Lucia Siposová: Mám rada tichú múdrosť

Dočítala som sa o vás, že chcete v roku 2013 otehotnieť. Je to tak?

Novinári sú špekulanti. Spýtali sa ma: „Chcete otehotnieť? Odpovedala som, že v princípe proti tomu nič nemám, a oni napíšu: Siposová chce otehotnieť!“ Viem, neubránim sa týmto otázkam, som už celkom dlho dospelá. Na dieťa som vždy pripravená, keď príde, tak tu bude. Alebo budú. Nikdy som ho nepovažovala za nejakú prekážku alebo niečo, o čom sa potrebujem rozhodovať. Uvidíme, aké má so mnou vesmír plány...

Vy si súkromie veľmi strážite, prezradíte, kto by mohol byť potenciálnym otcom?

Utajený fantóm... (smiech) Môj frajer je veľmi šikovný človek, ale zaoberá sa úplne inými vecami ako ja, pracuje v oblasti informačných technológií a obchodu. On žije v číslach, ja v obrázkoch, niekedy je naša konverzácia veľmi smiešna. Je to už taká dlhšia známosť, sme spolu viac ako tri roky, ale len pred tromi mesiacmi sme spolu začali bývať. Nikdy predtým som nebývala so žiadnym frajerom, povedala som si, že jednu domácnosť budem mať až po svadbe, pretože sa tým nechcem zbytočne zaťažovať ako slobodná, nech je ten vzťah taký „rock 'n' roll“. Nuž, nakoniec sa okolnosti takto vyvinuli. Nešlo o romantické rozhodnutie, mala som možnosť prenajať si byt, a tak sme sa rozhodli pre spoločné bývanie, ale musím povedať, že to vôbec nie je zlé.

Ste veľmi dobrodružná a temperamentná povaha. Ste silným súperom pre mužov?

Silná som, ale vyberám si väčšinou aj mužov, ktorí mi dajú zabrať. Nikdy som sa nedostala do pozície manipulátorky alebo generála vo vzťahu. Niekedy mám prevahu, ale nesúperím. Žena do veľkej miery musí riadiť vzťah, držať to celé pokope, lebo muži sú v tomto nemožní (smiech). Je to fajn, ale sú chvíle, keď si želám, aby už aj mňa niekto chvíľku riadil a rozmaznával, a ja som si mohla dovoliť byť krehká domáca mačička. A tak to mám aj v práci. Je skvelé robiť na vlastných projektoch, mať všetko pod kontrolou, ale sú obdobia, keď vyslovene potrebujem byť režírovaná, aby som si mohla oddýchnuť. A lízať smotanu ako herečka. Nemyslím si, že by sa ma muži báli. Naopak. Mám pocit, že aj keď ma niekto pozná iba povrchne, veľmi rýchlo sa ku mne správa ako najlepší kamarát. Jedna moja kamoška mi raz povedala: „Lucia, nosíš srdce na dlani, ale nedovoľ ľuďom, aby sa ti hrabali aj v črevách.“ Učím sa. Mohli by sa ma začať trocha báť.

Čím vás musí chlap zaujať?

Musí byť niečím zvláštny. Mne sa vždy páčili, a to mám po mame, netuctoví muži. Čo veľa nerozprávajú, mám rada takú tichú múdrosť a prirodzenosť. Múdri muži sú pre mňa veľmi príťažliví. Imponuje mi, keď sa neboja otvorene povedať, čo si myslia, a ešte sú pritom aj vtipní. A samozrejme, je úžasné, keď sa muž o vás úprimne zaujíma a venuje vám pozornosť. To je asi to najdôležitejšie vo vzťahu a aj najväčší problém dnešných vzťahov, keď sa každý zaujíma len sám o seba.

A vy ste na takých mužov mali šťastie? Napríklad aj teraz. Je váš partner taký?

Spĺňa mnohé moje kritériá. Ale nikdy nedostanete všetko v jednom balíku. Naučila som sa, že človek nemôže očakávať od partnera, že ho urobí dokonale šťastným. Rodíme sa a umierame sami. Musíme sa aj sami posnažiť o svoje šťastie. Nežijeme len s partnerom, obklopujú nás priatelia, rodina, krásna príroda, máme svoje koníčky, sú mnohé zdroje radosti, v ktorých môžeme nachádzať šťastie. A ak sa dá, občas prežívať šťastie s partnerom, tak to je vskutku šťastie. Späť k vašej otázke: Áno, mala som šťastie stretnúť v živote zaujímavých mužov.

Umelci majú tendenciu brať vzťahy bohémsky. Dokážete byť šťastná v budúcnosti ako manželka, matka, žienka domáca? Túžite sa usadiť?

Mám búrlivý vzťah, ale neberiem ho bohémsky (smiech). Je to síce pekné, čo ja chcem, po čom túžim... môžem chcieť hocičo, ale život mi dá aj tak to, čo potrebujem. Do istej miery o sebe rozhodujem, ale aká má byť moja cesta? To nie je len o mne. Možno keby som sa usadila, dostala do zabehaných koľají, už by som nič nenapísala. Aj keď prichádzajú problémy, tak sa ich snažím čo najintenzívnejšie prežívať, pamätať, nech z nich čo najviac čerpám. Ani môj búrlivý vzťah nie je predzvesťou pokojného rodinného života. Keď budem mať dieťa, tak sa budem snažiť vytvoriť mu čo najpríjemnejšie zázemie, aby sa tešilo, že prišlo na svet. Myslím, že dokážem byť šťastná v akýchkoľvek podmienkach. Ale niekde v hĺbke cítim, že to nebude nuda.

Ste herečka, speváčka, scenáristka, spisovateľka, tanečnica, v minulosti moderátorka, ale aj čašníčka... Aké povolania vás ešte v živote čakajú?

