Anna a Ivan Táslerovci: Baví nás robiť všetko spolu

O chvíľu ubehne rok od vašej svadby, už ste premýšľali, ako budete oslavovať svoje prvé výročie?

Anna: Strávime ho v zahraničí na dovolenke. Teším sa, že pôjde o miesto, na ktorom ešte nebol ani jeden z nás a vraví sa, že je to najromantickejšie miesto.

Ivan: Záležalo nám na tom, aby sme počas nášho prvého výročia neboli len tak doma, ale aby bolo rovnako ako náš svadobný deň niečím výnimočné.

Svadbu ste mali deň po Valentínovi v Austrálii – priamo pri mori. Bola to ťažká romantika?

Anna: Najväčšia! Vždy som o tom snívala, chcela som mať svadbu na pláži s výhľadom na more. A splnilo sa mi to. Dátum sme nijako špeciálne neriešili, skrátka to tak vyšlo. Keď ma Ivan požiadal o ruku, povedali sme si, že teraz máme naplánovanú cestu do Austrálie, preto začneme svadbu riešiť neskôr, veď zasnúbení môžeme byť pokojne aj rok alebo dva. A nakoniec sme ju stihli zrealizovať do pol roka.

Ivan: Nebolo naším zámerom, aby sme sa brali práve v čase Valentína. Tento dátum nám bol skôr na obtiaž. Zohnať kvety, tortu, všetko bol problém, deň predtým bolo všetko vykúpené. Aj teraz, keď ideme na dovolenku počas Valentína, všade je plno. Mám pocit, že toto bude problém každý rok.

Skrýva sa vo vás romantická duša?

Ivan: Neviem, či som romantik.

Anna: Ale je.

Ivan: Tak asi som. Alebo chcel by som byť. (Smiech)

Anna: A darí sa ti to.

Nevyčítalo vám okolie, že ste chceli svadbu len vo veľmi úzkom kruhu?

Ivan: Na svadbe bol môj brat s priateľkou a Aničkina najlepšia kamarátka. Boli sme piati.

Anna: Rodičom sme o tom povedali ešte pred odchodom do Austrálie. Chceli, aby sme si svadbu urobili po svojom. Tak sme si vymysleli trochu hipisácku svadbu v surferskom mestečku na opačnom konci zemegule. Vynahradili sme im to potom neskôr na Slovensku, kde sme mali rodinnú party s množstvom kamarátov, svadobnou tortou aj hádzaním kytice.

Prvýkrát ste sa stretli v rádiu, kde Anka pracovala. Ako na vás Ivan pôsobil?

Anna: Brala som ho štandardne, ako hocijakého iného hosťa v štúdiu. Pracovala som priamo na rannej šou, kam prišli IMT Smile, tak sa nedalo spolu nekomunikovať. Ivan však na mňa zapôsobil až večer, keď sme sa stretli súkromne – svojím prejavom, vystupovaním, názormi, povahou, proste sme si rozumeli. Ja som ti padla hneď do oka?

Ivan: Áno. Pekne si to inak povedala, odpovedal by som rovnako. Môžete to napísať dvakrát. (Smiech.)

Čím vás Anička upútala?

Ivan: Nielen vtedy, ale aj teraz sa mi na nej páči, že žije taký normálny život. Prišla z dobrej rodiny, ktorá sa na nič nehrá, živila sa sama, našla si byt, dokázala sa o seba postarať. Aj keď sme spolu začali chodiť, nikdy to nezneužívala, nemala ambície prezentovať sa na verejnosti, ako to občas býva u partneriek známych ľudí. Myslím si, že vďaka jej normálnosti som začal v istých chvíľach vidieť svoju nenormálnosť.

Anna: Lebo ty si začal priskoro s hudbou a koncertmi, odmalička si bol v jednom kolotoči.

Ivan: V podstate od pätnástich rokov žijem taký trochu iný život.

Čo sa u vás zmenilo, odkedy ste spolu?

