. Niekedy prídu účinkujúci nepripravení, alebo zaúraduje tréma, a vtedy to stojí veľa úsilia. Čo sa týka hrania, snažím sa hrať cez seba, čiže nehrať. Vždy som presvedčená o tom, čo hovorím. Aj keď by som možno v občianskom živote mala iný postoj k danému problému, v Súdnej sieni sa s ním stotožním, inak by som to nevedela zahrať. To je práve rozdiel medzi hercom, ktorý sa dokáže oslobodiť a nebyť úlohou poznačený, a mnou. Veľmi ma napríklad vyčerpávali trestnoprávne prípady, tie už nerobíme, pretože som vedela, že ide o reálny prípad, reálne ublíženie, reálnu bolesť. Keď to nechávam sebou pretiecť, stojí ma to veľa energie.

Každý prípad emocionálne prežívate?

Každý do jedného. Túto techniku používajú aj naši režiséri, keď chcú od nehercov, aby sa rýchlo dostali do úlohy. Vypytujú sa ich, či zažili v živote niečo podobné, oni sa často zdôveria so svojimi osudmi, privolajú si spomienky a pocity a potom sa to tam len tak hmýri emóciami.

Hráte nekompromisnú a ráznu advokátku. Je to poloha, ktorá sedí vášmu naturelu?

Ľudia, čo ma nepoznajú, sa často pýtajú, či mám rodinu, a komentujú to slovami: chudák manžel, chúďa dieťa. Myslia si, že som taká aj v skutočnosti, čo nie je pravda. To však neznamená, že nie som takého konania schopná. Ak to považujem za správne a účinné v danej situácii, dokážem prepnúť aj do tohto módu. Spočiatku som sa bála, či ma nebudú diváci vnímať ako ‚tú hnusnú, čo vykrikuje a je drzá‘, ale oni sú naopak radi, že sa niekto nebojí nahlas povedať niektoré veci. Tešia sa, keď sa mi podarí byť na správnej strane, pretože v rámci scenáru som niekedy aj na tej nesprávnej. Vtedy je to pre nich úľava, reagujú v zmysle: ‚Ak by sme niekedy mali problém, chceli by sme vás. Prosím, poraďte mi, čo mám povedať svojmu mužovi, ako mám vyriešiť problém s deťmi?‘ Ľuďom akoby chýbali vízie a vedomie spravodlivosti. Dobytnosť spravodlivosti. A keď človeku niečo chýba, hľadá aspoň ilúziu, že to niekde funguje, aby nemal pocit úplnej bezútešnosti. To pre nich znamená Súdna sieň.

Hovoriť veci na rovinu, je asi vaša prirodzená vlastnosť, či nie?

Inak by som nebola novinárka. Vždy som s tým mala problém. Vždy som bola impulzívna a pravdovravná. Dala som sa na bojové športy, aby som sa naučila ovládať, pretože som sa hneď bila, keď som nadobudla pocit, že slová sú už zbytočné. A po druhé, otec ma viedol k tomu, že nie je umenie hádať sa, ale argumentovať. Nie vždy je vhodné povedať pravdu rovno do očí, dôležité je povedať pravdu tak, aby bola prijatá.

Ako sa novinárka dostane na druhú stranu, pred kameru?

Dlho som robila v bankovom sektore, ktorý je veľmi konzervatívny a monolitický, formou aj obsahom práce, preto som ako protiváhu hľadala niečo tvorivé. Spoznala som sa s dramaturgičkou Katkou Gažovou, ktorá robila reláciu o varení, a ponúkla mi, či by som nechcela písať televízne scenáre. Neskôr ju poverili prípravou Súdnej siene a ja som začala písať pre túto reláciu. Raz sme spolu konzultovali a práve prebiehal kasting, tak ma presvedčila, aby som to skúsila. Vybrali ma, hoci váhali, pre môj hlas. Zdalo sa im, že je veľmi pokojný a jemný. Že mu nebudem vedieť dať dostatočnú energiu. A to sa mýlili.

Televízna práca sa vám zapáčila, pokračujete vlastnou talkšou.

V škole som mala špecializáciu na rozhlasovú žurnalistiku, na televíznu som si netrúfla, bola som si vedomá toho, že nie celkom spĺňam štandardy pre vystúpenie na obrazovke. Ale podvedome som po tom vždy túžila. Je paradoxné, že to prišlo až teraz. Mám 44 rokov, a to je vek, keď sú už moderátorky ostrieľané a pomaly odchádzajú z obrazoviek. Som presvedčená, že všetko prichádza vtedy, keď to má prísť. Nadviažem na študentský časopis, ktorý som spomínala - skončil v podstate neslávne, lebo popularita a sláva prišli v čase, keď sme my študenti neboli ešte zrelé osobnosti.