Mama a manželka, to je to najťažšie. Napríklad minulý rok v auguste som mala také obdobie, že som nevedela, čo so sebou, a vtedy som sa rozhodla, že mojou prioritou bude vlastná tvorba – najmä písanie. Ale potrebujem to striedať. Herectvo je pre mňa veľmi príjemná robota, lebo si pri nej vždy oddýchnem, keďže nemusím toľko rozmýšľať... Pre mňa by bolo ideálne, keby som raz ročne nakrútila jeden film, naskúšala jedno divadelné predstavenie, a popritom si spievala, písala, produkovala vlastné veci... Nedokážem len tak čakať na telefonát, kým si niekto na mňa spomenie a obsadí ma. Ja si príležitosti vytvorím radšej sama a chcem ich vytvárať aj pre iných ľudí, o ktorých si myslím, že stoja za to.

Nedávno bol vašou veľkou medzinárodnou spoluprácou film 360. Čím vás obohatil?

Kontaktmi, veľmi dôležitými aj do budúcnosti, pretože ma spájajú s ďalšou prácou. Priniesol mi vyššie očakávania od života, čo nie je vždy dar, lebo keď človek pracuje v takom prostredí a za takých podmienok a má možnosť vidieť a zažiť, že to ide aj slušne, že tie najväčšie esá sú vlastne príjemní a normálni ľudia, tak potom ťažšie prijíma, keď sa na tomto malom Slovensku niekto nafukuje alebo pchá do zadku, a sledovať žabomyšie vojny... no hrôza! Práca na filme 360 mi ukázala, ako sa dá robiť krajšie. Rozšíril moje vnímanie sveta. Ale pravda je, že naša krajina mi dáva najlepšie podmienky na vytvorenie umeleckého diela. Poznám tu skvelých a šikovných ľudí. Túžim s nimi spraviť aj na Slovensku niečo svetové. Potrebujeme to.

Scenáristicky ste sa už podieľali na Tigroch v meste.

Veľa ľudí bolo z nášho filmu prekvapených, zaskočených, mnohí pozitívne, ale boli aj takí, čo sa nenaladili na našu nôtu. To je normálne. Myslím si, že ten film bude lepšie fungovať na druhé alebo tretie pozretie, lebo je tam veľa zašifrovaných odkazov, vtipných detailov, ktoré mohli diváci prehliadnuť. Tigre v meste ešte zľudovejú. Mám z nich veľkú radosť, režisér filmu Juraj Krasnohorský je výnimočný tvorca.

Radšej príbeh tvoríte, alebo ste jeho súčasťou?

Chcem robiť to, čo mi ide najlepšie. To je kľúč, prísť na to, kde najviac vynikáme, čo si najviac užívame. Skrátka, treba robiť, čo nám sadne. Nemusí to byť len jedna vec, človek sa mení, v rôznych etapách života môže ponúknuť niečo iné. Ja teraz zase píšem knižku.

Takže pribudne k Hello. My name is Anča Pagáčová ďalšie pokračovanie?

Také voľné pokračovanie. Postava Anče Pagáčovej má dobrú karmu a ľudia si ju obľúbili. Chcem ju znova oživiť. Okrem toho mám v hlave aj iné projekty, musím sa do nich pustiť a hlavne nezapochybovať. Vtedy ich dotiahnem do konca. Veľmi ma „nakoplo“, keď ma nedávno oslovila producentka z Bulharska na divadelný projekt Imigranti. Celé to bolo robené takpovediac na kolene, ale užívala som si to. Mala som možnosť pracovať s Václavom Púčikom, ktorého považujem za veľký, zatiaľ neobjavený divadelný režisérsky talent. Spojila som herectvo, spev aj tango. Všetko, čo mám rada. Divadlo je pre mňa dosť komplikované z hľadiska časového, je to záväzok, ale tomuto projektu som sa akosi otvorila. A ako som sa ocitla po dlhom čase na javisku, objavila som nové obzory. Niekedy to tak je, že človek robí niečo, čo je malé, skromné, zdanlivo bezvýznamné, a nečakane ho to zavedie k toľkým novým podnetom, až je z toho v šoku. To sa mi teraz deje, cítim sa veľmi dobre.

Kde sa vidíte o desať rokov?

Ako produktívna producentka. (smiech) Určite medzitým dopíšem knihu, vydám CD a možno si aj zahrám v nejakom veľkom filme. Túžim sa naučiť ešte nejaké jazyky, napríklad po rusky. Otvorím si nejaký podnik v Bratislave, v ktorom sa bude kultúrne žiť. Budem mať rodinu, deti, budem dobre variť, budem ešte pekná, ľudia sa budú so mnou dobre cítiť a budeme spoločne vytvárať pekné veci.

Lucia Siposová (32) sa narodila v hlavnom meste. Je absolventkou konzervatória, rok študovala španielčinu a literatúru na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Potom odišla do New Yorku, kde pracovala ako čašníčka a popritom navštevovala hodiny herectva. Objavila sa vo filmoch Filipa Renča Na vlastní nebezpečí a Hlídač 47. Hrala v seriáloch Záchranári, Panelák, Rádio Fresh a Zdivočelá země. Účinkovala na doskách divadla Nová scéna, Astorka a Štúdia L+S. Príbehy z New Yorku spísala vo svojom knižnom debute „Hello. My name is Anča Pagáčová.“ Spolu s Gabrielou Marcinkovou si ako jediné Slovenky zahrali po boku hollywoodskych hviezd vo filme 360. Scenáristicky a producentsky sa podieľala na komédii Tigre v meste, ktorá mala premiéru minulý rok. Lucia žije so svojím frajerom, ako ho sama nazýva, v Bratislave a na cestách.