Jaroslava Šicková-Fabrici: Umenie dokáže meniť osobnosť

Ako sa stane zo sochárky arteterapeutka?

U mňa sa to stalo akoby náhodou, aj keď s odstupom času si myslím, že o žiadnu náhodu nešlo. Že to tak malo byť. Bolo to v osemdesiatych rokoch, bola som vtedy umelkyňou v slobodnom povolaní a zároveň matkou troch malých detí. Vtedy ma oslovil jeden kamarát, riaditeľ ústavu pre deti s mentálnym postihnutím, či by som u neho nemohla viesť výtvarný krúžok. Ponuku som prijala a zažila veľmi zaujímavé veci. Zistila som, že aj deti s veľmi nízkym IQ dokážu byť úžasne kreatívne. Keď sme spolu modelovali diela z hliny, niektoré práce boli také výtvarne zaujímavé, že by sa za ne nemusel hanbiť ani hociktorý moderný umelec. Presvedčila som sa, že umenie dokáže ľudí zušľachtiť, dokonca i meniť osobnosť. Dnes ma teší, že veci, ktoré som vtedy len intuitívne cítila, už potvrdila aj súčasná veda.

Akým spôsobom?

Neurológovia dnes dokážu napríklad zachytiť prístrojmi, ako a kde náš mozog vníma farby a ako tento proces vplýva na naše emócie. A v arteterapii ide predovšetkým o budovanie emočnej inteligencie. Na rozdiel od psychoterapie, ktorá problémy pomenúva slovami, sprostredkováva arteterapia ľuďom cez výtvarnú tvorbu, teda cez farby, symboly a tvary možnosť vyjadriť svoje city i problémy. To, čo je slovami ťažko vyjadriteľné, pomocou výtvarnej metafory nájde adekvátny tvar a dá sa potom lepšie uchopiť a spracovať.

Čo vás spočiatku najviac fascinovalo na tejto nezvyčajnej disciplíne?

Spojenie vedy a umenia. K jednému i k druhému som mala vždy blízko, keďže moja matka bola výtvarníčka a otec právnik.

Odkiaľ ste získali potrebné know-how? Keď ste začínali, nebola ešte u nás arteterapia veľmi známym pojmom.

Veľa som načerpala v praxi, ale aj na študijných pobytoch v USA a Nemecku. Spojené štáty sa považujú za kolísku arteterapie. Tamojším odborníkom trvalo osemdesiat rokov, kým presvedčili spoločnosť, že táto metóda reálne funguje. Pomohol k tomu zrejme aj výskum so ženami, ktoré nemohli otehotnieť. V jednej skupine bola aplikovaná arteterapia, v druhej nie. Tá, ktorá prešla touto formou liečby, mala lepšie výsledky v počatí.

Výtvarný prejav človeka vraj dokáže prezradiť, čo ho trápi. Ako to vyzerá v praxi?

Vytvorili sme diagnostické metódy, vieme čítať symboly, ktoré sa objavujú v rôznych modifikáciách, majú spoločný základ a prejavujú sa podobným spôsobom. Napríklad ak dieťa nenakreslí postave ruky, je pravdepodobné, že má sklony ku kleptománii alebo že sa cíti bezmocne. Alebo ak na obrázku chýba dolná polovica tela, môže to poukazovať na sexuálne zneužívanie. Možno o tomto traumatickom zážitku nedokáže hovoriť, ale pri kreslení sa takto prezradí. Podarilo sa mi takýmto spôsobom odhaliť veľa smutných príbehov, aj keď musím povedať, že pri mnohých z nich by som sa radšej mýlila.

Neunavuje vás, keď sa venujete ľuďom, ktorí sú rôznym spôsobom psychicky narušení?

Je to veľmi náročné, občas sa cítim vybitá, ale našťastie mám spôsob, akým sa dokážem opäť dobiť. Deje sa tak v samote, v prírode. Som veriaca a viera mi pri mojej práci veľmi pomáha. Myslím si, že život je príliš krátky na to, aby sme ho prežili sebecky. Teší ma, ak niekomu môžem pomôcť. Spätná väzba od ľudí, ktorým sa napokon podarí zvládnuť ich problémy čiastočne aj mojou zásluhou, je pre mňa tou najväčšou satisfakciou i motívom pokračovať.

Koľkokrát za vami prídu, kým sa im to podarí?

To je veľmi individuálne, niekomu stačí jedno stretnutie, iný ich potrebuje viac. Z etických dôvodov nechcem opisovať konkrétne prípady. Sú to často ľudia s psychickým ochorením, nevidiaci, deti z rozpadajúcich sa rodín, deti s autizmom, s nejakým mentálnym či telesným hendikepom. Niektorým poradím navštíviť psychiatrickú ambulanciu. Trvale spolupracujem s odborníkmi na duševné zdravie, s psychológmi i psychiatrami.

