Krásny život bez detí

Plodenia detí sa vzdali dobrovoľne a natrvalo.

Životným poslaním každého živého organizmu je odovzdať svoje gény čo najväčšiemu počtu nositeľov. Keď túto úlohu splní, môže zomrieť. Strohá pravda z učebnice biológie, ktorá v súvislosti s inými živočíchmi neznie tak drsne, ako keď sa týka ľudí.

Plodenie a rodenie detí dávame do súvisu s ušľachtilými citmi a tento proces zahmlievame romantikou nehynúcej lásky a presviedčaním sa o vrodenej túžbe milovať a byť milovaný. Odmietame brať na vedomie, že láska medzi mužom a ženou je z biologického hľadiska iba prostriedkom pre naplnenie pohlavného pudu, ktorý vedie k zachovaniu rodu. Útechou vari môže byť aspoň to, že je zároveň cestou k vlastnej nesmrteľnosti, ktorú si zabezpečíme odovzdaním polovice svojej genetickej výbavy.

Rozsievači a obete

Prirodzeným cieľom väčšiny dospelých ľudských bytostí je nájsť si partnera a vyprodukovať s ním určitý počet potomkov. Tým sa však rovnosť pohlaví končí. Zatiaľ čo muži dokážu vyprodukovať milióny spermií denne, možnosti žien sú obmedzené. Už pri narodení majú daný určitý počet vajíčok, z ktorých do puberty prežije len asi pol milióna a pribúdajúce roky z ich počtu prudko uberajú.

Toto je zároveň vysvetlenie, prečo sa ujala predstava muža rozsievača, ktorý kade chodí, deti robí, a ženy, obete, ktorá musí do svojho potomstva investovať vzácny osobný kapitál. Viac ohrozená je nielen jej plodnosť, ale potrebuje aj množstvo energie, odhodlania, sebazaprenia na to, aby dieťa donosila, porodila, dojčila a vychovala. Navyše, na rozdiel od iných živočíchov, ľudské mláďatá sú od rodičov závislé niekoľko rokov.

Ak sa narodia so zdravotným hendikepom, tak celý život. Netreba sa ani prehrabávať v štatistikách, aby bolo jasné, že z takto postihnutej rodiny sa väčšinou vyparí muž. Je teda nepochopiteľné, keď sa ženy do úlohy matky nevrhajú s nadšením a bez uváženia?

Strašiak feminizmus

V súvislosti s rodinou sa často upozorňuje na zhubný vplyv feminizmu. Tŕňom v oku jeho odporcov je najmä fakt, že ženy sa môžu slobodne rozhodovať o tom, ako budú žiť, s kým budú žiť, či budú mať deti a koľko ich budú mať. Množstvo sociológov, psychológov, teológov a ďalších kritikov tvrdí, že idey feminizmu oberajú ľudí o zmysel života a stotožňujú ho s vražedným nástrojom likvidujúcim spoločnosť a pripravujúcim zánik civilizácie, pretože práve vďaka nemu sa rodí menej detí.

„Už niekoľkokrát som sa stretla s predsudkom, že žena, ktorá odmietne mať dieťa, je egoistka, prípadne karieristka,“ hovorí štyridsaťročná Eva. Proti deťom nemá výhrady, veď je učiteľkou, matkou však nechce byť, preto aj ukončila niekoľko nádejných vzťahov. „Bola to možno moja chyba, priveľmi neskoro som to tým mužom povedala. Prekvapilo ich to a chvíľu trvalo, kým pochopili, že to myslím vážne a svoj názor nemienim korigovať.“

Egoistické city

Láska medzi partnermi je vraj následkom egoistických pohnútok. Čo však láska k potomkom? Je skutočne taká nezištná a obetavá, ako sme si to sami a veľmi ochotne vsugerovali?

„Moji rodičia mali dve deti. Podľa mňa to u nich bola nejaká forma narcizmu, páčilo sa im, že môžu reprodukovať svoje gény. Rozhodne to však nebolo preto, aby sa nám venovali. S mladšou sestrou sme od malička boli často samy doma, posledné sme odchádzali zo škôlky, na rodičko od nás nikto nechodil. Narodeninová torta? To bolo niečo, čo sme závideli iným deckám,“ pokračuje Eva.

Tvrdí, že prvoradá bola pre jej ambicióznych rodičov kariéra a spoločnosť. Deti tu boli na to, aby sa mohli pochváliť pri rozhovore do časopisu, alebo keď sa konal komparz do filmu. Možno svojich rodičov sklamali tým, že ani jedna z dcér neprejavila umelecký talent. Boli priveľmi obyčajné.

„Neviem, ako by som vychovávala svoje deti, či by som na ne tiež nemala privysoké nároky. Viem len, že nechcem rozširovať rady ďalších nešťastníkov. Možno by som bola ako moja mama, aj keď je pravda, že ja som zodpovednejšia. Keď pozorujem rodiny svojich žiakov, občas mám pocit, že deti sú najmä výsledkom zanedbávania antikoncepcie.“

Milujte sa, množte sa

Na apely politikov inšpirované nízkou pôrodnosťou má tridsaťpäťročná Jarmila, manažérka prosperujúcej firmy, svoj názor.