Ivan: Začal som robiť mnohé veci, ktorým som sa predtým vyhýbal. Zrazu som zistil, že mi neprekáža, ak ma pritom spoznajú. Som rád, akoby som sa opäť vrátil na zem, niektoré veci som začal vnímať inak. To je najväčšia vec, ktorú sa Aničke podarilo so mnou urobiť. Začal som sa viac pozerať okolo seba, myslím si, že aj moje vzťahy s blízkymi sa zlepšili. Pred piatimi rokmi sme sa bežne videli s chalanmi z kapely až na koncerte, na stagei sme si povedali čau a už keď sme z neho zliezali dolu, často sme sa ani nepozdravili. Aj také boli vzťahy v IMT Smile. Som rád, že odkedy sme s Ankou spolu, už to tak nie je. Nechcem to zovšeobecniť, že všetko sa zmenilo, ale mnohé veci sa obrátili k lepšiemu. Také tie ľudské záležitosti. Baviť sa a mať priateľské vzťahy s muzikantmi aj ich partnerkami, poznať sa, ísť spolu na výlet alebo na večeru, to predtým nebolo bežné.

Anna: Síce hovoríš, že si nežil úplne normálne, ale mne sa na tebe páčilo, že vidíš veci veľmi reálne a nelietaš niekde v oblakoch. Keď sme sa prvýkrát rozprávali, Ivan sa nehral na speváka, ktorému stojí v rade desať báb a ja môžem byť rada, že sa so mnou vôbec rozpráva. Od začiatku som cítila, že je tu pre mňa a som pre neho dôležitá.

Ako ste vnímali Ivana a kapelu IMT Smile predtým, ako ste sa spoznali? Boli ste ich fanúšičkou?

Anna: Nebola som, ale ich skladby som, samozrejme, poznala. Na ich samostatnom koncerte som predtým nikdy nebola, ale tým, že som chodila na festivaly, tak som ich videla niekde hrať. Keď som bola ešte malé dieťa, dostala som na Vianoce hifi vežu, vtedy to bol veľký boom, a prvé cédečko, ktoré mi vtedy rodičia kúpili, bolo práve IMT Smile. Mám však pocit, že to bolo skôr tým, že moji rodičia mali IMT Smile radi. (Smiech.)

Zvyknete chodiť na koncerty, keď má Ivan nejaké turné?

Anna: Na celé turné nie, ale keď má koncert niekde v blízkosti, idem sa rada pozrieť. Väčšinou vezmem kamarátov a vyberieme sa zabaviť ako partia. Alebo keď hrá na východe, spojíme to s výletom alebo návštevou rodiny. Ale aby som vyslovene chodila na každý koncert a strážila ho, to vôbec.

Ivan: Ono by to bola aj veľká nuda. Keď chodia partnerky na koncerty, pre ne to nie je vždy taká zábava, ako si človek myslí. Veľakrát sa ocitneme vo veľmi malej miestnosti, ktorá slúži ako šatňa. V nej čakáme dve alebo tri hodiny. Okrem toho, keď máme koncertnú šnúru, nefunguje to tak, že by som zrazu odišiel na mesiac preč. Chodím po každom koncerte domov, len raz alebo dvakrát za rok niekde prespím. Väčšinou sa nás pýtajú, či nie sme často od seba, ale práveže...

Anna: Sme spolu stále.

Asi v každom vzťahu sa občas vyskytne nejaká hádka. Ako je to u vás?

Anna: Zatiaľ nemáme „ponorku“, nechodíme každý zvlášť na dovolenky. (Smiech.)

Ivan: Ani nespíme každý v inej izbe.

Anna: Všetko nás baví robiť spolu. Samozrejme, že sa občas pohádame, ale vždy si to vieme vydiskutovať, myslím si, že sme v tomto ako hociktorá normálna rodina.

Ivan: Konflikty súvisia väčšinou s tým, že debaty o svojej práci nosím často domov a Anka či chce, alebo nie, stáva sa poslucháčkou mojich výlevov. Od hodnotení ľudí až po rôzne akcie.

Anna: Hádame sa aj pre bežné veci. To však ani nie sú hádky, skôr veci, ktoré si človek musí povedať, aby sa nenakumulovali a nevznikol z nich väčší konflikt. A my sa ani nevieme dlho hádať. Mám pocit, že žiadna naša hádka netrvala dlhšie ako päť minút.