Premieta sa nejako terapeutická činnosť do vašej sochárskej tvorby?

Každá z týchto činností si vyžaduje niečo iné. Keď chce byť človek úspešný umelec, musí byť tak trochu sebec, potrebujete si vydobyť priestor na sebavyjadrenie. A keď ste terapeut, tak musíte byť altruista, venovať čas druhým a obetovať sa. Svojej umeleckej tvorbe sa môžem nerušene venovať, len keď odídem do samoty, väčšinou do zahraničia na sympózium alebo na výstavu. Tam som potom už len sochárkou. Musím povedať, že keby som tento priestor nemala, asi by som horšie zvládala spôsob života, ktorým žijem. Pre mňa, tak ako pre mojich klientov, je umenie terapiou, istým spôsobom sebareflexie. Zo svojej tvorby čerpám impulzy, ktoré potom využívam v arteterapii, ale deje sa to aj naopak. To, čo vytváram spolu s klientmi, ma inšpiruje vo vlastnej tvorbe. Dalo by sa povedať, že moje arteterapeutické stretnutia sú aj mojimi výtvarnými hapeningmi. Pred rokom som robila workshop so študentmi, na ktorom sme pracovali na tému „Päť chlebov a dve ryby“. Výsledok bol samostatný výtvarný projekt.

Váš manžel je tiež sochár a zároveň sa venuje aj arteterapii. Ste rovnakí?

Sme tak rozdielni, že niekedy nechápem, ako je možné, že sme spolu tak dlho vydržali a vychovali troch synov (smiech). On je praktický človek, veľmi manuálne zručný a spoľahlivý. Bez jeho podpory a bez toho, aby ma občas nestiahol na zem, keď lietam v oblakoch, by som sa nedokázala posunúť tam, kde dnes som. Často mávam vízie, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nesplniteľne, ale napokon sa vždy nejakým spôsobom zrealizujú. Asi mám v živote šťastie, lebo môžem povedať, že sa mi plnia sny, ktoré som si vysnívala.

Často cestujete, boli ste aj v Japonsku a Kórei. Je arteterapia v ázijských krajinách iná ako v európskych?

Áno, lebo to, čo my považujeme za hendikep, Ázijci ako hendikep vôbec nevnímajú. Je to dané kultúrnymi rozdielmi. Kým v našej kultúre bolo už starým zákonom dané, že napríklad kňaz nemohol byť človek so zdravotným postihnutím, v Ázii sa práve takíto ľudia stávali často šamanmi, lebo mali isté výnimočné schopnosti. V Kórei napríklad vôbec nepoznajú problém integrácie mentálne postihnutých detí. Tam chodia do školy spolu so zdravými vrstovníkmi. Na vlastné oči som videla, ako to funguje, ako zdravé deti pomáhajú chorým, aby sa im mohli vyrovnať.

Čo by ste si priali pre vývoj arteterapie na Slovensku?

Aby to u nás bolo jedného dňa ako v Británii, kde prídete k obvodnému lekárovi a on vám môže predpísať acylpyrín alebo arteterapiu. Jedno i druhé vám uhradí poisťovňa. Od takéhoto cieľa sme zatiaľ ďaleko, ale na druhej strane treba povedať, že sme sa za posledné roky posunuli vpred. Jedna z mojich bývalých študentiek, Andrea Orosová, pracuje na psychiatrii v Košiciach a je rovnocennou partnerkou pre tamojších lekárov. Dokonca sa s ňou radia o veciach, ktoré nevedia dobre pomenovať. A to je oproti obdobiu, keď mnohí zástancovia klasickej medicíny tvrdili, že arteterapia je založená len na placebo efekte, naozaj pokrok.

Jaroslava Šicková-Fabrici (62) študovala na VŠMU v Bratislave, na oddelení monumentálneho sochárstva u profesora Jozefa Kostku a na Karlovej univerzite v Prahe, kde získala titul PhD. Popri sochárskej tvorbe sa od roku 1984 začala venovať deťom s mentálnym postihnutím. Založila prvý arteterapeutický keramický ateliér na Slovensku, ktorý dodnes funguje. Od roku 1991 pôsobí na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, kde prednáša arteterapiu. Je autorkou kníh Základy arteterapie, Arteterapia, zážitkové umenie, Modelovanie z hliny v arteterapii a Výtvarné médiá v arteterapii. Na Karlovej univerzite v Prahe získala profesúru, prednášala na viacerých univerzitách v Európe, USA a Austrálii. Spolu s manželom Jánom a svojimi tromi žiačkami založila v roku 2010 občianske združenie Terra therapeutica a v roku 2010 Inštitút pre vzdelávanie v arteterapii.