„Stačí si pozrieť reklamný blok pred večernými správami a je jasné, že žijeme v dobe posadnutej kompletnou rodinou, plodením, rodením a výchovou detí. Bezdetných a slobodných štát trestá vyššími daňami a menšími právomocami. Pritom my sme tí, ktorí myslia na budúcnosť. Nezahusťujeme už aj tak preplnenú planétu a nezvyšujeme počet ľudí odkázaných na obmedzené zdroje jedla a vody.“

Deti sú už od narodenia osvedčenou cieľovou skupinou pre firmy. Nie je ťažké presvedčiť rodičov, že len bábätko v značkových plienkach, kočíku a oblečení môže byť spokojné. A len prominentná škola, množstvo krúžkov a luxusné prázdniny mu zabezpečia šťastné detstvo. Deti sú pre mnohých rodičov bôžikmi, tvrdí dvadsaťosemročná Táňa. Ibaže informácie, ktoré nadchýnajú širšie príbuzenstvo, môžu byť pohromou pre nezainteresovaných.

„Mám priateľky, ktoré majú malé deti a poznačilo ich to. Nedokážu rozprávať o inom ako o rodení, dojčení, plienkach a zahlienených nosoch. Akoby im počas tehotenstva odumrela väčšina mozgových buniek. Nechcem takto dopadnúť. Deti mať nebudem.“

Drsné? Zdanlivo. Magda je účtovníčka, nemá ešte tridsať, ale v tejto otázke má jasno. „Môj život patrí iba mne. Nemienim ho obetovať deťom a rodine.“

No Kidding!

Ani jedna zo spomínaných žien nechcela svoje názory prezentovať pod vlastným menom. Podľa nich Slováci patria ku konzervatívnym národom a nedokážu akceptovať individualitu jednotlivca. Oprávnenosť ich obáv potvrdzujú aj slová českého psychológa Slavomila Hubálka, že žena, ktorá netúži po dieťati, nie je normálna a mala by sa liečiť. Jeho vyjadrenia sa snažil zmierniť sexuológ Radim Uzel, keď vyhlásil, že je to hlúposť, lebo pozná mnoho inteligentných žien, ktoré majú svojský hodnotový rebríček, akurát v ňom nezostalo miesto na priečku s označením „rodenie detí“.

Napriek všetkému možno Čechov považovať za pokrokovejších ako Slovákov. Už len preto, že nedávno založili odnož amerického spoločenského klubu No Kidding!, ktorý vznikol v roku 1984 v kanadskom Vancouvri. Členom tejto neziskovej medzinárodnej organizácie sa môže stať každý, kto dovŕši osemnásty rok a chce zostať bezdetný bez ohľadu na to, aké dôvody ho k tomu vedú.

Zakladateľ klubu Jerry Steinberg týmto verejne vyjadril svoj protest proti ponižovaniu, s ktorým sa stretol, keď chcel podstúpiť vazektómiu (podviazanie semenníkov). Jeho žiadosti vyhovel až štvrtý lekár, predchádzajúci traja ho podrobili doslova výsluchu a netaktne prejavovali svoje zhrozenie z jeho rozhodnutia, že nechce mať deti.

Život bez záväzkov

No Kidding! nie je ojedinelý projekt, ktorý združuje dobrovoľne bezdetných. Myšlienky, že dnešný svet, životný štýl a mestské prostredie nevytvárajú vhodné podmienky na výchovu a bezpečie detí, v sedemdesiatych rokoch prezentoval anglický spolok Childfree. Na základe presvedčenia o zanikaní tradičných hodnôt rodiny fungovali sekty ako Sharkers, Skopsy či Katar. Život bez detí nie je nič výnimočné ani pre kňazov či mníšky, ktorí sa dobrovoľne zasvätili Bohu.

K bezdetnosti vyzýval tiež svätý Augustín, odporúčajúci sexuálnu abstinenciu. Hlásal, že je nemorálne, aby čisté duše detí uviazli v smrteľných telách. Napokon, ani naši predkovia to s plodením detí nepreháňali tak, ako sa traduje. Rozumní rodičia si uvedomovali, že jednému či dvom deťom môžu poskytnúť kvalitnejšiu budúcnosť.

A kto sú tí, ktorí dnes uprednostňujú život bez záväzkov? Sú vysokoškolsky vzdelaní, bývajú vo väčších mestách, majú vyššie príjmy a zodpovednú pracovnú pozíciu. Veľa cestujú, sú spoločenskí a menej konvenční.

„Dnes už nepotrebujeme mať deti len preto, aby sa o nás v starobe postarali. Sme sebestační. A zodpovední, mať dieťa by malo priniesť radosť a nie znechutenie,“ uzatvára debatu tridsaťtriročný Igor.

Autor: Tomáš Čejka