Neprekážajú Aničke fanúšičky?

Ivan: Samozrejme, sú chvíle, keď Anke niečo prekáža viac. Skôr to však súvisí s koncertmi, keď sa po nich zrazu fotím s nejakými fanúšičkami. Chápem, že keď je pri tom Anka, môže to vyzerať čudne.

Anna: Občas mi to pripadá nepochopiteľné, prečo to ženy robia. Mnohé už majú svoj vek, deti, a správajú sa na moje pomery zvláštne. Možno je to len tým, že ja sama som nikdy nebola niečia extrémna fanúšička, ktorá by stála na koncerte v prvom rade a veľmi túžila po fotke či podpise na prsia. Niekedy mi to naozaj pripadá ako scéna zo sci-fi filmu, keď sa na to pozerám.

Ivan: Niekedy tomu ani ja nerozumiem, ale takto to v mojej práci chodí. Dokonca si myslím, že som hanblivejší typ. Poznám kolegov, ktorí samotné fotenie, podpisovanie a všetko okolo toho berú ako príjemnú súčasť práce. Ja sa síce s fanúšikmi odfotím, ale nie je to úplne moja šálka kávy. Neviem, či som na nich práve najpríjemnejší. Z toho zrejme pramenia reči typu: stretla som sa s Táslerom a on bol úplne odporný! Niekedy je veľmi ťažké ľuďom vysvetliť, že som práve dohral koncert, počas ktorého som podal určitý výkon a chcem mať svoj pokoj. Nevedia pochopiť, že tu nie som len pre nich, tiež mám svoj život. Vážim si, že sa ľuďom páči naša hudba, ale nie som ich hračka. Preto už dvadsať rokov fungujem trošku s odstupom, ale pritom s veľkou láskou.

Anna: Občas však Ivka oslovia fanúšikovia aj mimo koncertov, napríklad pred sviatkami v potravinách – prihovorili sa, zapriali sme si pekné Vianoce... Takéto stretnutia sú milé.

Váš posledný album sa volá Rodina. Máte presný plán, kedy tú svoju rozšírite?

Ivan: Samozrejme, že to chceme, ale nechávame tomu voľný priebeh.

Anna: Je ešte zopár vecí, ktoré by sme chceli stihnúť ako bezdetní. Predovšetkým by som chcela dokončiť školu, mám pred sebou ešte tri semestre.

Ivan: Môj kamarát a spoluhráč z kapely, Lukáš Kolivoška, má so svojou priateľkou krásnu dcéru. Odkedy sa narodila, už to bude rok a pol, začali sme to vnímať ináč. Vďaka tomu vidíme krásu nového človeka a uvedomujeme si, že sa mu treba prispôsobiť v mnohých veciach, zrazu má človek úplne iné priority. Chcel by som čo najviac času tráviť so svojím dieťaťom a manželkou, a nie byť niekde na ceste. To je nezmyselné.

Anna: V budúcnosti chceme určite rodinu.

Ivan: Už sa to blíži.

Anna: Áno, keď príde ten čas, budem sa na to veľmi tešiť. Ja osobne snívam o veľkej rodine.

Anna Tásler Onderková (26) pochádza od Humenného. Našla sa v novinárskej profesii, preto absolvovala bakalárske štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave v odbore žurnalistika. Okrem toho sa zúčastnila na kurze Fashion Journalism na University of the Arts London. Momentálne študuje na Fakulte masmédií na Paneurópskej vysokej škole. Tri roky pôsobila v Rádiu Expres na pozícii editorky rannej show. V súčasnosti pracuje v Rádiu Viva ako šéfeditorka vysielania.

Ivan Tásler (33) sa narodil v Prešove. V roku 1992 založil so starším bratom Mirom hudobnú skupinu IMT Smile. Je lídrom kapely, spevákom a gitaristom. Vydali spolu deväť štúdiových albumov, dve koncertné a dve výberové CD s najlepšími hitmi. V roku 2001 mu vyšiel sólový album Tásler. Zatiaľ posledná novinka skupiny IMT Smile uzrela svetlo sveta minulý rok, keď im vyšiel album Rodina.