05.jpg
Do talkšou Supermama si pozýva tehotné ženy, čerstvé mamičky a odborníkov na rôzne ženské témy. FOTO: Joj.

Teraz už spĺňate štandardy pre vystúpenie na obrazovke?

Bola som prekvapená, keď ma vybrali do Súdnej siene, ale vnímala som to ako civilnú záležitosť, kde nie je dôležité, ako vyzerám. Pri moderovaní to je iné. Myslím, že to bol odvážny krok zo strany televízie. Posledných dvadsať rokov tu nepôsobila moderátorka mojich rozmerov. V Čechách je jedine Halina Pawlowská, ale aj tej je na obrazovke stále menej a menej. Okrem toho fakt, že ma majú diváci radi v Súdnej sieni, logicky neznamená, že sa im budem páčiť aj ako moderátorka.

Ako riešite svojich pár kilogramov navyše?

(Smiech.) Pár kilogramov navyše? Ja som obézna, prečo by sme chodili okolo horúcej kaše. V médiách ma niekedy označujú ako krv a mlieko, ale ja viem, čo ukazuje ručička váhy, keď sa na ňu postavím. Svoj zovňajšok už dávno neriešim, ale riešia ho iní, čo si uvedomujem. Mám amputovanú štítnu žľazu, nikomu však nerozprávam, že mám objektívne dôvody, prečo vyzerám tak, ako vyzerám. Ak je niekto hlupák, že ma uráža pre môj výzor, aj tak by to nepomohlo. Kilogramy neriešim možno aj preto, že som šťastne vydatá. Keby som bola slobodná a bezdetná, asi by som hľadala vinu aj vo svojom zovňajšku. Chvalabohu, pre svojho muža som krásna, pre svojho syna som krásna a dúfam, že sa nájde ešte aspoň päť chlapov, ktorým sa páčim. Táto ponuka ma nesmierne potešila nielen kvôli mne samej, ale aj preto, že spolu so mnou sa môžu tešiť všetky ženy, ktoré majú väčšie zadky, silnejšie stehná, väčšie prsia a dvojitú bradu. Konečne prišiel čas, že sa nemusíme hanbiť ukázať svetu, že sme také, aké sme.

Supermama sa vysiela od 7. januára. Aké sú divácke reakcie?

Predtým, ako som začala moderovať, ma upozorňovali, aby som nečítala diskusné fóra, lebo ľudia sú krutí. Ja som ich práve naopak začala čítať. Často mi ženy píšu, aké sú šťastné, že je tam konečne niekto normálny, niekto ako ony. Samozrejme, že som našla aj výroky typu: ‚Tá nech sa na seba pozrie a nepchá sa na obrazovku.‘ Je to každého osobný názor, mňa len mrzí, že takýto status urobí niekto, kto sa ani nepodpíše, a nie že by ešte pridal svoju fotku, aby sme aj my videli, ako vyzerá. Viem, že nie som ideálna, ale nemyslím si, že ľudia, ktorí nie sú stelesnením štandardov, by mali byť oklieštení vo svojej profesionálnej sebarealizácii. A že je môj výzor ako-tak akceptovateľný, to je zásluha tímu – veľmi mi pomáhajú vizážistky. Čo si budeme hovoriť, robia zázraky. Kostymérky to tiež zobrali od podlahy a tvrdia, že základ modelky sa vo mne nezaprie. (Smiech.)

Váš dom je plný etnosuvenírov, aspoň podľa fotografií na internete. Veľa cestujete?

Cestovanie milujem, dáva človeku potrebný nadhľad. Je to efektívnejšia forma vzdelávania, ako chodenie do školy. Iné kultúry poskytujú iný uhol pohľadu, ukazujú iný životný štýl. Nechodím oddychovať k moru, najradšej cestujem do arabských krajín, a snažím sa čo najviac rozprávať s miestnymi obyvateľmi.

Arabská kultúra vám poskytuje ideálny iný uhol pohľadu?

Veľmi ma obohacuje. Cítim sa tam dobre a bezpečne, napriek tomu, že cestujem sama a som žena. Mrzí ma, že arabské krajiny sa považujú za zaostalé, s predpotopnými názormi, za krajiny, ktoré sú podhubím terorizmu. Netvrdím, že tam nie sú také miesta, ale v zásade sú tam veľmi milí a priateľskí ľudia, ktorí na rozdiel od nás stále žijú v tradičných rodinných a vzťahových modeloch. Rodina je tam veľká hodnota, deti najväčšia, správajú sa k sebe veľmi úctivo. Tento svet mám rada aj preto, že ma tam považujú za bohyňu. Už len tá košatosť tvarov je pre nich niečo neskutočné. „Z Európy? A taká krásna, taká veľká?“ nechcú mi veriť. Plné tvary sú pre nich symbolom šťastnej a pokojnej ženy. Všetky ženy, ktoré majú nejaké frustrácie, by mali povinne cestovať do arabských krajín na liečebný duševný pobyt.

02.jpg
Jej obľúbenou destináciou sú arabské krajiny. Cíti sa tam bezpečne, napriek tomu, že rada cestuje sama. Na snímke v Marrákeši. FOTO: archív R.N.

06.jpgV Tunise. FOTO: archív R.N.

Prezentujete sa ako pragmatická, racionálne uvažujúca žena. Popritom ste spoluautorkou knihy Biela mágia v službách človeka a dobra. Ako to ide dokopy?

Človek by nemal byť oklieštený. Nikomu neberiem jeho názor, ak odmieta veci medzi zemou a nebom, ale ja som sa už veľakrát v živote presvedčila, čo dokáže sen, intuícia, inštinkt, takže na tieto veci verím. Aktívne ich používam, verejne sa k tomu hlásim, ale to neznamená, že si pred každým stretnutím vykladám karty a že neodídem z domu bez toho, aby som si kyvadlom nepozrela udalosti. Používam to ako príjemnú a užitočnú nadstavbu vo svojom živote. Keď sa s niekým stretnem, stačí mi jeden pohľad na dlaň, na tvar prstov a viem, s kým mám tú česť, a hneď sa podľa toho aj zariadim.

Nestretávate sa s negatívnymi reakciami?

Tí, ktorým som už karty vyložila, rozhodne nereagujú negatívne.

K týmto veciam inklinujú viac ženy, muži ich väčšinou zavrhujú.

Lebo sa hanbia. To je to isté, ako keď vám chlap povie, že nechodí do cukrárne. Klame. Má rád sladké rovnako ako ženy. Muži tvrdia, že sú pragmatici, racionálni, ale ten, čo v živote niečím prešiel, a zažil čo i len na zlomok sekundy déjà vu, alebo niečo intuitívne vycítil, o tom určite aspoň rozmýšľa.

Aký bude mať úspech Supermama? Čo hovoria karty?

Je pravidlo, že človek by nemal vykladať sebe samému a svojej rodine, lebo má tendenciu prikladať kartám taký význam, aký by chcel, aby mali, ale priateľky mi vyveštili, že by to mohlo fungovať. Karty radia, aby som bola sama sebou, nepredvádzala sa, nehrala sa na niekoho, kým nie som. To mi však nemuseli ani hovoriť, to je aj môj odborný postoj. Moderátor by mal mať vlastný názor na veci, o ktorých rozpráva, a mal by mať emócie, za ktoré sa nehanbí. Karty ma len utvrdili, že sa nemusím báť ukázať svoju pravú tvár. Keď sú veselé témy, smejem sa, keď sú smutné, vidieť to na mne. Nemám problém povedať, čo si myslím, aj v prípade, že sa to niekomu nebude páčiť.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  2. Hitparáda štiav
  3. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  4. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  5. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  6. Malé knedličky, veľké dojmy
  7. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  9. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  10. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 623
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 7 940
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 6 937
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 501
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 493
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 5 055
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 472
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 541
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 533
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 187

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Británia sa rozhodla, hranice aj pre Slovákov chce zatvoriť už v marci

Theresa Mayová chystá obmedzenie voľného pohybu oznámiť v rovnaký deň, kedy oficiálne spustí rokovania o brexite.

EKONOMIKA

Ktorá personálka zamestnala najviac ľudí? Pozrite si grafy

Pravidlá fungovania personálnych agentúr by sa mohli čoskoro zase meniť.

Neprehliadnite tiež

Filmová cesta Emmy Stone až k oscarovému La La Landu

Herečka získala prvú sošku Oscara. Takto sa menila v priebehu svojej filmovej kariéry.

Móda na Oscaroch 2017: Kto zvíťazil svojim štýlom?

Celebrity sa zišli na najprestížnejšom odovzdávaní filmových cien, niektoré by si zaslúžili zlatú sošku aj za štýl.

Zajačia paštéta

Domáca paštéta chutí úplne inak ako tá, ktorú bežne dostať v obchode. Ak sa vám nelení stráviť nejaký čas v kuchyni, dajte sa do prípravy.

Kohút na víne je francúzska klasika. Ukážeme vám ako na to.

Chceli by ste uvariť večeru hodnú skutočného gurmána? Pripravte si kohúta na víne. Miloš Mikuš pripravil recept s fotopostupom, s ktorým sa vám to určite podarí.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop